Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Bosna z bicykla VI.

13. september 2016 at 0:20 | Akrim |  Výlety
Od tunela sme mali ísť cez celé mesto, kde nás čakali... ďalšie tunely! Možno viete, že máme radi tunely a teraz sme ich mali na pláne asi tak desať. Povedali sme si, že keď už ideme do Bosny, musíme do nášho plánu zahrnúť aj nejaký tunel alebo dva. Najprv sme išli ponakupovať, lebo sme sa mali ocitnúť mimo civilizáciu na dobrých 24 hodín. Pri tom od nás drzé cigánske decká žobrali eurá, ale zutekali, keď sa zjavil sbs-kár. Potom sme sa vybrali po hlavnej tepne cez mesto, ktorá mala aj chodník pre cyklistov, vyrastali z neho korene stromov, veď to poznáme. Neskôr sme odbočili na tranzit, ktorý by mohol byť menej rušný a mal nás relatívne presne zaviesť k nášmu cieľu. To, že tranzitná doprava je odklonená na uzučkú cestu bez krajnice nás trošku prekvapilo, ale čo sa dá robiť. Pomaly sme stúpali do vŕškov nad Sarajevom, opäť pieklo neľudským spôsobom a o chvíľu sme mali mesto dole pod sebou ako na dlani. Ešte jedna teta, ktorá nám chcela s niečím pomôcť, my sme ale potrebovali ísť, tak sme ju aspoň poprosili o vodu.

Výhľad na Sarajevo

Ocitli sme sa na okraji mesta v smere do Pale. To už sme boli blízko "nášho" miesta, kde sa začína chodník sledujúci stopu bývalej trate východobosnianskej železnice, ktorou sa svojho času dalo dostať až do Belehradu. Chodník začína v akejsi chatovej oblasti, kde sa chvíľu tvári ako cyklocesta, ale veľmi skoro to vzdá a ukáže sa byť krkolomnou, miestami až zabijáckou divokou cestičkou, ktorú dokonca niekto zaradil medzi najnebezpečnejšie cesty sveta. To a ešte fakt, že vlak na asi 12 kilometrovom úseku po Pale prekonával možno 12 (isto však aspoň 11) tunelov nás popri mainstreamových sarajevských atrakciách prilákalo aj do tejto Pale riti. O tomto prevažne pešom úseku našej cesty som vám napísala (hlavne nafotila) samostatný článok TU.

Ja v tuneli

Večer sme sa uchodení vrátili z našej expedície po tuneloch (a tiež mostoch) a začali sa obzerať po nejakom plácku na spanie. Na samom okraji Sarajeva, niekde pri už zmienenej cykloceste sme našli poloopustené ihrisko s takým zpola slušným kúskom zeleného, kde by sa dal položiť stan. Akurát že za ihriskom na kopci začínali domy a nad nami na kolmom brale bola tiež zástavba. Ale čo už, boli sme unavení a nechcelo sa nám vymýšľať, navyše bolo vlho a vyzeralo to na dážď. Zakiaľ sme postavili kemp a uvarili špagety na betónovej ploche ihriska, už o nás vedeli všetci "susedia". Najprv išiel ujko do veľkých skleníkov oproti domom. Pokúsili sme sa mu vysvetliť kto sme, čo tu robíme a pre istotu sa opýtali, či tu môžeme na noc kempovať. To by nebola Bosna, keby nám Ujec zo skleníka nedoniesol veľkú igelitku s paradajkami a uhorkami. Povedal, že stan sme si mali postaviť uňho v šope, ale my sme sa už teraz nechceli presúvať a upokojili sme ho, že sme takto na rôznych miestach prespali už aspoň stokrát. Ak nám vraj bude zima, máme prísť k nemu do šopy, býva hneď v prvom dome. Veľmi nám chcel pomôcť, tak sme si vypýtali aspoň vodu. Samozrejme po nás začali pokukovať aj ľudia hore z brala a nám bolo jasné, že sme opäť raz témou rozhovorov. Ráno nám títo ľudia nezabudli ponúknuť kávu, priniesla nám ju jedna teta na striebornom podnose. Pridal sa aj ďalší ujo a podaroval nám ešte rajčiny, papriky, uhorky a kohútiu pašteku, lebo "to je vraj najlepšie."

