Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Bosna z bicykla IV.

Yesterday at 23:42 | Akrim |  Výlety
Na ďalšie ráno (už siedmy deň nášho výletu!) sa nám podarilo vypadnúť dosť skoro a vyrazili sme s vidinou, že doobeda skôr než začne pekelná páľava ešte nejaký kúsok odšlapeme. Nešlo sa zle, krajina taká mierne zvlnená, miestami kopčeky, ale našťastie žiadny rozťahaný stupák. Človek nadobúdal pocit, že je v Chorvátsku. Poschodové vilky, domy nápadne pekné, plno kvetín a dekorácií. Pomedzi to stále kde tu nejaká rozpadnutá barabizňa, ale tá ľahko zanikla medzi vyčačkanými domkami a apartmánmi. Veľa kamenných stavieb, kostolov, mini-viníc a palmovníkov... proste sa cítite ako v Chorvátsku.

Hora, ktorá sa vraj volá Klobúk

To už ale začínalo pripekať, bolo treba sa skryť! Vtedy sme zistili, že sme už len 15 km od nášho cieľa, Kravice, tak sme sa prekonali a ešte do toho šliapli. Nájsť to našťastie nebol problém, lebo bilbórdy to inzerovali už 20 kilometrov. Pre toto a tiež lebo to je na hranici s Chorvátskom som očakávala, že to bude úplne o ničom, ďalšia turizmom zhovadená pseudoatrakcia na ryžovanie lóve. Dorazili sme na parkovisko a k pokladni, kde od nás na naše prekvapenie pýtali 2 eurá namiesto 4 mariek. Keď som povedala že imamo marke, vydané sme dostali časť v markách a časť v eurách. Neskôr sme sa na viacerých miestach presvedčili, že kurz 1:2 sa voľne používa na veksľovanie medzi euráčmi a markami, hoci oficiálne vraj euro brať nemôžu. Oficiálny kurz je niečo menej než 2 marky za euro, takže nám sa dostať naspäť eurá oplatilo a oni takto zarábajú na turistoch, ktorí si privezú evrá.

Za smiešnu cenu 2e sme sa teda dostali do areálu, kde nás ešte čakal strmý chodník nadol, z ktorého sme už o malú chvíľu uvideli vodopád. Vodopád Kravice je známy tým, že je na ňom spravené prírodné kúpalisko. Kúpaliská zákonite znamenajú tlačenku, ale na našu velikánsku radosť sa to držalo vo veľmi prijateľných medziach, väčšina turistov asi predsa len dáva prednosť moru. Ešte sme zišli zvyšok zabíjáckeho chodníka, ktorý prívlastky "bezbáriérový" alebo nebodaj cudzie slovíčko "bike-friendly" nikdy nepočul, lebo keď sa to učili v škole, blicoval a leštil si dlaždičky čo najviac do šmykľava. A potom už sme boli konečne pod vodopádom, bicykle uviazali o strom, nahodili plavky a šup do vody. Voda bola ľadová úplne logicky, lebo tečie z hôr, však, a dlho sa na jednom mieste neohreje. Takže nám trvalo konc dlho, kým sme sa naozaj celý namočili. Potom sme samozrejme išli objavovať vodopád a jeho zákutia. Ozajstná jaskyňa za vodopádom nebola, ale niekoľko kameňov za vodnou clonou, na ktoré sa dá vyšplhať by sa našlo. Ďalej som išla na výzvedy po okolí, kúsok poniže za kríkmi som našla lúku, kde sa opekalo dosť veľa ľudí a za ňou ďalšiu lúku s ľuďmi. Predsa len je tu tých človekov viac, ako sa zdalo, i keď vyzeralo to, že väčšina kúpačov sa povaľuje na brehu alebo posedkáva v bufetoch, asi lebo voda tam je ozaj studená. Rozhodla som sa preskúmať aj chodníček vedúci hore za vodopád dúfajúc, že sa nejako dostanem naň, na ten vodopád teda. Stále som ho počula, ale bol niekde v lese podo mnou. Namiesto toho som našla neoficiálne parkovisko medzi stromami, na ktorom sa podľa všetkého odrbáva vstupné.

Prvé pohľady na vodopád

Vo vodopáde

Ešte sme sa párkrát bacli do vody a keď sme vyliezli, napriek tomu že bolo nejakých 35°C nám bola hrozná zima. Rozložili sme sa totiž na mieste rovno naproti vodopádu, odkiaľ na nás vanul ľadový vietor. Najprv som sa drkotala v uteráku, ale nakoniec som rezignovala a hamba-nehamba sa navliekla do hrubej mykiny, ktorá medzi samými ľuďmi v plavkách musela pôsobiť trochu nemiestne. A ešte som si skočila. Z jedného kameňa sa chodilo skákať, najprv som tam chcela len vyliezť, a keď už som tam bola vylezená a videla ľudí pred sebou skákať... tak som tiež skočila. Voľný pád si nepamätám, myslím, že som bola príliš nervózna a potom už som tvrdo narazila, našťastie len na vodu, ale aj tak to sakra bolelo. Odkukala som od ostatných, že skáču panáka a okolo techniky som nevymýšľala nič ďalšie. Neviem, či som skočila zle, narazila som si totiž kozy (možno by pomohlo skrížiť ruky na prsiach, nech to schytajú lakte) a bradu (tomu by som asi nevedela zabrániť).

