Postupne sa sťahujem na adresu: http://akrim.underald.net/


Na bicykloch cez Rumunsko - deň 6

Sunday at 20:56 | Akrim
Aluniș - Întorsura Buzăului (odhadom 68 km)

Začíname trepaním sa do kopca, asfalt samozrejme za chvíľu končí a mení sa na obsranú necestu. Myslíme si, že už sme takmer hore, lebo domov začína byť viac nakope a zrovna keď nahlas rozmýšľame, "koľko asi sa ešte pojebeme do kopca", zastaví pri nás auto a pasažieri sa nás pýtajú na cestu. Nás. Tak sa spolu ideme opýtať nejakého miestneho dedka. Ja mám síce z toho trt, lebo po rumunsky rozumiem len "manastirea rupestra", ale pochopím smer, ktorým dedko ukazuje. Našťastie je to hneď za rohom. Majú tam cintorín s kostolíkom, ktorý je čiastočne vysekaný do skaly. Narozdiel od Agatonulov, ktoré sú uprostred lesa ako keby ich priniesli mimozemšťania, tuto je aspoň bralo, do ktorého kostol a niekoľko kamenných komôrok vydlabali. Je to pekné. V kostole sú ozdobné zlaté relikvie a iné cenné artefakty a normálne je stále otvorený, takže hocikto môže slobodne vojsť a vyjsť. Rumunskí cigáni sú asi nábožnejší a turistov sa tam veľa nedostane, keď im ešte nič z kostola neudrbali.




Podľa internetu by tam niekde mali byť ďalšie skalné obydlia, ale očividne k nim nevedú žiadne šipky. Ani tabuľa s nič nehovoriacou mapu nikde inde neodkazuje a ani my keď sa rozhliadneme po okolí, nič nenájdeme, tak ideme dole, bo už sme hladní. V prvom magazín mixte po ceste kúpim nejaké keksy. Majiteľ sedí vonku pri otrieskanom drevenom stole a lúšti krížovku. V krámku má vracia zemiakov, vrecia nejakých pilín a na poličkách kopu ďalších random vecí, z toho skoro nič jedlé. Keď nám už po niekoľkáty raz zmizne asfalt pod kolesami a na 200 metroch pokračuje len šuter, už sa tomu ani nečudujeme. Neskôr sa pripájame na hlavnú do Brašova, poctivo si odkrútime ešte pár kopčekov a potom už sa vezieme relatívne po rovine popri rieke Buzau.




Cestou sme narazili na nejaké pekné vodné dielo a dostali chuť sa okúpať. V priehrade sa to nedalo, ale o kus ďalej sa dalo zliezť k rieke. Najnovší objav: zabudla som si aj náhradné legíny, takže mám podľa všetkého so sebou iba jedny. Už teraz fungujem na jedinom tričku s krátkym rukávom, ktoré obdeň periem a striedam s tričkom s dlhými rukávmi.



V ten večer kempíme na celkom slušnej pokosenej lúčke. Okolo behá nejaký hafan, ale nakoniec ide preč. A v noci nás zobudí balkánska diskotéka.


 

Na bicykloch cez Rumunsko - deň 5

Saturday at 19:38 | Akrim |  Rumunsko
Bozioru - Nucu - Aluniș (odhadom 23km)

Ráno bola stále príšerná kosa. V miestnom mini-markete sme kúpili, čo bolo a začali sa štverať hore po úchvatnej šutrovej ceste. To nám samozrejme trvalo veky. Cesta bola strmá a špatná a na bicykloch sa prejazd rovnal tlačeniu fúrika do schodov. Ale my sme známi svojou tvrdohlavosťou a niekedy poobede po úmorných hodinách tlačenia a funenia sme sa polomŕtvi dotrepali na akési lazy. Po ceste behali kozy a keď nie kozy, tak morky. Boli sme v Nucu, čo bola zatiaľ len polovica úspechu.





Hory v okolí Buzau, najmä oblasť Bozioru a pár susedných dedín hore v kopcoch skrýva zaujímavé a trochu záhadné pamiatky. Sú to skalné kláštory a pustovne, ktoré sa datujú (podľa dosť pochybných zdrojov) až k prvým kresťanom a ku Kristovi. Internet je plný všelijakých ufokryptoiluminátskych špekulácií, isté ale je, že roztrúsené v horách stoja tieto staré kaplnky/obydlia/svätyne alebo čo to presne bolo a schovávajú rôzne staré nápisy, ikony a podobne. Ďalej sa píše, že vláda región nepropaguje a tieto cenné historické pamiatky zostávajú širokej verejnosti neznáme a preto v skutočnosti len málokto zablúdi do tých končín, aby ich videl na vlastné oči. Je v tom kus konšpirácie a je to celé fakt zaujímavé, takže keď som nato úplne náhodne narazila na sieti, hneď som sa namotala. A preto sme teraz boli tu, v nejakej úplnej rumunskej riti.

Málo známe lokality v odľahlých končinách sú zárukou, že sa tam nenatlačí každý Hans na dovolenke. Znamená to ale aj, že je fakt ťažké ich nájsť, keď už ich človek hľadá. Odtiaľto som mala už len veľmi kusé informácie o tom, ako sa dostaneme ďalej a ako tie staré chrámy v okolitých lesoch vôbec nájdeme. Väčšina anglických článkov venujúca sa "Tara Luanei" odporúčala zohnať si local guida, takže fuckt dík. Google maps má náhodou uložené súradnice k jednému miestu, takže na začiatok sme sa chceli riadiť tým. V dedine sme našli začiatok turistickej trasy, ktorá by nás tam mohla doviesť, aj keď s úplne nezmyselnými označeniami. Mali by sme sa však po nej dostať do kopcov a to je na začiatok fajn.