Dnes sme mali na programe konečne centrum Sarajeva, ale predtým sme plánovali ešte chvíľu pobudnúť v horách. Nad nami na jednom z kopcov stojí vo výške asi 1100 m opustená bobová dráha z olympiády v 84., ktorá je (z nejakého dôvodu) tiež obľúbeným výletným miestom. Samozrejme, cesta tam bola presne tá pred nami do extrémne strmého kopca. Nasledoval brutálny výstup do hôr nad mestom, ulice stúpali bez srandy tak pod 45° uhlom a my sme sa meter po metri pomaličky štverali hore. Keď sa do príkreho kopca už nedalo šlapať, tlačili sme a to bolo snáď ešte horšie. Už vtedy som nadobúdala presvedčenie, že mi za tú heroickú námahu nestojí nič, čo by tam hore mohlo byť. Opäť sme dosiahli bodu, keď už sa s bicyklami pokračovať nedalo. Cesta ďalej stúpala pod zabijáckym uhlom, ale asfalt končil a ďalej už išiel len štrk. Zvyšok stúpania sme vyvandrovali pešo a aj tak to bol zaberák. Niekdajší olympijský areál sa začína nejakými pografitovanými ruinami, ďalej v lese nájsť ďalšie schátrané stavby a trať slávnej bob stazy. Nie je tam absolútne nič, len betónové koryto tiahnuce sa kilometre do kopcov, ktoré za ťažké peniaze vybudovali k olympiáde v 1984 a potom nechali schátrať. Ešte si užijeme pohľad na Sarajevo hlboko pod sebou a môžeme ísť dole.

Stúpame


Bobová dráha nad Sarajevom

Na brutálnom klesaní derieme brzdy, miestami si ani netrúfam sadnúť na bicykel a radšej "tlačím", aj keď teda tlačiť vôbec netreba, lebo mi ide odtrhnúť ruky. Mali sme to ľahké, išli sme stále len dole šikmými sarajevskými uličkami, až sme sa ocitli v parku v centre a keď sme vyšli z parku, stáli sme náhodou rovno pri Latinskom moste. Bolo tam plno, lebo ľudí fascinujú také veci, ako miesto kde sa začala 1. svetová vojna. Zamierili sme do srdca mesta, ktoré je premenené na veľký bazár so suvenírovými stánkami, kaviarňami, kebabárňami a reštauráciami. Predavači ponúkajú všelijaké kožky, čajítka, šatky, lampičky a iné serepetičky, čajovne majú sedenia vonku okolo šíše. Sarajevo už, v porovnaní s Banjou Lukou napríklad, pôsobí dosť orientálne a moslimsky, v Mostare to ešte nebolo také výrazné. Tu som sa prvýkrát v Bosne začala cítiť trochu nesvoja a hlavne si dávať pozor na veci. Premieľalo sa tam strašne veľa ľudí, medzi stánkami sa človek dostal do tlačenice, cítila som sa až trochu xenofóbne. Zmrzlinu sme mali výbornú, aj jedlo a koláčik boli dobré, trh bol super, ale ten ruch a chaos ma po dňoch strávených na vidieku a v prírode trochu zvalcoval.

Latinský most, ktorý sa spája s atentátom na Františka Ferdinanda

Pozreli sme si kamenné mešity a minarety, tú fontánu s holubmi čo je na všetkých pohľadniciach, M. kúpil domov ako suvenír lietajúci koberec a nakoniec sme sa posadili do tieňa vedľa nejakej žobravej babky predávajúcej dečky, oddychovali a vypisovali pohľadnice.

Holubník s fontánou, vraj symbol Sarajeva

Keď sme sa rozhodli, že už je čas ísť a pokračovať v ceste, zamierili sme preč z centra. Šoférovanie v centre je úplný balkán, takto vo veľkom a zkoncentrovaný je ten bordel ešte do očí bijúcejší. Na chvíľu sme sa zastavili ešte v parku pri nejakom nákupnom centre, zjedli zo dve uhorky z bohatých zásob (stále nám zostali ešte 4) a potom už sme vyrazili von z mesta. Najprv sme museli vyšľapať kopec, ale potom už sme sa viezli dolu popri rieke a rýchlo napredovali. Keď sme sa dostali do niekoľkokilometrov dlhej zápchy vo Vogošći, ako páni sme presvišťali okolo, lebo bicykle môžu predbiehať aj sprava, fuck yeah. V tomto bode už sme mali väčšinu cesty (aj času) za sebou a väčšinu zaujímavého zhliadnutého, zostávala nám ešte posledná atrakcia, pyramídy vo Visoku. S blížiacim večerom sme sa aj my blížili Visoku a neprestajne striehli na šancu dostať sa k rieke. Tá bola za jedno teraz už len špinavou stokou a za druhé husto obstavanou. Naše sny, že sa vykúpeme a ešte si aj operieme sa rozplynuli, mali sme problém vôbec nájsť aspoň trochu vhodné miesto na stanovanie. Oblasť bola husto osídlená a obce nadväzovali priamo jedna na druhú, žiadne pole alebo lesík v dohľadne. Konečne sme sa zložili na nejakej lúke len pár kilometrov od Visoka. Bola tam vysoká tráva a neviedla tam žiadna cestička, ale bola to naša najlepšia šanca.