Spokojní, lebo sa nám to fakt páčilo, sme sa k večeru opäť vydali na cestu. Napriek svojej skepse som musela uznať, že ten ich zázrak zato stál. Turistika v Bosne ešte nie je natoľko rozvinutá, aby to bolo otravné, určite však majú čo ponúknuť. Pôvodne sme chceli stihnúť ešte jednu destináciu, tu sa nám ich zrazu nakopilo viac naraz, ale nejako sme tam stále neboli, aj keď sme si mysleli, že už by sme mali. Poriešili sme teda ešte nevyhnutné, doplnili na benzínke vodu a v Konzume nakúpili potravu, a potom už sa išli zašiť. Konečne som si kúpila smotanovú nátierku a rajčiny k chlebu, lebo som na ne mala strašnú chuť a už dlhšiu dobu som o nich fantazírovala. Nikde sme ale nestretli žiaden supermarket a v mini-marketoch majú len macedónsku roládu a dvadsať druhov keksíkov. Kempište sme bohužiaľ nezvolili veľmi šťastne, na to, že to bola poľná cesta na nej panovala akási príliš čulá premávka. Ale to už nám bolo šuma fuck, lebo sme boli po celom dni udolaní. Opäť celkom slušný výkon, večera a spať.

Zajtra nás čakal veľký deň! Začali sme dosť skoro, už ani neviem prečo. Nachádzali sme sa len niekoľko kilometrov od Počitelja (to bol náš cieľ, pozn. redakcie), takže sme s vervou vyrazili. O chvíľu už sa spoza zákruty vynorila kamenná vežička a my sme sa už tešili na kamenný zvyšok. Počitelj je malé historické mestečko zo 14. storočia vystavané z kameňa. Pripomína chorvátske mestečká, akurát že má aj mešitu, do Chorvátska je to vlastne stále čo by kameňom dohodil. To znamená dve veci, že je to dostatočne blízko mora nato, aby sem autobusy vyvážali poľských turistov a že tu teda na tých turistov sú zvyknutí a pripravení. Našťastie nám to vyšlo tak, že sme sa tu ocitli v nenáboženskú rannú hodinu, kedy trhovci ešte len rozkladali stánky s národnými bosnianskymi suvenírmi (ako matriošky a kabelky so slonmi) vyrobenými v PRC. Mohli sme sa preto nerušene prechádzať prázdnymi úzkymi uličkami a celé mestečko sme mali len pre seba. Kamenné uličky kaskádovito stúpajú do kopca a úplne hore sú časti pevnosti, nie celej, ale pár vežičiek sa nájde. My sme vyliezli na jednu z veží , odkiaľ sa nám vynoril veľmi pekný výhľad na mesto a rieku Neretvu pod nami. Pozoruhodné bolo hlavne to, že sme sa na veži nestretli s žiadnou buzeráciou ako u nás, napríklad zamrežované okná a iné prostriedky ochrany debilov, ktoré spoľahlivo zachovávajú sprostý genofond.

Počiteljská veža

Výhľad z veže na Počitelj a Neretvu

Keď sme mali staré mesto okuknuté, chceli sme ešte čo-to nakúpiť pod zub a zastavili sa v novej časti mesta u pekára. Kúpili sme trt a ani ten nie makový, lebo v pekárni nič nemali, ani len taký chleba nie.

Pokračovali sme, lebo na dnes sme mali nabitý program a len niekoľko málo kilometrov vzdialené je Vrelo Bune, čiže prameň rieky Buny. Na Bunu sme čoskoro aj narazili a vydali sa proti jej toku smerom k horám. Vyzerala celkom sympaticky, že by si do nej človek rád vhupsol v takomto diabolskom teple. To sa nám bohužiaľ v ten deň už nepodarilo, lebo sme sa vracali inou cestou, ale dostali sme sa až k jej prameňu v dedinke Blagaj. Rieka vyviera z jaskyne, čo samozrejme vyzerá super a je to asi najznámejší pohľad z Bosny okrem Mostarského mostu. Nad prameňom stojí kláštor nejakého moslimského rádu a pretože ovo je Bosna, dá sa po ňom normálne prechádzať, sedieť na gauči v obývačke a vyložiť si pri tom trebárs aj nohy na stôl. Okrem spoločenských priestorov sú návštevníkom prístupné aj modlitebne, akurát tam stojí babka a pred vstupom rozdáva háby. Zážitok nám trochu skazilo len to, že nikde nemali zmrzlinu, hlavne nech tam boli aspoň 4 reštaurácie. Inak sme boli veľmi spokojní, bolo to pekné a takým správnym spôsobom turistické. Dosť natoľko, aby tam tetka rozdávala handry, ale nie tak, aby si za ne pýtala 1 marku.