Za dedinou začínali nejaké sady a lúky. Nechali sme tam bicykle a začali náš hike. Takmer okamžite sa nám cesta stratila pod nohami a nebolo ani trochu zjavné, kadiaľ akože pokračuje. Naša najlepšia šanca bola pokračovať krížom cez lúky smerom ku kopcom. Nebolo to ľahké, lebo sme sa museli dostať cez nepokosené pásy lúky, jarok, kríky a plot. Asi 3-krát sme sa museli vracať prakticky tam, kde sme začali a už nás to pekne sralo. Trvalo nám minimálne 2 hodiny, kým sme sa prekľúčkovali k horám. Keď už sme sa priblížili k lesu, narazili sme na dvoch turistov s hovädskými ruksakmi, dvoma veľkými psami, igelitkou plnou chrumiek a niečím, čo vyzeralo ako detektor kovov. Sedeli v tráve a vyjedali obrovský melón. Jeden z chalanov bol ingliš spíkink!, prvá osoba v Rumunsku okrem toho SBS-kára v parlamente, ktorý po mne kričal, že Your bike can't be here. Takže sme mali šťastie ešte aj lokálneho gajda, lebo chalan tieto hory dobre poznal. Ukázali nám, že len kúsok obďaleč je značená cesta (asi tá čo sme ju stratili v nepokosenej tráve) a tá už naozaj vedie do hôr a k Fundăture, Agatonulu Vechi, Agatonul Nou a ešte niekoľkým ďalším skalným miestam.

Výstup bol dobrý zaberák. Cesta k chrámom je vraj novo značená... Značky sme videli, ale občas tam žiadna cesta nebola. Nie za dlho sme sa dostali k Fundăture. Vyzeralo to dosť odveci: les a uprostred stromov zrazu z ničoho nič obrovský balvan a v ňom jaskyňa so svätými obrázkami.

Fundătura



Potom sme pokračovali k vrcholu kopca a pri jazierku sme sa rozdelili. Jazierko sa vraj volá Diviačie, lebo nemá žiaden prívod vody po povrchu a aj tak nikdy nevysychá, takže k nemu chodia piť diviaky. Oni dvaja išli hľadať nejaké železo so svojím detektorom (údajne v tých horách majú byť zakopané nejaké poklady alebo čo) a my že máme ísť naspäť po modrej. To bolo ľahšie povedať, ako urobiť, lebo opäť: značka tam bola a cesta ani veľmi nie. Tam, kam ukazovala značka, bol akurát strmý zráz a roklina. Do toho sa nám veľmi nechcelo. Skusmo sme teda pokračovali ďalej po červenej a vyštverali sa až na vrchol kopca, ale nikde žiadne kamenné stavby. Aj na červenej, ktorá chvíľu ide paralelne s modrou, sme mali vidieť dva ďalšie kláštory, ale hovno, hovno, zlatá rybka. Štyri hodiny sme lozili po horách a okrem Fundătury a Diviačej bačoriny nenašli nič. Po rovnakom chodníku sme sa vrátili naspäť, aby sme sa v tých blbých horách náhodou ešte nestratili (aj to bolo tesné, miestami chodník proste mizol). Keby som to mala niekedy skúšať druhýkrát, nájdem ďalej v dedine začiatok modrej turistickej trasy, ktorá vedie druhou stranou hory a údajne prechádza okolo všetkých 3 kameňov, ktoré som chcela vidieť. To som sa samozrejme dozvedela až neskôr a je možné, že z opačného smeru je modrá rovnako neprístupná ako z vrcholu, len rumunský bôžik škodoradosti vie, ako je to naozaj. My sme skončili uchodení a frustrovaní, lebo sme boli tak blízko a po celodennej námahe videli veľké hovno.


Pri jazde dole sme skoro uvarili brzdy. Rumuni nám povedali, že najkratšia cesta do Alunișu vedie cez lazy, tak sme sa nato dali. Prirodzene, že po šutrovej ceste. Ale druhá možnosť by bola zísť dole a po pravdepodobne ešte horšej šutrovej ceste šlapať zase hore z druhej strany hory. 1. možnosť sa nám zdala elegantnejšia vo svojej podstate, ale aj tak bola cesta príšerná (a výhľady úžasné).




Podvečer sme sa konečne dotrepali na asfaltovú cestu a po chvíli sa zakempili pri potôčiku. Keď sme si neskôr všimli bobky v tráve, M. to okomentoval, že sa mu vlastne uľavilo, lebo už sa mu zdalo divné, že by tam nikde žiadne neboli.



Na bicykloch cez Rumunsko - deň 4

14. november 2017 at 23:50 | Akrim |  Rumunsko
Vernești - Vulcanii Noroiosi - Bozioru (odhadom 59 km)

Blížime sa k ďalšej zaujímavosti, ktorú sme si vyhliadli - bahenným sopkám v Berce. Stáčame sa do hôr, postupne si to funíme do kopca. Okolitá krajina je krásna a naším tempom máme čas si ju patrične vychutnať. Dole v dedine som sa pýtala nejakého miestneho frajera s ajfónom, či nám odporúča veľké sopky alebo malé. Najprv sa zľakol anglickej otázky, ale potom povedal, že určite veľké. Tiež som ale čítala, že malé majú byť menej preľudnené a dá sa po nich voľne chodiť. Nakoniec sme sa rozhodli pre Pâclele Mici, čiže malé sopky, lebo zneli menej turisticky.





Došli sme k niečomu, čo vyzeralo ako opustené parkovisko, ale cesta z rozbitých betónových kvádrov pokračovala ďalej a nikde nebol žiadny obrovský banner ako TU STE PRI FASA SOPKÁCH. Tak sme šlapali ďalej (bolo to správne miesto, mohli sme si ušetriť cestu). Nakoniec sme dorazili k nejakej plynovej stanici a odtiaľ už sa dalo pokračovať len pešo po chodníčku na trávnatý kopec. Po ňom sme sa dostali k sopkám z druhej strany, ale hlavne že sme to našli, lebo v Rumunsku je vraj problém nachádzať miesta.

Sopky sú úžasné! A navyše sme tam boli skoro sami, takže sme po nich natešení lozili a preskakovali jazierka bublajúceho blata. Mali sme podozrenie, že je práve suchá sezóna, lebo niektoré krátery sme našli úplne vysušené a blato rozpukané a asi sme mali pravdu. Za mokrejšieho obdobia by bolo určite viac bahna. Aj tak sme ale videli dosť "aktívnych" sopiek, z toho jedna vypľula blato tak zúrivo, že oprskala M.-a pri fotení.

Tečúce bahno a bublajúce plyny ale nie sú všetko. Vyprahnuté kopce pripomínajú mesačnú krajinu, alebo prinajmenšom púšť. Je to až sranda, že naokolo sa zelenajú kopce a uprostred toho všetkého sa nachádza takáto špecialita.


Viac fotiek tu.