Vyspali sme sa a ráno sme zamierili do mesta. Vo Visoku bol práve nejaký trh plný vietnamských výrobkov, cez ktorý sme sa prebojovali, nakúpili v pekárni samé obrovské chutne vyhliadajúce dobroty a rozložili sa v akomsi kvázi-parku na brehu rieky. Park plný stromov a zelene by bol príjemným miestom na trávenie voľného času, keby naokolo nestáli hory odpadkov. Najedli sme sa výborných pekárenských výrobkov, ktoré tu nestoja takmer nič a keď sme objavili, že sa po brehu vyloženom kameňmi dá zostúpiť k vode, veľmi sme sa neošívali, aj keď tu bola špinavá ako žumpa. Oprali sme zopár vecí, ktoré samozrejme nestihli celkom uschnúť, kým o pár hodín začalo pršať, môžeme sa nato...

Ale poďme za pyramídami. Najprv sme sa museli opýtať ľudí, lebo značky nás vodili sem a tam do kruhu. Dostali sme sa na vysoko položenú ulicu, kde nás najprv zastavila nejaká stará tetka, strčila mi pod nos občiansky a povedala, že my ideme na bosniacku pyramídu, ona je Bosniačka a preto jej máme zaplatiť 5 maraka. Na chvíľu som ostala civieť ako sprostá, lebo sa to tak málo podobalo na Bosnu, ktorú som poznala doteraz. Haha, sigurno, bolo všetko, čo som vypotila a pokračovali sme s M.-om k pyramíde. Týmto sa začala dlhá epizóda odrbávania, ktorá nás v ten deň čakala. Bicykle sme nechali na parkovisku pred nejakou reštauráciu a vykročili po schodíkoch vedúcich na kopec. Keď sme si kúpili ulaznice, museli sme ešte odbiť tristo otázok o tom, že nechceme ich krásne unikátne vzácne kryštály a iné keketiny a konečne sme mohli ísť na pyramídu. Už tu som sa M.-ovi priznala, že sa tu necítim dobre, lebo sa ma každý snaží ochcať a vymámiť zo mňa peniaze.

To, čo sme mali s úžasom spatriť, bola pyramída Slnka, ktorou sa Bosňáci úplne bez hanby chvália ako najväčšou pyramídou na svete, staršou než mayské, sumerské a čínske pyramídy dohromady, pravidelnejšou než egyptské pyramídy, no proste najpyramídovitejšou zo všetkých a najvác tuti-fruti adidas to rule them all. Že je to pyramída usudzujú z toho, že má štyri strany, aj keď má vlastne len tri. A jedna z nich je severná, takže to asi fakt musí byť pyramída. Za 5 euro s výkladom vám ukážu pár miest, kde vyhrabali niekoľko šutrov, čo môže byť praveký kozmicky betón dosahujúci kvalitu prekonávajúcu moderný betón, alebo proste šuter. Nezabránia vám ísť ani na vrchol, kde sa dá po dosť zlej, strmej a neupravenej ceste vyštverať, akurát vám odporučia zobrať si palicu na odohnanie hadov. My sme túto túru absolvovali, aj keď párkrát sme sa skoro otočili a išli naspäť. Nakoniec sme sa však cez nejaké kríky predrali na vrchol, kde sú zvyšky kamenného opevnenia, ktoré so samotnou pyramídou nemá nič spoločné, ale je dobrou výhovorkou, prečo výskumy pozastaviť, čo ak by náhodou dokázali že kopec je proste len kopcom.

