Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Prečítané: Drakeni z Pernu

Friday at 0:19 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Ako vždy, keď niečo dočítam, chcem sa podeliť aj s vami ostatnými, tak nech nikoho neprekvapí, že tu nájde súčasti deja. Ak si knihu čítal, môžeš si porovnať dojmy a napísať svoj názor v komentároch.

Do prvej (alebo nultej?) knižky série, Dračí úsvit, som sa pustila úplne neinformovaná a nepredpojatá a čisto z názvu som si predstavovala, že asi pôjde o fantasy príbeh na spôsob Stredozemi, najpravdepodobnejšie taký voľaký Eragon. Ale kdeže, bičíz. Oni tam lietali na raketoplánoch v odľahlom vesmíre, geneticky manipulovali všetko, čo malo dna a osídľovali polku galaxie. Čiže na obale bol síce drak, ale vykľulo sa z toho sci-fi ako vyšité o kolonizovaní nejakej zapadnutej planétky v zadku našej galaxie, čo bolo nakoniec dosť milé prekvapenie a vcelku zaujímavé a uspokojivé čítanie.

Rozprávanie nás najprv oboznámi o pristátí vesmírnych lodí na povrchu planéty, rozmrazovaní osadníkov z kryospánku, ich prvých krôčikoch v novom domove... Ty jo, fakticky dobré, nenudila som sa ani nenadávala, že to je ďalší doneba volajúci nonsens. Ľudkovia postupne objavovali nový svet a jeho krajinu, prírodné a rudné bohatstvo, faunu a flóru... Skoro každého osadníka sme spoznali po mene, boli to poväčšine schopní fachmani vo všetkých potrebných odvetviach, ktorí by tu dokázali naštartovať civilizáciu. Okrem toho sa samozrejme našli sabotéri, ktorí vymýšľali vzbury, snažili sa nabaliť a proste neboli ochotní pracovať vo všeobecný prospech. Bavilo ma čítať si o tomto novom cool svete, ako kolonisti pilne makali a borili sa s rozličnými očakávanými, ale aj úplne nepredpokladanými problémami. A pomaličky sa dostávame k tomu, ako udomácnili a vycvičili domorodý druh lietajúcich jašteríc, ktoré okrem toho, že sú ťuťu-ňuňu zlatučké, vykazujú aj istý stupeň inteligencie. Takže z nich bioinžinieri vyšľachtili normálne obrovské lietajúce draky, ktoré potom Perňania vycvičili na boj s parazitmi z vesmíru, yeah.

Tak k tomu by som mala pár poznámok. Áno, vysvetľovalo by to napríklad, ako vznikli draky a to dosť originálne nabúrava konvencie, normálne sa zo sci-fi dopracovať až k fantasy, respektíve vysvetliť vznik fantasy sveta v rámci nášho vesmíru, ale zároveň sa tam začali pripletať také mierne bludy ako teleportácia, telepatia, telekinéza... proste príliš veľa ezoteriky na jednom mieste. Ale zbrusu nový svet, iné zákonitosti, Zem je ďaleko... ok, beriem.

Čiže stále celkom spokojná som dočítala prvý diel, aj keď to nabralo taký nečakaný smer. Ale po prvých riadkoch dvojky som ostala trochu v pomykove. Zrazu z toho bolo na surovku stredoveké fantasy, kde lietali na drakoch a mečovali sa. A "Síla" (The Force Awakens alebo čo?) ma dorazila už úplne. Páni sa rozťahujú na hradoch, zatiaľ čo poddaní na nich robotujú a cálujú desiatky, chlapi bojujú a ženy sú na trtkanie a rodenie detí... Kde sú všetky vyspelé technológie?! Veď vedeli robiť pokročilé genetické manipulácie a lietať na stíhačkach! Mali počítače, dofrasa! Bolo tam, že raketoplány museli rozobrať na materiál, ale... oni sa mečujú a žijú opäť v stredoveku! To by fakt po pár storočiach na planéte, kde nie je zhola nič len z neba padá dážď príživníckych zárodkov, zdegenerovali až tak? Očividne áno. Ľudská pamäť je nespoľahlivá a mnohé nepotrebné veci s každou novou generáciou vykapávajú, to beriem. Tu sa totiž údajne obyvatelia Pernu zdokonaľovali v lietaní na drakoch a kynožení parazita, takže zručnosti naučené na zemi jednoducho upadli do zabudnutia. Akokoľvek neuveriteľne to znie, na hrobe technologicky vyspelej civilizácie začínajú úplne od piky.