Vrelo Bune. Nad kláštorom je v skale ďalšia jaskyňa, ku ktorej vedie rebrík, aj keď to na fotke nevidno.

Jedna z kláštorných obývačiek

Odtiaľ to nebolo ďaleko do Mostaru, preto sme sa rozhodli dať sa opäť na cestu aj napriek neznesiteľnej páľave. Oproti nám fúkal fén, čo je ešte horšie ako horúčava alebo protivietor, lebo je to obidve dokopy. Do ksichtu mi šľahal rozpáleny vzduch, bolo sucho a o chvíľu som sa cítila ako sušená slivka. Našťastie nám to do Mostaru netrvalo dlho. Nemali sme problém ani nájsť most, lebo v Mostare je most, to je logické. Na moste samotnom nič až také zaujímavé nie je, je kamenný a lomený a to by tak bolo. A ešte je to aj fejk, ako sa dá dočítať. Tento most spája brehy rieky Neretvy, lebo to mosty robievajú že áno, na ktorých sa rozkladá pekné historické centrum. Pretože je všetko z kameňa, vyzerá to stredoveko a veľmi fotogenicky. A aby bola panoráma na pohľadnicu dokonalá a nevyžadovala veľa úprav vo fotošopoch, má Neretva krásnu azúrovú farbu a celé to dotvárajú malebné útesy. Ešte povesť o moste a máme kompletný balíček, aby sa mesto stalo turistickou atrakciou number oné.

Mostar a jeho most

Mostarský bazár

Ešte raz most aj so skokanom

Než sme sa však dostali k samotnému mostu, stretli sme žebráka, ktorý od nás mámil peniaze. Vidno, že už sme v silno turistickej oblasti, že sa tu aj drobná žobravá zárobková činnosť stihla rozmohnúť. Pretože sme správni kresťania, dali sme mu zvyšok chleba, lebo by ma nasralo, keby sa za moje ťažko zarobené peniaze kupovali cigaretle. Opäť som prorokovala, že budem z celého Mostaru sklamaná a ono sa to opäť nestalo. Zmrzlina síce bola malá, ale chutila dobre a snažili sa nám predať 50-feningové známky ako 50centové, ale to sme blahosklonne pominuli. Aj to, že sme o nejakých 10 minút nestihli poštu, v ktorej sa tu snáď nevyzná ani divoká sviňa, lebo majú v celom štáte dokopy tri úplne samostatné a navzájom nekompatibilné pošty. Takže sa môže kľudne stať, že v jednej dedine kúpite známky a v druhej už vám neplatia.

My sme sa ale konečne prepracovali až k mostu. Trvalo nám to, lebo ulička vedúca k nemu je zaprataná stánkami so suvenírmi (podľa toho spoľahlivo spoznáte, že je to ulička na most) a tie zapratané ľuďmi. Cez bazár sa nakoniec prebojujete k tomu slávnemu monumentu, ktorým je vlastne úplne obyčajný úzky most, pri čom ošúchané dlaždičky sa na šikmine hovädsky šmýkajú, ale je z neho pekný výhľad na rieku. Keď sme zistili, že pod mostom je pláž, kde sa ľudia kúpu v rieke, nič viac nám veru nechýbalo. Nepotrebovali sme dlho, aby sme našli cestu a o chvíľu už sme si máčali nohy v chladných vodách Neretvy. Na pláži nebola nuda. Nejaká partia mala na druhom brehu postavený skokanský mostík a navzájom sa hecovala. Jeden mal takého behavého čuvača a hral sa s ním, pri čom mu do vody hádzal plastovú fľašku, wufinko sa vrhal doprostred dravého prúdu a statočne plával, aby hračku doniesol. Pániček zatiaľ skákal z mostíka. Potom nejaký maník skočil z mosta, tentokrát z normálneho mostarského mosta. Medzi turistami to na chvíľu vyvolalo rozruch, veď to musí byť dobrých 30 metrov. Keďže my sme na pláži strávili dlhší čas, boli sme pri tom, keď sa na scéne opäť objavil nejaký skokan a vzápätí sa ukázalo, že má aj menedžera, ktorý zatiaľ chodil po moste a zbieral farebné papieriky do klobúka. Keď sa asi podľa usporiadateľov nazbieralo dosť peňazí, aby sa to oplatilo, odvážlivec sa vrhol z mosta do rieky. Vskutku zaujímavý spôsob privyrábania si, chlapec si párkrát za deň skočí z mosta. Akí sú tí ľudia vynachádzaví.

Z toho leňošenia nám celkom vyhladlo, premenili sme preto marky na samé dobroty, piljetinku a pol nohy štrúdle, podotýkam že každý. Potom už bol čas ísť. Na odchode nás ešte zdržala cigaňa, ktorá tiež chcela euro a dostala chleba, lebo nie som oslík otras sa. O chvíľu sme ju videli, ako chleba hádže z mosta do Neretvy. Hovno špekulantom, nabudúce dostane kolesom po nohe.