Dôkaz, že sme stáli na pyramíde

I keď sme už mysleli, že po všetkej tej námahe skrz stromy a porast aj tak nič neuvidíme, zhora je predsa výhľad na okolité vrchy, z ktorých polovica sú pyramídy, ak veľmi chcete a dáte tomu dobrú dávku fantázie. Neskôr, keď sme sa vrátili dole a pozreli si oficiálny bilbórd, pyramídy mali byť aj tak úplne iné kopce než ktoré sme tipovali my. Nič sme nevideli, vôbec nič nám neponúkli, len fantastický prisľúb, že sme možno videli mega objav, ktorý zmení históriu, ale keďže sa to nestalo doteraz... Oni sa tvária úplne seriózne, ako keby to bola hotová vec a že ich svet neuznáva je len taká maličkosť, ktorou si predsa nenechajú skaziť deň. Kúsok ďalej je ešte pyramída Mesiaca, kde je vraj šutrov ešte o trochu viac, ale my sme už nemali chuť na ďalšiu podobnú frašku.

Vidíte aj vy pyramídy?

Hlavne 4-ka sa im podarila, aj keď jednička s laserovým lúčom je topka

Ak sme si o pyramídach mysleli, že je to fantazmagória, ešte mali prísť na rad tunely. Rozmýšľam, ako to podať, no ale to je jedno, lebo takú pičovinu som ešte nevidela a nepočula. Uši mi krvácali pri tých sračkách, ktorými tam kŕmia návštevníkov. Keď pominiem všetky čakry, pozitívne ióny, kryštály a ozdravujúcu vodu ktorej púšťajú Mozarta, nepovedali nám absolútne nič o tuneloch a ich vzniku, nedajbože civilizácii, ktorá ich mohla vytvoriť. Namiesto toho je polovica výkladu venovaná zázrakom uzdravenia rôzne chorých ľudí, ktorí sem došli meditovať, čoho úplným vrcholom je žena, ktorej v dôsledku priaznivých účinkov tunelov, vzduchu, vody a iných energií klesol cukor v krvi. Tak to fakt svet ešte nevidel, aby niekomu klesol cukor. V odbornej terminológii sa tomu hovorí aj vyhladnúť a je to velice zriedkavý jav, ak nie priam zázrak.

Čo sa dalo vidieť vlastnými očami, tunely sú vyškrabané v nejakom mäkkom, sypkom podklade, čo by vysvetlilo prečo sú všade drevené podpery. Podľa výkladu však steny tvorí tvrdší materiál, ktorý bol zasypaný zeminou nejakou dávnovekou civilizáciou (úplne inou než ktorá vykopala tunely) a podpery sú vlastne len na ozdobu, vôbec by tam nemuseli byť. Ono totiž jedna neznáma prastará civilizácia zrobila monolity plné kryštálov, druhá nad nimi vyrobila pyramídu a vykopala tunel a tretia tunel zasypala, aby im náhodou neukradli kryštály. Takže nemáme jednu pravekú civilizáciu, o ktorej nič nevieme, ale rovno tri. Okrem hlavného tunela, ktorý sa im už podarilo vyčistiť a vedie približne smerom k pyramíde, musia existovať aj vedľajšie tunely vedúce k ostatným menším pyramídam. Vidíme ich zasypané ústia, ktoré majú demonštrovať, že mäkším materiálom boli vyplnené už existujúce chodby. Napohľad steny aj výplň vyzerajú byť z úplne rovnakého drobivého materiálu, ale keď bosniacki pyramidológovia tvrdia, že pravekí ľudia zobrali lopaty a niekoľkokilometrové tunely zahádzali, musíme im to veriť. Ako vedia, kam tunely vedú? Ani na tak priamu otázku som nedostala odpoveď, ale aspoň viem, že ultrazvuk v tuneloch je priaznivý a veľmi prospešný pre moje zdravie.

Nič, len samé domnienky, niekedy až kydy a hentá ezoterika tomu ubrala posledné zvyšky serióznosti. Takže aj keby pyramídy nevznikli prírodnou cestou, človek odchádza s tým, že sú to magori. Nech majú pyramídy, ja im to prajem, čo tam však prezentujú je neskutočne absurdný blábol. Celý predpoklad stavajú na tom, že dávnej civilizácii išlo o kryštály, ióny a vlastne to je všetko, čo o nich vieme. Scientifically proved. A aby neklamali málo, sprievodca sa dušoval, že šmejd štát im neplatí ani cent na ich veledôležitý výskum, veškerá finančná pomoc pochádza od nás, turistov, tak sa oslíci otraste a prispejte do zvončeka. Napríklad si môžete kúpiť super zázračnú vodu z jaskyne len za 10 euro liter. Že vonku stojí obrovský bilboard s poďakovaním samospráve za každoročne prúdiace dotácie, to je isto len propaganda z Peru, aby všetci pyramíd-chtiví turisti nezačali odrazu prúdiť do Bosny. Moja teória je nasledovná: vrazili veľa peňáza do pyramíd, lebo kokso Bosna má tie najväčšie pyramídy, lepšie jak tí amatéri z Egypta, čo majú len sfingu. A keď sa ukázalo, že z toho nič nebude, potrebovali kšeft nejako ďalej rozbehnúť, aby sa im to oplatilo. Voodoo, rasta, scientológovia a všelijakí iní believeri a magori radi zaplatia, šak je jedno kto vykopal tunel, nech aj Deži Lakatoš s partiou na letnej brigáde alebo 30 000 rokov stará civilizácia, hlavne že sú tam ozdravujúce negatívne ióny.