V Dračom lete ešte okrem toho, že sa teleportujú priestorom, začnú v pohoďke cestovať aj časom. Ach, a zase tu máme časové paradoxy, návraty do minulosti a iné wtf veci. Stále to je čitateľné a celkom záživné, ale po tom začiatočnom scifičku už niet ani pamiatky. V tomto bode to pre mňa bohužiaľ stratilo veľa zo svojej atraktivity, keďže sa to naozaj zvrhlo na takého Eragona (Eragon bol až neskôr, ale ja som najprv čítala Eragona), v ktorom ešte aj cestujú v čase. Nemôžem tvrdiť, že to bolo po technickej stránke zle napísané, ale od tohto momentu to začalo byť pomerne predvídateľné a v podstate nijako odlišné od iných fantasy príbehov, čiže najpútavejšou scénou celej knihy bol asi dračí sex. Skoky v čase boli celkom premyslene skonštruované a vytvárali dobrý dejový základ, ale furt sú to skoky v čase, čiže je tam tá omg wtf príchuť.

To prečo sa ľudstvo zrazu zblblo naspäť k podradnému postaveniu žien, by mohlo mať korene v konkrétnej udalosti, keď Kitty Pingová, vrchná genetická inžinierka naprogramovala draky tak, aby bojové boli len samce. Z textu mi pripadala ako Japonka, ale to by bolo jedno, skrátka bola strašná konzerva a chcela, aby ženské boli v prvom rade matkami (a samozrejme sub-kami). Lebo dračie samce sa liahnu iba chlapom a samičky ženám, tým, že teta doktorka preddefinovala účel drakov, dosť jasne vytýčila ženské a chlapské úlohy. Síce v tomto temnom stredoveku niektorí liberáli predsa len jemne nabúravajú stereotypy, napríklad keď znovuobjavia plameňomet a aj baby začnú zostavovať bojové letky, ale najprv Lessu akožto chodiacu maternicu skoro ukameňovali, keď chcela letieť na svojom drakovi.

Ale inak sa im fajne žije v tejto vcelku pokojnej dobe, keď sa paraziti už 400 rokov neobťažovali ukázať, takže pospolitý ľud takým báchorkám už ani neverí. Pekne si spohodlneli vo svojich hradíkoch a mestečkách, kde nemusia skoro nič riešiť, žiadny boj o prežitie ako ich pradávni predkovia pokúšajúci sa zabývať na nepriateľskej planéte. Takže im skôr či neskôr napadne, že načo vlastne vydržiavajú pažravých politikov, pardón drakenov som myslela, keď tí aj tak hovno robia. Parazita nikto nevidel ani len na obrázku, takže to kľudne môže byť len výplod oligarchov, aby sedľač vyvalila dane naturálie. No a keď sa Vlákna konečne zase rozhodnú padať, začne tá pravá sranda. Pravda, takto nejako by sa asi zachovalo ľudské pokolenie na hocijakej planéte. Takže politika dobrá, ale to cestovanie časom sa zvrhne už úplne, keď Lessa akože skočí časom naspäť o 400 rokov, aby požiadala o pomoc predkov. Má to logickú nadväznosť a vysvetlia sa niektoré veci, ktoré sa stali v minulosti, lebo ich teda pozmenili v budúcnosti, chápeme. Ale keď už tam to cestovanie časom je, niektoré aspekty okolo toho by sa tiež patrilo trochu objasniť. Nájsť konkrétny moment v čase a udržať si ho v mysli určite nemôže byť také jednoduché, ako sa tam tvárili a prečo vlastne sa nevrhá väčšina ľudí do minulosti, aby si vylepšili budúcnosť? Alebo aby načapali svojho chlapa s milenkou, kúpili výhodné akcie, pospali si počas pracovnej doby, etc?