A pretože sme boli spokojní (a hladní a dúfali sme, že tam bude reštaurácia), išli sme aj k druhým sopkám Pâclele Mari, aby sme raz a navždy rozriešili dilemu, ktoré sú lepšie. V prvom rade sú veľké sopky viac rušné, presne podľa očakávaní. Špacírujú sa tam rodinky s deťmi, do záberu vám lezú ľudia a všetky tie otravné veci okolo turistov. Obrovský rozdiel k Mici, kde sme boli úplne sami a až keď sme odchádzali, objavili sa tam iní turisti. A hlavne... je tam veľké trt. Areál je oveľa menší, sopky sú tam všeho všudy tuším dve a celkovo nič-moc. Tiež sa po nich dá chodiť, takže táto časť bola fáma, ale inak sa to neoplatí.

Reštauráciu sme našli, menu mali tu (a aj všade inde neskôr) len v rumunčine. Objednala som si náhodne niečo, čo sa ukázali byť nejaké tenké klobásky s hranolkami (nemám rada hranolky). Ďalší šok boli záchody na turecký spôsob a M. sa prišiel posťažovať, že nejaký ujek mu povedal, že voda z umývadla je nepitná. No krása. Asi sme sa tvárili dosť nešťastne, lebo sme ešte dostali palacinky "on house" a išli do preč.



V jednej dedine sme sa zamotali, lebo sme nejako stále nevedeli nájsť našu odbočku. Prešli sme ju, tak sme sa vrátili. Lenže opäť sme ju prešli a obaja by sme prisahali, že sme žiadnu odbočku nevideli. Opäť sme sa vrátili (to už sme upútali pozornosť cigánčat, ktoré sa hrali na ulici) a usúdili, že tá poľná cesta pre traktory bude asi ono. Z najbližšieho dvora vyšiel nejaký ujek a pýtal sa, kam chceme ísť (aspoň sme si to mysleli), tak sme mu povedali názov najbližšej dediny. Prišla záplava slov, z ktorých sme rozumeli len "asfalt". Tak že dobre, asi tam ten asfalt niekde bude. Bol, po pár kilometroch. Začal na random mieste uprostred cesty niekde v kopcoch. Očividne sa nám ujo snažil povedať, že tam asfalt nie je.

Takže sme najprv išli hodný kus cez kopce po poľňačke. Najhoršie to bolo z kopca, kde sa miestami ani nedalo viezť, lebo klasické brzdy s doštičkami by tu boli platné ako posranému toaleťák. Zato sme ale mali krásne výhľady na dolinu pod sebou.



Začalo popŕchať až pršať. Cesty boli rozbité a miestami len šutrové. Dotrepali sme sa do Bozioru, to je tam kde tie líšky dávajú dobrú noc. Ďalej už vedie len poľná cesta do kopcov (označená a očíslovaná ako cesta 3. triedy) do 10 km vzdialeného Nucu. Pokúšali sme sa na to mentálne pripraviť, ale nerobili sme si zbytočné ilúzie. 10 km hore po piesku, to bude na celý deň. Na spanie sme nenašli nič lepšie ako breh pri potoku. Asi polhodinu sme porovnávali rôzne kúsky trávy, aby sme si vybrali ten najmenej okadený bobkami, ale čert jak ďábel. V noci bola poriadna kosa, september pritvrdzuje. Ešte to bude drsné.
 


Na bicykloch cez Rumunsko - deň 3

13. november 2017 at 22:27 | Akrim |  Rumunsko
Urziceni - Vernești (odhadom 61 km)


Deň bol neproduktívny. Fúkal protivietor, takže sme sa hýbali slimačím tempom . O druhej sme sa doterigali do Buzau, nakúpili a zožrali každý po pollitri zmrzliny, lebo som rozhodla, že to je tak akurát. Neskôr sme stáli vo Vernești pri potôčiku a opláchli seba a oblečenie. Práve keď sme s tým boli hotoví a radi by sme ho počas jazdy usušiť, začalo pršať. Skryli sme sa pod most a pustili sa do olovrantu. Za ten čas okolo prehrkotal vozík, ktorý sa kus ďalej pri brode (kde sme sa pred chvíľou kúpali) stretol s druhým vozíkom. Dvaja Šmajdalfovia spolu kecali a potom prebrodili potok, čo vyzeralo ako nejaká obchádzka mostu pre ne-motorové vozíky.

Rozpršalo sa už seriózne a my sme stále odkladali odchod, lebo sa nám nechcelo do dažďa a mokrého kempingového pľacu. Narozdiel od M.-a som chcela využiť čas užitočne a poriadne som nastavila rozladené prevody a brzdy (až doteraz som musela mať prednú brzdu odpojenú, lebo drela). Nakoniec sme sa rozhodli, že už je aj tak dosť neskoro a kašleme nato, zostávame tu, kde aspoň neprší. Takže dnes stanujeme "na pláži", aj keď vo vode sú odpadky, kúsok od nás kobylinec a úplne všade kozie bobky, od ktorých sme horko-ťažko vyčistili štvorec piesku, kam sme si postavili stan (ale stále je to jedno z tých lepších miest). A aspoň ostaneme suchí. Večer nás došiel očuchať miestny čuvač a z opačného brehu na nás nakúkal nejaký ujko, ale inak to bolo pokojné nocovanie.





Na bicykloch cez Rumunsko - deň 2

12. november 2017 at 21:31 | Akrim |  Rumunsko
Buftea - București - Urziceni (odhadom 83 km - čítaj nižšie)

Po dni vyplnenom komplikovanými presunmi sme konečne začali náš cyklovýlet! Ako prvé sme zamierili do Bukurešti. Hneď ako sme ráno vyrazili do sveta, mohli sme pozorovať osobitosti rumunského folklóru. Zbehli sa okolo nás túlavé psy a na ceste sme predbiehali koňský povoz.

V Bukurešti sme sa zastavili v Parcul Bazilescu, viac menej náhodou, aj keď neskôr som prišla nato, že som sa tam chcela ísť pozrieť na ruinu letného divadla. Budovu zakrývajú nejaké lunaparkové stánky, kolonády sú pletivom chránané proti vstupu a všetko je obsrané od holubov. Dá sa nakuknúť cez diery v plote (len si človek pri fotení musí dať pozor, aby zhora neschytal šťastnú nádielku). Keby som chcela byť veľmi vychcaná, vedela by som sa prešmyknúť aj dovnútra, ale nejako sa mi nechcelo a mala som pocit, že by som tam nič až také super nenašla.