Išli sme preč z tohto nesympatického, falošného mesta a teraz nás vlastne čakalo už len jedno - cesta domov. Posledné kilometre a zhrnutie celého výletu opäť v ďalšom článku.
 

Bosna z bicykla V.

9. september 2016 at 23:09 | Akrim |  Výlety
Ak ma sledujete, tak viete, že sme sa ocitli v situácii, keď sme do 11.00 museli odšlapať 50 kilákov cez kopce. Ak niekto nadobudol dojem, že sme nejakí sagani, tak nie sme. Sme pomalí, ťažkí, máme najlacnejšie bicykle z Kolo šopu a priemernú kondíciu. Sem, niekde za Mostar, sme sa dostali len vďaka tvrdohlavosti a takej tej našej miernej pojašenosti. Vyrazili sme ráno na budíček o 7, lebo sme ten bunker fakticky chceli stihnúť. Prvých niekoľko hodín to išlo veľmi pomaly, stále sme stúpali a pohybovali sa slabých 15 km/h. M., ktorý je predsa len o niečo rýchlejší než ja, ma navyše nervoval, že mám pridať, lebo to takýmto tempom nestihneme. Výhľady boli stále nové a skvelé, ale nemali sme čas si ich poriadne vychutnať. V druhej etape cesty potom prišla naša spása, cesta začala viditeľne klesať a my sme leteli takmer bez prestávky až do Konjicu. O 10:30 už sme stáli pri prvom mini-markete na okraji Konjicu, plne sa zásobili poživňou a futrovali prvú várku. Prešli sme bezmála 50 kilometrov kopcami za 3 a pol hodiny. Gratulácie prijímam v komentároch.

Ach, tie výhľady

Hory...

A mosty

Podľa inštrukcií sme našli informačné centrum mesta Konjic pri Starej čupriji, kamennom moste, ktorý je o trošku menej legendárny ako jeho veľký mostarský brat. M. poriešil s ochotnou mladou pracovníčkou na infoškách, že si biky môžeme nechať u nej v kancelárii. Bola to malá miestnôstka so stolom a jedným rohom, kde sa akurát našlo dosť miesta na dva bicykle a jeden tablet s nabíjačkou. Pretože ovo je Bosna, čakali sme ešte hodinu, kým sa tour zorganizuje (nevadí že bola zarezervovaná dopredu), pričom dievčina behala od jedného účastníka k druhému, dohadovala túrlíderom skupiny, skupinám domácich alebo cudzojazyčných túrlíderov a potom ešte malým skupinkám odvoz. Odvoz sa mimochodom ešte len išiel vymýšľať, podľa toho, koľko ľudí si so sebou priviezlo aj auto. Dokým sa to všetko naplánovalo, ulicu pred kanceláriou blokovalo niekoľko áut. My sme sa zatiaľ zoznámili s našim sympatickým sprievodcom a chvíľu sme sa s ním rozprávali. Nakoniec sme sa dostali do auta k nejakému páru s ešpézetkou W, ktorý ako polovica Viedne prišiel domov na dovolenku. Neskôr sme sa dozvedeli, že pani je nejaká známa umelkyňa, náš umelecky založený túrlíder ju spoznal.