Čo ma zaráža asi najviac, ako môžu nemať spôsob uchovávania informácií! To, čo vyspelí predkovia popísali na kože, samozrejme časom pošlo a rozpadlo sa a nikto tomu aj tak nerozumie. A tak nie sú schopní ani vypočítať, kedy najbližšie zase zaútočia parazity, ani odkiaľ sa berú a vlastne či vôbec existujú. A väčšina nafúkaných milosťpánov nedovidí ďalej ako na koniec svojho vypaseného brucha, čiže sa radšej budú tváriť, že žiadne nebezpečenstvo nehrozí podľa známeho hesla vládnucich štruktúr: "Ak niečo budeme ignorovať dosť dlho, prestane to existovať".

Napriek výhradám, ktoré k príbehu chovám, ma čítanie bavilo a mám v mobile natiahnuté ďalšie pokračovania, takže sa na túto tému asi ešte baviť budeme. Problém je, že cestovanie v čase je v 99,9 periodických % prípadov hovadina, a aj toto smrdí podobne. Neviem, asi som zaujatá voči akýmkoľvek cestám v čase, lebo jediné, kde sa mi to páčilo, bol Primer a to je fakt úlet. Takže zhrnula by som to takto, mindžujem na fakt, že kniha stavia na cestovaní v čase, ale keď akceptujem tento zámer, samotný príbeh bol asi spravený celkom dobre. A nepochybne to bolo zaujímavé spojenie fantasy a sci-fi (aj keď sci-fi bol len úplný začiatok) a pekný pokus zasadiť fantasy príbeh do našej budúcnosti.
 

November

Thursday at 22:48 | Akrim
Skončil november, to znamená, že by to opäť chcelo také malé zhrnutie mojich každodenných radostí, starostí a iných pikolovín.

A... furt sa nič nedeje. Stále zarábam ťažké peniaze, rýchlo a efektívne. Popri práci mi nezostáva absolútne žiaden voľný čas, takže som na tom asi tak ako zvyšok nášho pracujúceho ľudu, s tým rozdielom teda, že si aj niečo ušetrím. A jedného pekného dňa budem mať dúfam ušetrené dosť, aby som uskutočnila svoje sny. Tak veru. A verím tomu, že ten deň sa blíži, že sa po malých kúskoch posúvam v ústrety svojmu, alebo poviem radšej nášmu cieľu. Čo je super, lebo to znamená že mám cieľ a asi som na dobrej ceste za ním, ale je to aj na fekál, lebo to znamená, že tam ešte nie som a teraz je len taká medzifáza kedy čakám, kým sa tam konečne dostanem.

Našťastie sú tu veci, ktoré ma zatiaľ zamestnávajú v mojom momentálnom o nervy monotónnom živote, ako napríklad pletenie košíkov z novinových ruličiek. Zistila som, že košíky sú super úžasná vec a chcem ich mať veľa. Dajú sa totiž napchať do poličiek, skriniek, alebo len tak naskladať na seba a pojmú rôzny bordel, ktorý sa zvyčajne doma hojne vyskytuje. Človek, ktorý vymyslel papierové pletenie, bol úplný génius! Môžem teraz z bársjakých novín do zberu narobiť košíkov koľko len chcem a vyzerá to stále dobre, aj keď je to novinový papier potlačený akciami v Kauflande alebo celebritnými holými ceckami.

Okrem toho som pri druhom nájazde na barák (pri ktorom sme opäť odvážali vrchom naložený kufor auta) ukoristila niekoľko kusov starých páperových paplónov a vankúšov. Z tohto lupu mám obrovskú radosť, lebo mi pomôže pri uskutočnení ďalšieho môjho odvekého sna: veľa malých, mäkkuškých, nadýchaných vankúšikov. Problém, ktorý tým nastal, bolo kam s minimálne 10 kilogramami peria. Zakiaľ som sa vôbec dostala k nejakému riešeniu, vozila som so sebou každý deň v aute cez hranice kufor naládovaný až po strop zatuchnutými, smradľavými paplónmi a modlila sa, aby ma zase nekontrolovali ujovia z colnej správy.