Potom už sme opustili Mostar, teraz nás čakala cesta cez hory do Sarajeva. Mostar-Sarajevo je asi najfrekventovanejší úsek a preto samozrejme nemá diaľnicu, balkan logic. Doposiaľ sme používali samé druho- a treťotriedne asfaltky a išlo sa nám výborne, teraz sa budeme musieť vrhať pod kamióny. Cesta sa hadíkuje pomedzi hory sledujúc Neretvu a skytá krásne scenérie. Rieka je ale hlboko pod nami a naše fantázie, že sa v nej ešte večer okúpeme sa nenávratne rozplývajú. Brehy sú strmé, stanovať veľmi nie je kde, nezostáva nám len pokračovať. Keď nájdeme malý záliv s štrkovými brehmi a burinou, už ani neskúšame ďalej. M. - ovi sa ešte podarí s baterkou zliezť po kameňoch k vode a predsa len si dať kúpeľ, mňa bolí brucho a idem spať. Zajtra chceme byť v Konjici, lebo o 12-tej je prehliadka bunkra, ktorú nemienime zmeškať. Vraj tam treba byť už o štvrť a hoci ovo je Balkan a štvrť môže znamenať hocičo medzi štvrť, pol, tri štvrte a celou, naozaj to nechceme prepásnuť. Je to dobrých 50 km a my netušíme, ako to máme stihnúť. Buď za noc vymyslíme teleport, alebo si dáme si budík na šiestu a uvidíme. Držte nám palce.

Pokračovanie zase nabudúce.
 

Bosna z bicykla III.

Yesterday at 9:29 | Akrim |  Výlety
Ako som už spomínala, predošlý deň sme neboli tak úplne fit a nepríjemnosti pokračovali aj deň nasledujúci a aj potom. Ráno mi bolo stále bľuvno, ale dokázala som sedieť na bicykli, tak nebol dôvod nepokračovať. Boli sme úplne na sucho a potrebovali si niekde doplniť zásoby vody. Ako naschvál, prirodzene, nikde žiadny pramienok alebo aspoň blbá benzínka s obchodom. Prechádzali sme nejakými kopcami, kde stáli nariedko len ďalšie prázdne napoly zosypané domy. Nakoniec sme sa dostali do nejakej osady a keď som zbadala prvého človeka pred domom, neokúňala som sa a išla molit za malo vody. Teta bola hrozne milá, naplnila mi fľaše a volala nás na kávu a "drobné raňajky". To drobné znamenalo, že doniesla chlieb, domáce údené mäso, syr, kajmak, uhorky, keksíky, sladké taštičky a domácu ovocnú šťavu. Jej manžel prišiel o chvíľu tiež a potom aj kuma a rozprávali sme sa, nakoľko nám to naša improvizovaná srbochorvátčina dovoľovala. Oni nám porozprávali o svojej rodine, kde sú a čo robia a my im o našej ceste. Každý, s kým sme sa zatiaľ rozprávali, má príbuzných v zahraničí a sám bol za robotou v inej krajine, v Nemecku bol makať skoro každý. Vraj zo Slovenska mladí utekajú, to sa neustále hovorí, ale reálne nepoznám až toľko ľudí, ktorí by sa zbalili a vypadli odtiaľto. V Bosne očividne práca nie je, nie je tam nijaká budúcnosť a každá jedna rodina má skúsenosť s gastarbajtovaním. Každý vám povie, že má deti za hranicami.

Desa a Ostoja, tak sa volali, nám rozprávali, že u nich raz tak ako my bol jeden Holanďan a fotku s ním majú zarámovanú na stene. Takými a inými spôsobmi nám náhodní ľudia opakovane ukazovali, že tu pohostinnosť má úplne inú definíciu. S našou "katolíckou" výchovou z domu si ťažko zvykáme a cítime sa hlúpo, takmer až vinovato, že sú k nám cudzí ľudia takí dobrí. Lebo šak dobrá výchova káže slušne odmietnuť a "neotravovať". A potom tu máme kultúru, kde sa susedia sotva poznajú a každý má pokoj, lebo šak aj on dá pokoj každému. Ja si myslím, že človek spraví najlepšie, ak vďačne prijme láskavosť, hoci ju týmto konkrétnym ľuďom pravdepodobne nikdy nebude môcť oplatiť. Zato si to však zapamätá a nabudúce pomôže on človeku, ktorý to práve bude potrebovať. A jedna krásneho dňa sa kruh uzavrie. Určite to nie je dokonalá teória, ale aspoň trochu to fungovať musí, lebo inak by sme sa ako ľudstvo nedostali nikam.