Mesto Konjic so Starým mostom

Potom už ale celá kolóna vyrazila do hôr k bunkru. Ten sa nachádza niekoľko kilometrov za mestom v ťažko dostupnom vojenskom objekte kdesi v kopcoch, v priestoroch veľmi nenápadných kasárenských budov. Tieto však v skutočnosti ukrývajú vchod do 6500m2 tajných podzemných priestorov, ktoré sa v tichosti podarilo postaviť za Titovskej Juhoslávie. Bunker je vybudovaný vodorovne do útrob hory, takže čím ďalej idete, tým hlbšie pod povrchom sa nachádzate. Úkryt bol dimenzovaný pre 300 vyvolených - vodcu Tita s manželkou a ďalších 300 kľúčových dôstojníkov. Každý mal pripravenú kuticu s posteľou, iba Tita so ženou mal čakať relatívny luxus v podobe nadštandardne vybavených apartmánov so zrkadlom a na milimeter presne nalepených najfajnovejších tapiet. Okrem toho má bunker jedálenské priestory, konferenčné miestnosti, komunikačnú ústredňu, šifrovaciu miestnosť a všetky nutné podporné systémy (stále funkčné). Toto hebedo malo koniec koncov pojať 350 duší na 6 mesiacov a ak by sa obnovili zásoby jedla a vody... v prípade zombie-apokalypsy bude stále použiteľné. Úkryt dostal to najlepšie technické vybavenie, ktoré v tej dobe ešte len vychádzalo z testovacích labákov. A tak. Do toho bolo ešte random inštalované umenie, všelijaké hromady harampádia , ktoré cez tri prenesené roviny symbolizujú ukrutnosť vojny.

Chodba do bunkra


Moje dojmy... nie sú zvlášť hlboké. V podstate sme dostali to, čo sme si od toho sľubovali. Výklad bol v poriadku, len by som všetky tie ich umenia dala niekam do kelu do galérie aby ľudia, čo chcú bunker, dostali bunker bez hentakých okrás. Radšej sa mohli viac venovať technickým parametrom, namiesto tridsiatim šiestim výkladom abstraktného umeleckého výplodu. Aj tak najviac wow a wtf je fakt, že niečo ako menovaný bunker existuje. Polka Juhoslávie nemala čo žrať, ale Tito si postavil monštróznosť za 4,5 miliardy vtedajších dolárov, kde asi ani v živote nebol. Prostredie režimu, v ktorom robotníkov so zaviazanými očami vyvážajú na neznáme miesto betónovať tunely a nikto sa nič nepýta. Skutočnosť, že krajine hrozí vyhladenie atómovou silou a niekto má nápad vybrať si 300 svojich obľúbencov, ktorí sa stanú vyvolenými. Bosna je plná extrémov a okrem iného si tu človek akosi naplno uvedomí aj nekonečnú jebnutosť ľudskej civilizácie.

Inak bol deň neproduktívny. Najprv prišla leja, ktorá nás zastihla pod prístreškom na zmrzline. Zakiaľ sa to vybúrilo, zabávali sme sa pozorovaním premávky pred sebou, lebo postupne tak zo desať áut zaparkovalo priamo na chodníku. Nie dvoma kolesami na obrubník, ale krásne sa vyšvihlo hore a zostalo stáť presne uprostred. Keď dopršalo, išli sme k rieke a našli niečo ako náznak pláže. Zvyšok dňa sme prelehnili tam, hádzali si žabky, M. hádzal žabky s polkilovými balvanmi tvaru zemiaka, lebo vraj jeden odraz spraví každý kameň. Na kúpanie bolo chladno, oprala som aspoň jedno špinavé tričko v špinavej Neretve, lebo som si myslela, že mu to už nemôže ublížiť. Biela bavlna je vo všetkom dobrý nápad, okrem prania.

A zase bol takmer večer, pobalili sme sa a vyrazili smer Sarajevo. Teraz už sme sa povážlivo blížili k hlavnému mestu, cesta bola tým pádom úplné psycho. V sústavnom prílive áut ani medzierka a na to všetko a na nás mali stačiť dva úzke pruhy. Navyše sme začali naberať výšku a po príkrom stúpaní si potrebovali oddýchnuť, ale kde zastavíte, keď z jednej strany vás autá plieskajú späťákmi a z druhej je len zvodidlo a za ním zráz. Začali sme sa obzerať po nejakom prenočišti, ale ceste nemala žiadne odbočky niekam do poľa, len strmý svah z oboch strán. Zničení sme sa zastavili pri nejakej reštaurácii, od ktorej viedla poľná cestička niekam dolu. Odišla som to preskúmať, cesta viedla na nejakú pokosenú lúku, kde som našla dedka s vnúčatami. Opýtala som sa zlatučkého vrkočatého dievčatka, či si u nich na lúke môžeme postaviť na noc stan, lebo nás na bicykloch zastihol súmrak. Malý chlapec hneď s radosťou vykríkol, že áno. Dievča sa išlo opýtať dedka a dedko s tým nemal najmenší problém. Išla som pre M.-a a bicykle a začali sme sa chystať na noc. Zem bola úplne šikmá, aj keď sme si vybrali miesto, ktoré sa nám zdalo najrovnejšie, stan nám išiel povážlivo z kopca. Kolesá sme podložili kameňmi, aby nám bicykle v noci neufujazdili dole brehom a viac už sa spraviť nedalo. Dedko s vnúčatami sa zatiaľ rozlúčili a zaželali nám dobrú noc. O chvíľu sa dievča ešte raz vrátilo a prinieslo nám igelitku s dvoma litrami čerstvého jogurtu, ktorý sa tu vyrába. Chvíľu sme sa rozprávali a dozvedeli sa, že bývajú v dedine na náprotivnom svahu. Dievča je v skutočnosti moja rovesníčka, aj keď vyzerala tak mladučko a študuje v Sarajeve medicínu.