A ešte sa mi pri minulom raze podarilo nahabať nejaké lacné tenké deky, ktoré sú síce ako deky úplne na bačkoru, ale perfektne sa hodia na vankúšové obliečky. Čisto náhodou majú farby korešpondujúce s kobercom v čajovni, čo je úplne dokonalá zhoda náhod a tým sú akoby predurčené stať sa poťahmi na početné vankúšiky, ktoré budú rozmiestnené po čajovni. Fantázia.

Trochu ma vykoľajilo zistenie, že sa mi asi dosť výrazne zmenil hudobný vkus. Také niečo som nie len že nečakala, ale si to dlho ani nevšimla, až kým ma to jedného dňa z ničoho nič neudrelo. V mojom playliste sa zrazu okrem sránd ako pirate metal a medieval začali objavovať slová "irish" "ambient", "ethereal" alebo "new age", ktoré síce len tuším, čo znamenajú, ale no veď nevadí. Takže momentálne ulietavam na pesničkách ako toto, toto, toto alebo toto. Neviem, ako k tomu došlo, asi sa to udialo postupne, ale no veď to je jedno, len ma to zarazilo.

Rozmýšľam, čo také sa v novembri stalo, už si poriadne ani nepamätám, ale určite nič zvláštne. Tak ešte mesiac a máme zmáknutý ďalší rok, dokelu.

Prečítané: Zlatý kompas

10. november 2016 at 23:33 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Spoiler alert: Ak sa nechcete dozvedieť príbeh, nie je toto článok pre vás, lebo ho tu podrobne rozoberiem. Mojím zámerom je skôr podeliť sa so svojimi dojmami s tými, ktorí to čítali a chceli by si náhodou porovnať svoj čitateľský zážitok.

Zlatý kompas je také fajn fantasičko a to hneď z niekoľkých dôvodov. Je to pre zmenu o niečom inom ako o nesení prsteňa partou elfov, trpajzlíkov a čarodejov so špičatým klobúkom (nič proti), čoho už som sa načítala dosť. Alebo nedajbože stredoškolskej romanci, kde slovo fantasy zastupuje priteplený upír/vlkolak/anjel/iná buzna. Tu sa dostávame do sveta, ktorý je fantazijný, áno, ale na druhý pohľad sa od toho nášho v podstate až tak veľmi nelíši. Ľudia vynašli a využívajú elektrickú energiu, akurát jej hovoria anbarická. Existuje vedná disciplína nazvaná experimentálna teológia a tá sa zaoberá okrem iného najmenšími čiastočkami matérie (my jej hovoríme fyzika). Ibaže okrem "normálnych" notoricky známych častíc ako trebárs elektróny alebo fotóny, istá skupina ľudí tajne pracuje na výskume celkom iných, očividne veľmi čudne sa správajúcich elementárnych častíc... Ale k tomu sa ešte dostanem. Dokonca aj názvy krajín a ich geografia v tomto trochu inom svete než je ten náš, nápadne pripomína politickú mapu sveta tak, ako ju poznáme. Natíska sa až myšlienka, že sa pozeráme na inú verziu sveta, ako by sa asi mohol za určitých podmienok vyvinúť...

 


Blogový zápisok: Október

27. october 2016 at 23:48 | Akrim |  Príbehy, zážitky
A máme za sebou ďalší mesiac, viem, že vám to opäť ubehlo. Aj nám,no veď hlavne že sa nenudíme. Neviem, prečo je október desiaty mesiac, keď má predponu okto-, ale ja neviem veľa vecí a nejako mi to prestalo vadiť.

Čo sa nám udialo zaujímavé? V podstate nič, na základnej situácii sa nič nezmenilo. Úplne normálne otročíme ako aj vy ostatní, akurát nám to možno trochu viac otravuje život, lebo predsa len ste mali viac času zvyknúť si na pravidelné doje*bávanie výmenou za mesačnú mzdu. I keď možno časom je to horšie, lebo vás žerie fakt, že to dojebávanie trvá už dlho. A že keď ste z neho nenašli úniku doteraz, tak sa vám to už asi neoplatí a dočkáte teda do toho dôchodku.