Od nich sme pokračovali popri riečke Plive a keď sme ju z cesty mali na dohľad, brali sme šancu a pri prvej príležitosti zabočili k toku. Rieka tu bola plytká a taká... bystrá sa tomu hovorí, poprali sme jedna radosť. Ja som sa potom na väčšinu dňa zvalila do tieňa a striedala driemanie z odbiehaním do kriakov. Vyskrúcalo ma veru ako paragraf, možno som dostala úpal alebo som sa stále nepozbierala z tej pôvodnej otravy, skrátka a dobre bolo mi na chuja. Nič som nedokázala zjesť ani vypiť, môj organizmus sa rýchlo dehydroval, ale odmietal udržať vodu. Niekto z nás vyslovil domnienku, že mi chýbajú minerály, tak som si išla vyrobiť fyziologický roztok. Kuchynskú soľ máme náhodou vo výbave.

Pranie

Potom už sme pokračovali zase do kopcov, kde pod nami a aj nad nami ležali malé dedinky žijúce si svojím vlastným životom. Takto by asi vyzerali slovenské lazy, keby tam ešte niekto zostal. V Bosne je takýchto málo početných osád plná tá a zaujímavým spôsobom sa tu miesi tradícia s modernou. Taký absurdný príklad je údolíčko pod nami, z ktorého sa zároveň ozýva kravské bučanie a turbo folk.

Údolie s turbofolkom

Zástup kráv vykračujúci si po ceste tiež nie je žiadnou zvláštnosťou

Momentálne však máme iný problém. Od Jajcov sme nevideli obchod, na žranicu máme len dve konzervy sardiniek, nutelu a lekvár. Dúfam, že nebudeme nútení túto kombináciu jesť. Makáme do kopca, až konečne dorazíme do nejakej dedinky, kde je aj trgovina. Pečivo nie je, cestoviny tiež nie, čo tu tí ľudia žerú? Hlavne, že naproti je benzínová pumpa. Odchádzame s piškótmi, jablkami a nejakou macedónskou roládou. Znovu si uvedomíme neblahú skutočnosť, že začína noc a dnes sa už asi nikam nedostaneme. Zložili sme sa pri nejakom zrekonštruovanom a pekne upravenom kamennom kostolíku s lavičkami, kohútikom na vodu a odpadkovými košmi, ktorý svojím zovňajškom do špinavého a ošarpaného okolia ani trochu nezapadal. Chcem len podotknúť, že podobné zkultúrnené lokality, navyše vybavené na oddych už spomínanými lavičkami a odpaďákmi, sa v Bosne nenájdu tak ľahko a tu sme boli v nejakej ničnehovoriacej dzedzine v horách, kde to medzi otrieskanými domami pôsobilo až absurdne.

Aj takto môže vyzerať stĺp vedenia

Postupne na nás dolieha skutočnosť, že sme asi tak 3 dni pozadu a začíname racionalizovať, či sa nám podarí všetko stihnúť a ešte sa včas vrátiť. Najväčšiu zachádzku asi budeme musieť zrušiť úplne, ale nadtým si budeme lámať hlavu neskôr. Zbalili sme bufet a opäť nasadli, ale nešli sme ďaleko a zložili sa pri akomsi cintoríne pri okraji dedinky. Ešte sme len postavili stan a dali variť polievku, keď nás objavili. Ujo z domu oproti dobehol za nami, svietil si mobilom a pýtal sa, či nám niečo nechýba a či nám môže nejako pomôcť. Stan sme si mali postaviť radšej uňho na dvore! Prosíme si mlieko? Boro sa hneď otočil, bežal do domu a vrátil sa s litrom čerstvého kravského mlieka. Majú 8 kráv. A nezabudol nás pozvať ráno do domu na kávu. Opäť sme zostali ako prevalcovaní nekonečnou ochotou a dobrotou tunajších ľudí. Sami majú málo a aj tak nás chcú pohostiť a podeliť sa. Potom sme ale už zmorení všetkými zážitkami (a v mojom prípade aj tou sviňou salmonelou alebo čo to bolo) zaľahli a spali.

Ráno sme vstali a začali baliť veci, a hneď dobehol Boro (mám podozrenie, že nás už vyhliadal) a volal nás do domu. Dom bol asi trojposchodový a každé poschodie malo osobitné vchodové dvere. My sme zamierili do tých na druhom. Miestnosť, kam nás zaviedol, slúžila ako kuchyňa a obývačka, bol tam starý ošúchaný gauč, kockatý televízor, kredenc a na stene svätý obrázok a veľká fotka rodiny. Všetko skromné, ako bývajú staré neudržiavané domy dôchodcov, ktorí žijú sami. Na poriadok si veľmi nepotrpia a vidno, že ich netrápi, keď je dačo opotrebované alebo nemoderné. Zato pohostinnosť majú v krvi, mamka nám hneď uvarila výborné mlieko s cukrom, že som sa zalizovala až za ušami. Zakrátko pred nami stáli aj raňajky, domáci chlieb, syr a aj kajmak. Všetko výborné, vlastnej výroby. Chlieb bol veľký ovál, asi 4 kilogramový. Večer sa zamiesi, cez noc vykysne a ráno sa ide piecť. Siedmi (toľko je všetkých spolu) ho za deň zjedia, dávajú si ho na raňajky, na obed aj na večeru. Tak jednoducho sa žije na lazoch.