Teatrul de Vară




M. chcel vidieť budovu parlamentu, tak sme zamierili tam. Pri pohľade na tú monštruóznosť som zareagovala jediným možným adekvátnym spôsobom: "Čo ti mete?!" A mete nebolo slovo, ktoré som použila. Je to ako facka tomu, čo ste si mysleli, že je hranica absurdnosti. Išli sme donvútra na záchody, aby sme mohli povedať, že sme boli v parlamente a potom sa vybrali do mesta.

Palatul Parlamentului




Staré mesto nie je nijaké veľké, sú tam také tie centrovité uličky s reštauráciami a terasami, klasika až nuda. Potom kopa ozdobných ortodoxoných kostolov rôzneho datovania, nič čo by nás zvlášť nadchlo. Ten prvý neviem nájsť na internete, druhý je kláštor Stavopoleos.



Keď človek vylezie hociktorým smerom z historického centra, narazí aj na takú tú balkánsku funkčnú ošumelosť. Polorozpadnuté barabizne a hneď vedľa moderné výškové sídlo banky.

Potom už sme sa zamierili dedinu. Je to balkán, po ceste jazdia Šmajdalfovia se svým malým koněm, ve svém malém voze, vodiči s úľubou trúbia, všade je bordel a túlaví čokli a babky a dedci sedia pred domom na lavičkách. Ďalšia vec, ktorú sme si všimli, bol extrémny počet dácií. Každý v Rumunsku má Daciu, taxikári, policajti, autoškoly, všetky pick-upy sú staré dácie. Pred každým obchodom od nás cigáni žobrú peniaze a dotvárajú tak miestny kolorit.

Naschvál sme išli na cyklo až v septembri, lebo sme sa nechceli v tých pekelných horúčavách počas leta plahočiť na bicykloch. Okolo poludnia sa to dalo, ale navečer sa aj tak zohrial vzduch a bolo neznesiteľne sucho a horúco. Pri šlapaní sme sa prehrievali a teplá voda z fľašky nám veľmi nepomáhala ochladiť sa.

Za posledného svetle sme postavili stan v nejakej zátoke pri rieke. Breh bol škaredý a vo vode husté riasy, tak aspoň sprchu s fľaškou od minerálky. Čo je už teraz zle:

1. Nemáme nijaký tachometer. Ja nikdy žiadny nenosím, lebo seriem na to a viem, že M. vždy tachometer má. M. si ho teraz zabudol, takže smola. Sme bez hodín, teplomeru a takých tých zaujímavých dát o prejdenej vzdialenosti, priemernej rýchlosti, atď.

2. Očividne som si nejakým nedopatrením zobrala iba jedno tričko s krátkym rukávom, čo bude pravdepodobne trochu málo na 3 týždne. Najlepšie by bolo, keby sa ochladilo a môžem nosiť svoje ostatné 2 tričká s dlhým rukávom.



Na bicykloch cez Rumunsko - deň 1

17. september 2017 at 11:35 | Akrim |  Rumunsko
Príbeh sa začína vlastne ešte pred dňom 1, v piatok večer po robote. Ja som išla na vlak do Brucku, kam zároveň vyštartoval M. z domu s autom naloženým bicyklami. Okolo desiatej sa nám podarilo vyraziť odtiaľ na asi 6 hodinovú cestu do Temešváru. Tam sme plánovali nechať auto a s bicyklami sa presunúť vlakom do Bukurešti. Spiatočnú cestu si potom dáme na bicykloch a budeme dúfať, že nám zatiaľ neudrbú auto, ani kolesá, ani nič iné, bez čoho sa nepohneme. Plán sme mali len veľmi približný, lebo nikto na Couchsurfingu nebol schopný postrážiť nám vozítko. Tak ho budeme musieť zase nechať hniť niekde pred Tescom. To ale nebolo také jednoduché.

Nákupné centrum, ku ktorému sme sa chceli o štvrtej nadránom dostať, sa nachádzalo v rozbombardovanej zóne, kde zrovna opravovali cestu. Asi trikrát sme ho obišli a neboli v stave nájsť cestu k nemu. Pri tom sme tri razy museli prejsť cez najdivnejšie spravenú križovatku, akú som v živote videla a ani raz sa nám nepodarilo trafiť správny výjazd. Nakoniec sme sa úplne zničení dostali nejakými zadnými uličkami pre zásobovanie na parkovisko oproti tomu zablokovanému nákupnému centru. Z búdky vykukol nočný strážnik, ale nepovedal nič a my sme zaparkovali na ľudoprázdnom parkovisku pri herni a predajni autosúčiastok z druhej ruky. Dobre, aspoň je to strážené. Snáď nám auto nerozoberú na časti do second-handu. Vyložili a poskladali sme bicykle, zamkli auto, prekrižovali sa a išli hľadať stanicu.

Stanicu sme našli, dostali sme sa tam čiastočne cez jeden betónovými barikádami uzavretý bulvár s rozkopanou cestou. Okolo stanice sa povaľovala kopa bordelu, niečo z toho bol stavebný bordel - akurát rekonštruovali. Za ten čas, čo M. išiel zistiť, z ktorého nástupišťa nám ide vlak a ja som čakala vonku s bicyklami, som videla abnormálny počet absurdností. Bol tam ujko, ktorý niesol maľbu v zlatom ráme väčšiu ako človek. Jeden z taxikárov, ktorí postávali a fajčili pred stanicou, mi začal ponúkať svoju kávu v papierovom kelímku, ktorú zrovna pil. Neviem, možno by si potom vypýtal 5 lei. Potom došla jedna babka asi so svojou dcérou, ktorá ju viedla za ruku. Babka ťahala obrovský kufor a keď prišli ku schodom, dcéra babke akože pomáhala a ťahala ju za lakeť hore, ibaže babka vliekla kufrisko a ten jej nešiel vytiahnuť po schodoch. Dcéra miesto aby zobrala kufor babku stále vyťahovala na schody a babka zatiaľ bojovala s kufrom.

Rumunský vlak nesklamal. Pri ceste na záchod človek riskoval život, lebo musel prejsť okolo otvorených dverí z vozňa, ktoré dosť možno aj chýbali. Na hajzli, na ktorom som bola ja, mali len dieru v podlahe, kde sa mihali koľajnice.