Ale to sme sa trošku odklonili od témy októbra, ktorá sa od ostatných mesiacov aj tak skoro vôbec nelíši - stále rovnako vymieňame svoj čas, energiu a nervy za peniaze, iba počasie vonku sa pritom obmieňa. Aspoň už môžem povedať, že zarábam viac ako môj chlap, čiže už je zo mňa správna emancipovaná žena, čo má gule. Alebo keď chcete, chladnokrvná kariérna štetka.

Zároveň s pocitom úplného mámfpičizmu prechádzam z jedného dňa do druhého, aj tak sa hovno deje a ešte chvíľu to tak aj ostane. Môžete na mňa revať, kritizovať moju robotu alebo ma ohovárať, jediné čoho sa dočkáte bude vlažný úsmev. Pretože si s kľudom môžem povedať, že väčšinu ksichtov, s ktorými som vo firme denne konfrontovaná, mám hlboko v paži. Viem, že ich budem musieť strpieť presne toľko, koľko sama chcem a to je dobré vedieť.

Ľudia okolo mňa momentálne riešia dosť obludné problémy, ako hľadanie práce, bývania, hypotéky, prežitie. Všetci sa do tých sračiek zamotávame, aj keď s nimi nechceme nič mať, od každého sa predsa vyžaduje, aby bol poriadny a poslušný občan. Lebo inak... nespĺňaš podmienky, líšiš sa od masy, vyčnievaš z priemeru, kto že si? Ostrihať, upraviť, zaradiť! Nesúhlas znamená: do basy! Ach, pardon, neviem čo sa mi to sem skopíroval text od Konfliktu, určite chyba v matrixe.

Čo bolo také nové a zaujímavé, bolo rabovanie, teda chcem povedať vypratávanie starého domu, pri ktorom sme oxidovali. Najvtipnejšie a najtragickejšie na tom celom je, že dedo mal maniakálnu potrebu škrečkovať a objednávať veci z telešopingov. Takže dom prešiel do rúk nových vlastníkov plný harampádia. Čo je určite praktické, lebo v takom harampádí sa nájde všeličo užitočné, ale na druhej strane aj nepraktické, lebo na tých pár užitočných vecí pripadá hora abfálu. A to sme robili, prehrabávali sa horami svinčíku a nakradli si všetko, čo budeme vedieť použiť.

Ďalej mám novú trasu do práce, ktorá síce nie je kratšia, ale trvá rovnako. Hlavne, že sa to oplatí, ne? (To som možno písala, ako mi ukradli bajk, sedadlo a ďalší celý bajk... možno.) Skombinovala som totiž chôdzu a s-bahn, takže chodím menej, ale dlhšie čakám na vlak. Hovorím, že výhra. Tým pádom už nestretávam ňufi-ňufátka, čo ma na tom celom asi najviac deprimuje. Podľa všetkého sa im darí a za uplynulý rok sa rozmnožili, lebo keď som minule zo sentimentu išla starú štreku, videla som ich aspoň 30.

Ešte by som mohla napísať o xoxotizme istých ľudí a inštitúcií, aj som to mala v pláne, ale pýtam sa sama seba, či to má vôbec zmysel a hneď si aj odpovedám. Lebo keby som sa pýtala napríklad personalistov z Labors.at alebo chujov z RK imobílií, tak sa dozviem odpoveď možno až o mesiac. Aj to len v prípade, že ich k nej písomne vyzvem. Veď ľudí je ako pliev na svete, tak keď pár obyčajných chudákov odignorujete, nič sa nedeje. Nechať niekoho čakať na odpoveď, ktorá nikdy nepríde, je dobrý spôsob ukázať ľuďom, aké sú bezvýznamné hovená, ktoré nikomu nestoja ani za 3 sekundy času na napísanie "no, sorry". Načo by sme so všetkými jednali slušne a korektne, keď ich nepotrebujeme.

Těpic zase v novembri.

P. S. Písanie denníčka po mesiacoch mi nejak nevyšlo. V lete som sa nato vybodla, lebo som napísala dosť o dovolenke a okrem toho sa nič také zásadné nedialo, a keď sa dialo, tak som bola pri tom a nemala kedy písať. A septembrový článok som začala, ale neviem kde je. Aj tak sa stále deje veľké makové.

Where to go next