Časom prichádzali ďalší ľudia, takže sme postupne spoznávali celú rodinu aj susedov. Sám Boro žije v Baćke Palanke a pracuje tam so Slovákom Jankom, domov sa prišiel ukázať cez dovolenku. Brat nám ukázal národný kroj, ktorý si obliekajú pri svadbách, krstinách a slávnostiach. Potom prišiel mladý sused, ktorý sa ide ženiť a na svadbu chystá 14 prasiat. Vysvitlo, že nás včera videl na ceste a my sme sa tiež rozpamätali na auto, ktoré zúrivo trúbilo, ľudia vystrčení až po trup revali a mávali veľkou srbskou zástavou. Brat nás zase videl včera pri kostolíku. Proste toto je uzavretá komunita, kde je príchod cyklistov udalosťou, o ktorej sa ešte dlho bude hovoriť.

Boro nám ešte pomohol zbaliť stan a trochu nesvoj sa spýtal, či náhodou niečo neurobil zle. Veľmi ma to zamrzelo, že taký dobrý a ochotný človek si ešte robí starosti, či sme sa my náhodou za niečo neurazili! Pritom my sme nevedeli, ako sa mu poriadne za všetko poďakovať. Veľmi teraz ľutujem, že som si od neho nevypýtala adresu alebo telefón, lebo by sme ho fakt radi opäť kontaktovali. Na všetkých ostatných ľudkov, ktorí sa nás ujali, máme nejaký kontakt, ale od Bora sme si ho neviem prečo nevypýtali, trubky sprosté.

Ďalej sme pokračovali konečne z kopca, ale začínalo pripekať a za chvíľu už to bolo na nevydržanie. Každých pár sto metrov sme si robili prestávku v tieni, šlapanie bolo v takýchto podmienkach namáhavé a rýchlo sme sa unavili. Pri jednej takej pauze na obrubníku v tieni stromu nás minulo auto s českou poznávacou značkou, ktoré kúsok obďaleč aj zastavilo. Siniša a Andrea boli tiež veľmi zlatí a robili si starosti, či nepotrebujeme pomoc. Vysvetlili sme, že nám je len teplo a oddychujeme. Siniša je vlastne Bosniak oženený do Plzne a jeho žena je Češka. Keď sme im vysvetlili svoju cestu, on to zhodnotil: "Tak to budete mít zážitek, tady je to divočina." Opýtali sme sa odkiaľ vedeli, že sme Slováci. Andrea nám so smiechom povedala, že si to hneď mysleli, lebo Česi a Slováci sú tu v Európe najviac šialení do cyklistiky.

Ešte kúsok sme to s početnými prestávkami odťahali do Kupresu a tam už sme sa zvalili do parku, aby sme prečkali peklo. Ak to niekomu znie povedome, áno, v Kuprese sme už raz boli. Vtedy sme sa zastavili len pri veľkom kostole a pokračovali rovno do Tomislavgradu, v meste sme ani neboli. Teraz sme sa pre zmenu ocitli v centre a zašili sa v parku, ktorý nebol bohvieaký pekný ani vybavený, ale aspoň bol. Mal nepohodlné drevené lavičky spravené z dosiek položených na múriku, z ktorých vytŕčali špice klincov. Naposledy sme však park videli asi v Jajcoch, takže nám bol dobrý aj tak. V zornom poli sme navyše mali aspoň dve čevapčičiarne, takže sme sa tešili na dobrú plejskavičku. Jedna mala nakoniec zatvorená a tá druhá bola za trest. Namiesto limunády sme vyfasovali nejaký pomarančový džús z fľašky a fašírku plávajúcu v oleji namiesto pljeskavice. S hranolkami. Či sa nám chceli zavďačiť a mysleli si, že náš potešia hranolkami s fantou alebo ako... proste úplné nechápačky, lebo za srbskou pljeskavicou z predvlani sa zalizujeme ešte teraz.

Moj obľúbený kraj, okolie Kupresu

Dedinka, ktorá vyzerá ako zo Zaklínača

Ďalej ideme celkom z kopca, pritom spoznávame niektoré body v teréne (lebo sme rovnakú trasu išli pred dvoma rokmi) a pomaly si to šinieme do Tomislavgradu. Horko je stále na skapanie, až do pol siedmej je 28 stupňov, veď to nie je normálne. Opäť nás čakajú kopce a pekné výhľady, žiadne prekvapenie, stačí sa pozrieť do mapy. Krajina sa však zmenila oproti "centrálnej Bosne", blížime sa k Chorvátsku a aj to cítiť. Vrchy sú hodne skalnaté a pripomínajú útesy, veľmi podobne to vyzerá na chorvátskom pobreží. Okrem toho je juh osídlenejší, domy sú hustejšie na sebe a vyzerajú krajšie a modernejšie. Chceli sme zvládnuť ešte zopár kiláčikov, lebo sme si uvedomovali, že sme pozadu, tak sme do toho šliapli. Veď sa išlo sa celkom dobre, ďalej bol terén relatívne rovný bez nejakej divočiny. Prešli sme, koľko sme vládali a keď začínala tma, pri prvej dobrej príležitosti sme to zalomili na nejakej lúke za kameňom. Uvarili sme písmenkovú polievku a zaliezli. Deň to bol úspešný, čo viac dodať.