Temešvár - Bukurešť je 600-kilometrová trasa, ktorá vlakom trvá nekonečných 14 hodín. To je priemerne takých 40 km/h. Vlak v jednom kuse trúbil, snáď pri každom priecestí. Pretože sme sa snažili trochu si zdriemnuť, vnímali sme to dosť citlivo. Po prvých 6 hodinách som si pripadala ako na tej ruskej ceste vlakom, ktorá trvá týždeň. Navyše sa vedľa v kupé rozbehla nejaká rumunská smažba. Stále tam niečo trieskalo, vyhrávali moldavské pesničky od srdca a hulákali nejaké zveri. Potom začali vyletovať veci z okna. Myslím, že som napriek všetkému naspala ďalšiu kapitolu. Neskôr sa odvedľa začal ozývať nejaký metál, najhoršie bolo, že sa snažili aj spievať. Alebo len napodobňovali tura.

Ďalšou zvláštnosťou bolo, že v povinne miestenkovom vlaku ľudia stáli. Videla som aj nejaké bicykle natrepané v chodbičke medzi kupé oddielmi, a my sme lopotne na debilnej rumunskej webstránke zháňali lístky a rezervácie na jediný vlak za deň, ktorý má dovolenú prepravu odmezdeného počtu bicyklov. Neviem, ako to tí ľudia robia, lebo k nám sa sprievodca vrátil a dodatočne chcel ešte raz vidieť lístky pre bicykle.

Pôvodný plán, že pôjdeme až do Bukurešti, sme nakoniec zavrhli. Nemali sme žiadny Couchsurfing a prídeme tam o desiatej večer, to je trochu blbá hodina na hľadanie kempišťa uprostred mesta. Rozhodli sme sa, že vystúpime jednu stanicu pred Bukurešťou, bolo to nejaké mestečko so stanicou prakticky v poli a do Bukurešti pôjdeme zajtra. Vlak tam stál asi pol minúty. Rýchlo sme vyhádzali veci z vlaku a ocitli sa v nejakej riti v tme na ošarpanom nástupišti. Boli sme polomŕtvi a chceli sme hlavne spať, ostatné nám bolo jedno. Zakempili sme sa za posledným domom a dospávali. Zajtra už začíname naozaj!



Cyklo po Poľsku 5

16. september 2017 at 17:42 | Akrim |  Poľsko
Už bol 15. deň na ceste a náš cyklovýlet sa pomaly ale isto blížil ku koncu. Z kempoviska sme bicyklovali 20 km do Kłodzka po zvlnenom teréne, čo nás zrovna netešilo. Potom konečne nákupné centrum, hajzle, Carefour a švihom do Dolného Szaleyowa na ďalší zámoček. Museli sme sa už trošku popoháňať, lebo v pondelok ráno sa ide do roboty a dovtedy sa musíme dostať domov.

Zámok je v nejakom parčíku s jazierkami a je parádny. Hneď sa na nás zavesil nejaký guláš zo susedného domu a celú dobu štekal ako besný, ale našťastie sa nám ho po chvíli podarilo zbaviť. Zložili sme veci a bicykle za palácom medzi stromami a už si stihli aj vyhliadnuť zle zatlčené okno. Prehupli sme sa dovnútra a plní eufórie sa rozbehli na výzvedy, lebo zámok má byť vnútri naozaj úžasný. Bola som pyšná, akí sú z nás už machri! Z malej miestnosti, kde sme sa ocitli, sme sa pustili do ďalšej, z ktorej viedli ťažké drevené dvere. Boli nejaké zaseknuté, vždy narazili na nejakú prekážku na druhej strane a nemohli sme s nimi pohnúť. Po podrobnejšom skúmaní sme zistili, že z druhej strany je asi petlica. Vrátili sme sa do prvej miestnosti a skúsili ďalšie dvere, ktoré z nej viedli. Opäť sme narazili na odpor, z opačnej strany museli byť nejako zabezpečené. Pomaly nám dochádzalo, že tu sme skončili. Vyliezli sme späť a skúšali hľadať nejaký iný prístup, ale každá škáročka bola tesne zatlčená. Ostávali ešte mrežované okná do pivnice, ale nedávali sme tomu veľké šance. Tak sa aj ukázalo, ani z pivníc sa nedá dostať nikam ďalej. Sklamaní sme to po nejakej hodine vzdali a prešli k čelnej časti zámku. Bola by to sranda, keby sa nakoniec ukázali hlavné vráta otvorené. To sa ale nestalo, namiesto toho sme objavili upozornenia, že prístup do objektu je monitorovaný a zabezpečený alarmom... upsik. Takže sme to logicky už viacej neskúšali a radšej si rozbalili na terase desiatu. Najedli sme sa a vypadli, lebo nám ešte ostávalo dosť kilometrov.


Neskoro popoludní sme konečne dorazili do Kudowa-Zdrój. Ešte než sme sa vydali do kopcov, nakúpili sme tri kilá krowiek, lebo to dosť pravdepodobne bola naša posledná šanca. Večer už bude obchod zavretý a ráno nasadáme v Hradci na vlak domov. Opäť raz sme kompletne vykúpili oddelenie s pečivami, lebo o piatej v Biedronke už nič nie je. A mohli sme ísť funieť do kopca.

Funenie do kopca nám trvalo dlho, lebo zaberák to bol ako sa patrí. Vyškriabali sme sa k závore, kde cesta pokračovala už len ako jednoprúdová a autá púštali ďalej v hodinových intervaloch. My sme samozrejme na bicykloch hackli systém a mohli pokračovať bez čakania a ešte aj bez poplatku. Síce už to bolo jedno, lebo posledný vjazd sme beztak zmeškali, ale nemvadí. V búdke sedel nejaký správca národného parku a bol strašne iniciatívny, dal nám milión odporúčaní, kam máme ísť a pozerať sa na voľne pasúce muflóny a my sme nemali to srdce mu povedať, že zajtra ráno budeme het. Okrem toho nám s nasadením vysvetľoval aj to, že kasa hore zatvára o šiestej a tak keď pôjdeme pomaly, vyhneme sa plateniu a môžeme tam v pohoďke naklusať a v kľude si to celé pozrieť. Kým sme sa vytrepali ku Skalám, naozaj bolo už pol siedmej, nikde nikoho, takže sme celý labyrint mali len a len pre seba.

Bludné skaly

Prišiel súmrak, zrútili sme sa späť do mesta a po racionálnom zvážení sme kúpili ďalšie kilo krowiek. Vyviezli sme sa za mesto, zaliezli do trávy k nejakému kanálu, nastavili budík a chrápali.