Kemp pri dedkovej záhradke

Potom sme už išli spať, mne bolo zase zle, nadránom sa rozpršalo a pršalo až do obeda. Teľce sme nato neboli pripravení, plachtu pohodili na stan len tak lajdácky, takže cez sieťku bohato napršalo dnu. Stan sme mali krivo, takže pri nohách nám stála voda, šetko na jedničku. Okolo 12-tej konečne prestalo, pobalili sme mokré veci a konečne vypadli. Počúravalo aj po zvyšok dňa, párkrát sme sa schovali do autobusovej zastávky a niečím naládovali. Na jednej takej zastávke sme videli čakať deda, ktorý nám kýval. O pár kilometrov ďalej sme sa zastavili pri jednom nákupnom centre, podopĺňali si proviant a zaliezli zas na chvíľu na zastávku, nech z tej novej ťarchy trochu odjeme. O chvíľu prišiel autobus a vypľul nášho dedka, ktorý odbehol nakúpiť, ale onedlho už bol späť na zastávke a čakal ďalší autobus. Bol to zaujímavý exemplár dedka, asi taký ten z dediny v hlbokom vesmíre, ktorý sa na sviatok vyberie do mesta. Pri takej príležitosti sa vyfičúri, nahodí oblek z prvej svetovej. Síce má hnilé zuby, ale do mesta chodí iba v obleku. Keď sme my doládovali a zostala po nás hromada prázdnych obalov, švihácky dedo chcel byť nápomocný a naznačil nám, aby sme odpadky nahádzali vedľa zastávky, kde sa v priekope kopila už pekná skládka. Potom sa to snažil spraviť za nás, my sme mu v tom zabránili a išli vyhodiť smetie na druhú stranu cesty do koša.

Čoskoro sme dorazili do Sarajeva. Cesta začala byť modrá pre motoráky, díky Broňa. My sme sa chvíľu motali nejakými bočnými uličkami, ale žiadna paralelná nepokračovala ďalej, vždy sme skončili opäť na veľkej. Z nej náš výjazd bol o niekoľko metrov ďalej z ľavého pruhu, od ktorého nás delili iba dva vyťažené pruhy plné kamiónov. Bez šance. Z blbej moto-cesty sa nám podarilo zliezť až o niekoľko kilometrov ďalej na nejakom ešte neotvorenom nájazde v protismere. Aspoň sme to prežili. Museli sme sa ešte kúsok vrátiť, aby sme mohli pamiatky, ktoré nás zaujímali, brať za radom v smere domov, nech sa nemusíme vracať. Najprv sme mali namierené k vrelu Bosne. Rieka Bosna, akýsi národný symbol, pramení v nízkych kopcoch na sarajevskej periférii. Oblasť je premenená na park, ktorý je známou atrakciou.

Pri vstupe do parku vyberali poplatok. Zakiaľ som sa hrabala vo veciach, pokladník asi počul niečo, čo som povedala M.-ovi a položil otázku, odkiaľ sme. Odpoveď "Slovakia" sa mu veľmi páčila a povedal, že on je Srb a my nemusíme platiť vstupné. Prečo majú Srbi tak radi Slovákov? Vysvetlí mi to niekto? Už som na toto viackrát narazila, ale nechápem to celkom. Pretože u nich žije slovenská menšina? Alebo majú radi každého "Sloviena", kto nie je Bosniak?

Park mi začal pripomínať piešťanské kúpele, asi hlavne kvôli vysokej návštevnosti samých zahalených. K samotnému vrelu sa v skutočnosti nedá dostať, lebo je tam areál ochrany vody, takže sa typicky nedozvieme, kde tá rieka vlastne vyviera. Jej viditeľná časť je však upravená do podoby početných jazierok, potôčikov a vodopádikov popretínaných mostmi. Park je celkom rozľahlý, nevieme nakoľko až, lebo sme nešli veľmi ďaleko, ústredná časť sa však sústreďuje okolo suvenírov a občerstvenia. Odtiaľ sme sa zatúlali do menej prebádaných kútov parku, až sme čoskoro osireli a obostrel nás božský pokoj. Teplota vody spôsobuje, že sa nad hladinou neustále drží závoj hmly a vytvára také mystické a tajomné zákutia. Fotky sú k nájdeniu tu.