Opustili sme RS a dostávame sa do Hercegoviny, kde to vyzerá "viac chorvátsky"

Ako sa nám darilo ďalej sa dočítate, keď to napíšem, dúfam že už čoskoro.

Bosna z bicykla II.

12. august 2016 at 23:07 | Akrim |  Výlety
Z kempišťa, kam sme sa dobicyklovali v minulom článku, sme sa po menšej z dvoch ciest vybrali do Banjej Luky. Dlhé kilometre cesty lemovalo nespočet drobných obchodíkov, pohostinstiev a marketov natrieskaných jeden na druhom. Trištvrťka obyvateľstva tu musí podnikať v gastronómii alebo drobnom predaji. Zároveň však vidieť veľmi často vývesku Predám alebo Prenajmem. Dom, pozemok, lokál, všetko. Jednou z vecí, ktoré nám tu na Balkáne nedávajú celkom zmysel, je počet čerpacích staníc, kľudne tak dve na kilometer. Tak ledva majú čo žrať, hlavne aby bolo kde natankovať. Veľkú záľubu v nemeckých autách sme vypozorovali už skorej, každý musí mať bavoráka alebo meredes, aj keby mal byť dvadsaťročný. Najprv mi nešlo do hlavy, čo tu robí toľko Rakušákov, Holanďanov, Nórov a ďalších ŠPZ-tiek... potom som si uvedomila, že došli cez dovolenku domov.

Zaviezli sme sa do centra Banjej Luky, kde je k videniu niekoľko kostolov, pešia zóna, námestie a park. Prekvapilo nás množstvo ľudí, ktoré sa centrom takto v bežný pondelok presúša. Neskôr sme zistili, že Banja Luka je druhé najväčšie mesto Bosny a Hercegoviny a preto má plné právo byť takáto ľudnatá. Bolo akurát kolom poludnia a hic, tak sme si kúpili zmrzku a zapadli medzi dôchodcov vysedávajúcich v parku. Zmenili sme ďalšie lóve, nech môžeme aj my na dovolenke rozhadzovať ako páni a rozbehli nejakú tunajšiu sim-kartu z trafiky. Konečne budeme mať internet a dostaneme sa napríklad k cenným informáciám o počasí. Čevapáreň sme ako na potvoru nevedeli žiadnu nájsť, nakoniec sme skončili v nejakom restorane, ktorý vyzeral ako taká schopnejšia vývarovňa, ale snažil sa tváriť lepšie. Ponadávali sme si na neúmerné bosniacke merítka, keď nás síce obsluhovali livrejovaní čašníci, ale obrus na stole bol celý zabrízganý.

Teľa tak, ako ho dostať v každej reštaurácii

Z Luky sme pokračovali údolím Vrbasu, ktoré si rieka v podobe hlbokého kaňonu vymlela do skaly. Popri toku sa vlní úzka cesta vykrojená priamo do horského masívu. Je to paráda, otvárajú sa nám krásne výhľady a krkolomná cesta vytvára malebné kľučky. Jazdiť treba isto, vždy vás niečo môže zozadu nabrať v zákrute, tak aspoň nezmätkujte. Na Vrbase je postavená nejaká raftová dráha, dokonca sú na brehu tribúny a lávky, kde si cyklista odpočinie a vychutná výhľady na rieku.