Zobudili sme sa o piatej, asi lebo bola strašná kosa. Vykukli sme zo stanu a zistili, že ono normálne mrzlo! Z plachty, na ktorej sa vyzrážala voda sa parilo. V tej zime sa nedalo spať, tak sme sa pobalili a vypadli. Ostávalo nám ešte 50km do Hradca, chytiť vlak, 3 hodiny v ňom a posledných 25 km zo stanice domov. Samozrejme sa to skomplikovalo, po ceste nás stretli asi štyri zákazy vjazdu, ktoré sme už ignorovali, lebo cez dvadsať obchádzok ten vlak asi nestihneme. Bratri Česi opravovali cestu, už ju mali aj hotovú, iba nemala nakreslené pruhy. A vďaka uzávere bola úplne pustá, takže sme si ju mohli užiť osamote. Len na konci sme museli prekľučkovať pomedzi bagre, n.j. Na ďalšom takom úseku vodiči odsúvali zábranu z pletiva, aby mohli prejsť, takže no comment. Potom bola jedna časť, kde sme išli cez rozkopanú vozovku, jeden kanál a nakonci sme čakali, kým vycúvajú stavebné stroje, aby sme mohli prehodiť bicykle cez priekopy, ale zvládli sme to. Dotrepali sme sa do Hradca, tam stanica, vlak, ďalší vlak... a doma!

Tak trošku primrzlo

Prekážky na ceste

V sume bol pre nás tento výlet pomerne nenáročný. Susedný štát a ešte rozumieme reč, úplná pohoda. Trochu nám nenapadlo, že Poľsko je fakt také veľké a že za 2 týždne toho veľa nestihneme, takže sme úplne nezmyselne pospájali body krížom celou krajinou a až po ceste si uvedomili, že toľko toho nedáme... fail. Problém bol aj ten, že sme za ten rok sedenia v kancli opäť vyšli z cviku a nie sme proste v kondícii prejsť 100 km za deň. Počas výletu sme potom museli riešiť nejaké vlaky a preskočili polovicu štátu. Neboli sme napríklad ani vo Warszawe alebo v Krakówe, lebo nie sme veľmi zvedaví na mestá a išli sme hlavne za opustenými kaštieľmi a kostolmi. Na internete som objavila, že Poľsko sa perfektne hodí na nejaký ten ľahký urbexing, lebo opustenými stavbami, a často veľkolepými, sa to tam len tak hemží. Takže tento výlet mal byť hlavne o zanedbaných a schátraných lokalitách. Viac-menej nám to vyšlo a dostali sme sa na zaujímavé miesta. Častokrát sa nám ale stalo, že niektorá opustená budova, ktorú sme chceli navštíviť, už bola spopularizovaná natoľko, že sa začalo s rekonštrukciou a dovnútra sme sa nedostali.


Prejdená trasa nie je nijako pôsobivá, navyše sme tam hodne čarovali s tými vlakmi, no dokopy to bude okolo 1200 km. Hôr sme si veľa neužili, lebo šak Poľsko, takže bikovanie skôr nuda po rovnom. Nenašli sme ani veľa zaujímavostí, ktoré by sme chceli vidieť, takže v tomto bol poľský výlet tiež poslabší. Ale aspoň sme si vyskúšali ten urban exploring, čo sme chceli už dlho. Schyľuje sa k tomu, že budem písať ešte jeden článok o Poľsku, kde zhrniem, aké to tam vlastne bolo a ako sa nám cestovalo a existovalo. Ale dovtedy ešte bude Rumunsko! Coming soon...

Cyklo po Poľsku 4

20. august 2017 at 17:45 | Akrim |  Poľsko
Na ďalší deň cesty sme sa dostali do Belcza Wielkieho, aby sme obzreli ďalší opustený palác. Bez väčších ťažkostí sme ho našli na kraji dediny. Brána k pozemku chýba a vchodové dvere sú pozývajúco otvorené, takže prístup je úplne bezproblémový. Časť strechy chýba, ostali trčať len holé trámy. Neskôr pri prehľadávaní internetu sme sa dozvedeli, že strechu minulý rok poškodil požiar, pravdepodobne nejakí vandali robili hovadiny.

Palác fungoval ako škola, v tomto prípade hnojárska, potom ako ústav pre mentálne postihnutých a potom ešte aj ako nápravno-výchovné zariadenie a to až do roku 1997. O tom svedčia napríklad relatívne nové záchody, miestnosť čo vyzerá ako telocvičňa, nápisy na dverách (napríklad dyrektor) a podobne. Najzaujímavejšia je však vstupná sieň s dvojitým schodiskom, ktoré už je v dnešných dňoch v zúfalom stave. Zábradlie a hocijaké dekoračné prvky chýbajú a väčšina dreveného obloženia tiež, takže pozostalo len holé schodisko. Všade sa povaľuje bordel a črepy z vybitých okien a dverí. Je tam ešte jedna veľkolepá sála s ozdobnými stropmi a orlicou nad krbom a zvyšok sú učebne a kancelárske miestnosti. Palác je pekný, preskúmať sa dá prízemie, pivnica, dve poschodia a nakukli sme aj do podkrovia, kde už je vidno sčernalé ohorené trámy a zničenú strechu. Za zámkom sú zanedbané jazierka, takže je to semenište komárov a pádili sme odtiaľ rýchlo het. Fotky


Vlastne sme chceli z Belcza prejsť rieku Odru a pokračovať do Glogowa, ale pri podrobnejšej inšpekcii sme zistili problém. Aj tu je realitou gajarsko-dürnkrutská situácia, že po rieku je z oboch strán asfaltová cesta, ale na druhú stranu sa nedá dostať. To by tam totiž najprv musel byť most. Tak sme sa aspoň umyli a oprali.