Vrelo Bosne

Večer sme sa zbalili a vypadli, kúpili jesť a stanovali na nejakom poli na okraji Sarajeva. Na druhý deň sme išli k Tunelu spása, ku ktorému sa ide najprv po prvej (a poslednej) riadnej cykloceste, ktorú sme v Bosne zažili a potom cez spleť uličiek. Tunel bol vybudovaný bosniackymi dobrovoľníkmi počas obliehania Sarajeva v 1992-1996. Mesto obkľúčila juhoslávska armáda, letisko bolo pod kontrolou a polmiliónové mesto zostalo odrezané od svojich. Za letiskovou plochou, v skutočnosti len niekoľko stoviek metrov vzdialené ležalo bosniacke teritórium, ale po trespasseroch sa na tomto ostro sledovanom úseku nemilosrdne strieľalo. Tak sa podkopali. Tunel umožnil zásobovanie a pomohol Sarajevu prestáť obkľúčenie, ktoré trvalo nepretržite takmer celé 4 roky, čo je v novodobej histórii úplne mimo merítok.

Tunel o sebe nie je nič moc. Môžete si prehliadnuť asi tak 15 metrov, pre predstavu. Je vyložený drevom a pomerne nízky a úzky. Čo vám ešte ukážu sú nejaké rozmazané, nezrozumiteľné zábery, ktoré buď niečo znamenajú, alebo ich vystrihli z nejakého art-filmu, lebo tam nemali čo dať. Nástenky s vyznačenými pozíciami vojsk sú rovnako odveci, lebo je na nich nakreslené letisko ako "slobodné územie" a celá záležitosť okolo tunela sa tým stáva dosť nepochopiteľná. Dá to veľa námahy, kým si na niektorej z tabulí v múzeu prečítate, že aerodrom bol pod správou OSN a tá mala pakt so Srbmi. Okrem toho pár random exponátov ako tankové míny, z toho jedna zarazená v betóne a to je všetko. Hmotné teda nič, akurát ten blbý pocit, že tu vojna odznela len nedávno, zakiaľ my si už nejaký ten čas žijeme v mieri.

Tunel Spása - budova múzea

Tunel

V Sarajeve nás čaká ešte niekoľko ďalšich zaujímavostí, ale to rozoberiem zas v nasledujúcom článku.

Tuneli

9. september 2016 at 0:19 | Akrim |  Fotky
Toto bude článok o našom jednodňovom hiku po bývalej trati východobosnianskej železnice v jej úseku Sarajevo-Pale. Až do Pale sme nedošli, vravím rovno, tesne pred ním sme sa otočili a vrátili po vlastnej stope. Ale hlavne to bude článok o veľa tuneloch a veľa fotkách, obkecy sa pokúsim zredukovať len na základné obrysy našej cesty.

Úzkorozchodnú trať Sarajevo-Priboj postavili za Rakúsko-Uhorska, neskôr bola plánovaná jej prestavba na normálny rozchod, ale to sa nestalo a železnica zanikla. Trať sa dá stále viac-menej neprerušene sledovať, zo Sarajeva do Pale po jej stopách vedie zanedbaná turistická značka. Koľajisko je samozrejme preč, ale násypy, tunely, mosty, to všetko stojí vcelku dostupne zo Sarajeva. My sme sa tam síce štverhali cez nejaké kríky do 40°-ého kopca, ešte aj s bicyklami, ale ono sa tam dá pohodlne dostať z Kozej Ćuprije po cykloznačke, ako teraz už vieme. Prvá vec, ktorú sme doondili. Hore už vidno spevnené valy, kde bývalým telesom trati vedie asfaltová cesta so zábradliami, lavičkami a smetnými košmi. Tej to ale dlho nevydrží a ďalej už pokračuje len ako štrková, neskôr ako lesný chodníček, prípadne priepasť. Ale poďme poporade.

My sme to po stredne dlhom hľadaní konečne našli a ocitli sa pri prvom tuneli na jeho vzdialenejšom konci od Sarajeva.

Tunel č. 1

 


Mlhavé zákutia

27. august 2016 at 1:18 | Akrim |  Fotky

Where to go next