Chyba v matrixu

Alternatívna cesta k najbližšiemu mostu nám pridala 20 kilometrov, ešte tam boli aj nejaké blbé obchádzky cez kadejaké lazy, takže sme sa hodne, ale hodne dlho nedostali do obchodu. Boli sme už vyhladovaní a frustrovaní, lebo sme dnes ešte nemali svoje 4 nanuky. Nakoniec sme sa dorútili do Glogowa, doplnili hladinu cukru v prvom markete a išli hľadať Carefour. Tam sme nakúpili zásoby na tri dni, aj keď my ich určite zbaštíme do rána. Ešte krátky pobyt v meste a odporúčali sme sa, aby sme si našli nocovisko. Pri rozkladaní stanu sme skoro zomreli, lebo nás obklopilo také hejno komárov, že sa až zotmelo. Tak veľa malých skurwených vampov som ešte nevidela, to nie je normálne aby sa toho toľko naliahlo. Tak rýchlo som ešte stan postavený nemala. Keď sme sa schovali dnuká, okolo stanu sa v momente zhromaždila armáda krvisajov a bzučala na nás cez sieťku. Zostali sme uväznení v stane, ale to radšej budem zadržiavať šťanie, než sa nechať zožrať. Okrem toho sem z blízkeho kanála vanul žumpový smrad, no úchvatné. Neskôr sa zdvihol vietor a ochladilo sa. Pršalo a fučalo, samozrejme sfúklo bicykle, uvoľnila sa plachta a napršalo do stanu. Aspoň že zaliezli tie blbé komáre.

Ráno bola kosa ako v chladničke, my nemáme čo jesť, pred nami kopce a rozosratý plán, lebo sme včera prešli tak málo kvôli obchádzke. Ach ach. Cez deň je zima a fučí, na ceste ďalšia obchádzka, potom sme sa stratili... Zase sme pozadu.


Wroblin Glogowski. Bývala obec, ktorá leží v blízkosti medenej huty. Kvôli zamoreniu životného prostredia ťažbou medi bolo obyvateľstvo vysťahované, zostala len jedna rodina, ktorá tam žije dodnes. Obec oficiálne neexistuje. Stavby boli zrovnané so zemou, pozostala len malá kaplnka z roku 1810. Kostolík stojí opustený uprostred lúk a pomaly sa rozpadá. Vovnútri sú maľby a malý drevený chórus. Foto

V Chocianowe sme videli ďalší pekný zámoček s vežou. Strechu mal novú a boli pri ňom pristavené lešenia, ale z balkóna vyrastali stromy, takže ťažko povedať, v akom štádiu rozkladu alebo nebodaj rekonštrukcie sa nachádza.

Chocianow

Keď sme v reštaurácii pri neskorom obede bilancovali, došli sme nato, že nám to zase raz nevychádza a máme príliš veľa kilometrov na počet zostávajúcich dní. Vymysleli sme program, s ktorým by sa nám to mohlo podariť, ale to by sme si nemohli váľať šunky ako doteraz. Musíme skôr vstávať, spraviť za deň viac kilometrov, proste to čo vždy a nakoniec sa toho aj tak nedržíme. Ako sme pred troma rokmi dávali okolo 100 km každý deň?

Na noc sme skončili v nejakej maličkej dedinke. Oproti domom bola akási krytá čistinka medzi stromami s nízkou trávou, tak sme sa tam rozložili. Samozrejme nás čoskoro vymákli. Počuli sme psov a za chvíľu sa nedalo poprieť, že sa brechot približuje. Vysúkali sme sa zo stanu, aby sme to vybavili s miestnymi. Všetko sme im vysvetlili a oni sa čudovali, že sa nebojíme zostať tam na noc. Chlapec z domu oproti si všimol stan a bol zvedavý, tak ukecal babku, aby sa išli pozrieť. Chvíľu sme sa rozprávali a potom Kasper s babkou odišli. Netrvalo ale dlho a vrátili sa aj s Kasperovým tatkom, ktorý býva pár domov ďalej. Zase sme sa chvíľu bavili, ujko sa ešte viac divil, že sa nebojíme stanovať vonku a spomínal ďalších diviakov. Ach. Potom nám ponúkal teplý čaj, lebo sa fakt ozimilo. Keď sa zase vrátili s veľkou termoskou, doniesli plnú igelitku jedla. Bola tam nemecká čokoláda, nejaká saláma, jablká a kartón vajec. Čo budeme robiť s 10 vajcami? Ale to ľuďom nevysvetlíš. Poslušne sme si darčeky zobrali a poďakovali sa. Ujko povedal, vraj jeho žena hovorí, že máme ísť spať k nim do domu. To sme ale odmietli, že už máme rozložený tábor a už je neskoro. Dostali sme plnú termosku s čajom na ráno a popriali si dobrú noc, lebo Kasper musel vstávať ráno do školy.

Prinútili sme sa vstať skôr a vyrazili ráno pred deviatou. Začínajú kopčeky a potom neskôr už aj normálne kopce. Ignorujúc ďalší zákaz a obchádzku sme sa dostali do Żeliszówa k peknému, ale znivočenému evanjelickému kostolu. Táto okrúhla stavba z roku 1796 sa prestala používať v roku 1945 a odvtedy chátrala. Kostol má fakt parádny vnútrajšok, na internete sú fotky, ale my sme zase prišli neskoro. Nedávno sa začala rekonštrukcia a kostol je dobre zabezpečený pred vnikom. Tak sme aspoň uvarili vajcia, v ešuse sa to v pohode dá, ako sme konečne mali možnosť vyskúšať.

Żeliszów

Už sme chceli ísť do rite, keď sa objavil na obzore problém. M.-ovi niekde odletel šrób, ktorý drží nosič a nosič bez šróba veľmi nedržal, lebo na ňom bola pripevnená 15-kilová batožina. Tak sme chvíľu špekulovali a najjednoduchšie sa zdalo zobrať šrób z inokade, kde by chýbal menej - napríklad z držiaka na fľašu a ten neskôr dokúpiť, až sa dostaneme zase do civilizácie. Medzitým sa zjavil dedo na traktore, ktorý sa pýtal, aký máme problém, dokonca dobrou nemčinou. Chvíľu sme mu vysvetľovali, v čom je chyba a potom ešte, že nicht Deutschland, Slowakei. Potom sme ešte riešili, čo je to za šrób a nakoniec sa dohodli, že asi päťka. Dedo zaliezol do traktoru a šmátral vo vercajchu, ale päťku šrób tam nemal, tak sa išiel opýtať susedov. Tí tiež išli hľadať a prišli s kopou šróbov, ale všetky boli príliš hrubé. Tak zase odišli hľadať, cestou sa pýtali ďalších susedov, ktorí tiež išli hľadať a my sme mali pocit, že celá dedina okolo nás je zaangažovaná do zháňania šróbu. Nakoniec sused prišiel s krabičkou, v ktorej sa našiel aj šrób správnej veľkosti. Úspešne sme ho nainštalovali na chýbajúce miesto a začali sa chystať opäť na cestu. Za pár minút dobehol druhý sused, ktorý medzitým tiež našiel správny šrób. Poďakovali sme, zamávali a uháňali ďalej.

Pred nami začínal zvlnený terén a pomaly nás čakali kopce, ale nakoniec sme aj tak prešli asi 90km. Po ceste sme videli ďalší pekný (asi) opustený zámoček, aj keď sa tam pásli kozy. Vyzeral veľmi, veľmi lákavo, dvere boli pootvorené... Nemohli sme si ale dovoliť strácať veľa času a museli by sme preskakovať plot, takže sme tam nakoniec neliezli. V skutočnosti sme omáčky, keď dojde na ozajstný urbexing.

Wojczieszów

aj s jazierkom

Kempovali sme oproti nejakému cintorínu za hranicou mesta, lebo nám to už bolo jedno a boli sme unavení. Dúfajme, že nás ráno o piatej nezobudí správa cintorína.

Deň 14! Došli sme do Walbrzycha, ktorý už je čoby kameňom dohodil od českej hranice. Tam sme chceli tunel. Výlet bez poriadneho tunela, to by nebolo tak úplne ono, ibaže v takom Poľsku na tunely veľmi nie sú predpoklady. Ale jeden taký, opustený vlakový pre nás mali. Po dostupných cestách sme sa bez väčších ťažkostí dostali až k trati a popri nej k Tunelom pod Małym Wołowcem. Sú to dva jednokoľajové železničné tunely, z ktorých jeden prestali používať a zmizli aj koľaje a druhým normálne premávajú vlaky. Cez tunel sa v podstate dá prejsť suchou nohou. Našli sme tiež priechody, ktoré ho spájajú s vedľajším používaným tunelom. Na wikipédii sa spomína aj nejaký vetrací komín, ale také nič sme si nevšimli. Na druhej strane pokračuje bývalá trať ako poľná cesta k pár sto metrov vzdialenej stanici. Je tam ošarpaná, zatlčená staničná budova a tabuľa s odchodmi vlakov na nástupišti.

Tunel

Susedný funkčný tunel

Funkčná stanica

Podarilo sa nám hacknúť kopec cez tunel, takže sme si ušetrili tak zo desať kilometrov okolo hory. Ďalej nás čakal zjazd do Jedliny, a odtiaľ na Jugowice k podzemným štôlňam Włodarz. Vladár je taká ukážka zle odprezentovaného poľského dedičstva, podobne ako Wolfsschanze, aj keď je pravda, že sa tým začali seriózne zaoberať až pomerne nedávno. Ale keď v bufete ponúkajú klobásy, ktoré nakoniec nemajú, to proste človeka akurát naserie. Hlavne, že majú pekné tričká s logom Wlodarza.

Vladár je súčasťou Hitlerovho smelého projektu s krycím názvom Riese, ktorého cieľom mali byť obrovské podzemné priestory slúžiace ako hlavný stan, protiletecký bunker pre 20 000 ľudí, fabrika na stíhačky alebo ktovie čo ešte. Samozrejme to bolo nákladné a časom zapojili do prác väzňov z okolitých koncentračných táborov. V 45., keď do Poľska vstúpila Červená armáda, Nemci začali odvážať stroje, materiál a vybavenie a zastierať za sebou stopy. Výsledok je taký, že nikto poriadne nevie, čo tam Nemci vybudovali, čo tam potom robili Rusi a koľko toho stihli po sebe zničiť alebo ukryť. Doteraz bolo v horách objavených niekoľko väčších či menších podzemných objektov, ale nejaké neskôr zverejnené spisy naznačujú, že to možno nie je všetko. Vraj sa tam hovorí o číslach, podľa ktorých sa vykopalo oveľa viac horniny a minulo oveľa viac betónu, než koľko by zodpovedalo dĺžke známych tunelov, ale nikto nevie. Je okolo toho samozrejme veľa konšpirácií, napríklad oficiálne nemecké zdroje uvádzajú, že budovať sa začalo v 43., ale vraj existujú svedectvá baníkov z okolitých dedín, ktorých do hôr vozili už niekedy v 1937, aby po podpísaní mlčanlivosti pracovali na razení tunelov. 1 Sprievodca hovoril, že predpokladajú nejaké ďalšie priestory za jednou z hál, aj tam začali s nejakým skúšobným vrtom, ale im to zamietli zhora. To pre veľa ľudí implikuje, že tam je možno niečo, čo niekto nechce, aby bolo odkryté.

Samotné múzeum je ďalší vztýčený prostredník do ksichtu zahraničnému turistovi. Hneď prvá vec vnútri labyrintu, ktorú návštevníkovi ukážu, je premietacia miestnosť s nejakým poľským filmom, prirodzene bez tituliek. Neviem, prečo sa tieto blbé filmy tak rozmohli, keď aj tak platia sprievodcu čo robí výklad. Keby som chcela ísť do kina, idem do kina a nie do podzemia. Výklad ponúkajú samozrejme iba v poľskom jazyku, pritom polovica našej skupiny boli nemeckí motorkári. Hlavne že webstránku majú v češtine aj v angličtine. Chudáci Nemci mohli len obzerať, inak z toho mali hrubé gówno. Jedinou snahou bolo, keď sprievodca vysvetľoval, ako na horných etážach dolovali kameň, vyhĺbili diery, cez ktoré potom zhadzovali horninu dole do vozíkov a odsúvali ju von z tunela, čo preložil ako: "Steine bum bum".

Väčšina chodieb je zatopená, lebo vchody ukryli a zasypali a voda nemohla odtekať. Cez jeden taký úsek sme sa plavili na loďkách a skupina sa samozrejme podelila na germánsku a na slovanskú loďku. Poliaci, s ktorými sme boli v člnku, si celú cestu robili z Nemčúrov prdel, ako to sem prišli dokončiť. Niekto hovoril, ako sa všetci Nemci tvária, že ich rodiny sú nevinné a ich dedovia boli všetci traktoristi. Samozrejme nezabudli pripomenúť vtip, že dedo bol elektrikár a mal na prilbe dva blesky. Asi nie je žiadne prekvapenie, že Poliaci sú ešte stále urazení. Tak ako sa stále ešte väčšina dnešných Slovákov cítia byť ublížení Maďarmi, tak sa Poliaci cítia byť ukrivdení Nemcami.

Potom sme furt išli do kopca, potom zas furt z kopca, ako to býva, až bol večer, kúpili sme zásoby a išli spať.

Kopce


To be continued...



Where to go next