Cesta údolím Vrbasu

Divoký Vrbas

Vymotali sme sa zo zajatia hôr a pokračovali teraz zazelenanými kopcami. Zakrátko pod nami ležalo zvlnené údolie so svojimi lúkami a pasienkami. Pripekalo a šlapanie, či vôbec existencia začínali byť úmorné. Zastavili sme, aby sme si ako vždy dali glga vody, odfúkli, spravili fotku. A opäť sa zopakovala situácia zo včera, z najbližšieho domu na nás mávali ľudia a volali nás k sebe. Pán domu Dado neváhal a nalieval. Teraz sme sa museli potrápiť a svoje putovanie vysvetľovať po srbsky. Dado nemal problém, väčšinu jeho slovníka aj tak tvorilo na chuja, suka a jebat. Domáci znášal na stôl všetko, čo doma našiel, koláč, chleba, salámy, klobásky, syry, uhorky a ovocie. Hovoríme mu, nech neblázni, ale on zas vstane, chvíľu hrabe sa vnútri a nazvláča ďalšie jedlo. Hneď nám ukázal aj sprchu, spálňu a ponúkal nás, nech sa osprchujeme, večer s nimi pôjdeme na jazero a vyspíme sa v spálni na posteli. Pri tom rozlieval štamprle rakije tak, že vždy prelial cez a okraj a kým pohárik našiel svojho príjemcu, polovica skončila povylievaná okolo. Plán podľa toho, čo sme vyrozumeli, znel asi tak, že pôjdeme k jazeru na rybačku a potom budeme grilovať. Najprv sa však ešte chľastalo, Dado vždy, keď sa pohol, do niečoho kopol, zhodil zo stola tácku, zhodil celý stôl a prevrhol všetky fľaše a poháre v dosahu. Stále opakoval, že nemáme "prežívať" a mňa oslovoval "kanežna", lebo to náhodou bolo jedno zo slov, ktoré pozná po ukrajinsky. Za celý večer sme sa dozvedeli, že Dado má od 28 do 54 rokov (často svoju výpoveď menil), má s manželkou dcéru, ktorá má od 15 do 25 rokov (to tiež nebolo jednoznačné) a jedno dieťa v Rusku. Všade, kde bol, jebal a z toho si máme brať príklad. M.-ovi odporúčal, aby mi spravil decko, najlepšie ešte dnes a ešte aby jebal. Dado sa vraj naučil po anglicky, keď bol v Abbu Dábí (nevedel po anglicky ani hovno) a keď sme sa ho pýtali, čo tam robil, hádajte aká bola odpoveď.

Ostatní dvaja, Drago a Pjader (tým prepisom si nie som istá), neboli až takí exoti, aspoň spočiatku sa veľmi neprejavovali. Drago z nich vyzeral najnormálnejší, až kým neskôr sám nevychľastal litrovku slivovice, nevyznal lásku mne a ďalšej kamarátke na fejsbuku, nenaplánoval si s ňou svadbu a vlastne neviem, či mám pokračovať. Ku koncu som mu aj tak nerozumela už ani ň. Pjader nehovoril pre zmenu vôbec, okrem momentov, keď sa úplne odveci opýtal, či si buď u nás alebo vo Viedni nájde robotu a koľko dostane. Očividne pil najmenej a stále ho posielali pre niečo na benzínku. Neďaleko od Dadovej chalupy mala stáť nejaká benzínka, okolo ktorej sa podľa všetkého točil celý ich život. Všetci traja tam asi boli zamestnaní a Pjader každú chvíľu štartoval starú zhnitú fordku, aby to otočil na pumpu a niečo odtiaľ doniesol. Okrem toho za ten čas, ktorý sme tam strávili posedávaním pred domkom, sa pri nás zastavovali rôzne skupiny ľudí, susedov, kamarátov a rodiny, pri čom každý si hrkol kalištek rakije a tiahol ďalej. Ešte by som chcela trochu k Dadovej chalupe, ktorá podľa mňa krásne ilustruje život v tejto bohom zabudnutej krajine. Malý domek zvonka vyzerá ako narýchlo zbúchaný chliev a najprv sme neverili, že tam niekto naozaj dlhodobo žije. Vnútri sa nachádza plnohodnotné vybavenie, ale je jasné, že sa nad ním nikto dlho nerozmýšľal a o nejakom interiérovom fengšuej-dizajne alebo inom, v našich krajoch uznávanom princípe (vrátane estetického) veľa nepočul. Nemyslím to odsudzujúco ani posmešne, skrátka veľa takých Dadov má hlboko v paži, či má pekný dom a v ňom útulne, alebo nebodaj čisto.

Nakoniec predsa len zbalili 4 rybárske prúty a išli sme dole k jazeru. Okúpali sme sa, tí traja vychlemtali všetko pivo a vraj ideme pre mäso na gril. Neskôr sme pochopili, že mäso objednali hotové z reštaurácie na benzínke, dorazili rakiju a úspešná rybačka bola zavŕšená. Dado, ktorý bol odpálený už keď sme prišli, v tomto štádiu už len opakoval rovnakú mantru: Nekúriš? Nepiješ? A nejebeš? Nežiješ. Príjemné to prestalo byť, keď už boli nasosaní ako svine a začali sa chovať ako sprosté hovädá. Keď sa M. išiel osprchovať, začali si dovoľovať a to bolo jasné znamenie, že my dvaja s M.-om ideme spať.

V noci som sa zobudila a chvíľu mi trvalo zorientovať sa, potom som si uvedomila dve veci. Že posteľ vedľa mňa je prázdna a že niekto leží na podlahe pri mojom boku postele. A ten niekto nebol M. Na okamih ma prepadla taká hrôza, ako ešte nikdy v živote. Nie som si istá, či sa ma Dado pokúšal chytať a to ma zobudilo, alebo či sa ma snažil upokojiť až keď som sa strhla, ale prepadla ma panika. Povedal, že M.-ovi je zle a išiel na záchod. Tak som s búšiacim srdcom dlhé minúty čakala a modlila sa. M. prišiel a mne sa strašne uľavilo, Dado si išiel ľahnúť na gauč (ktorý bol s nami v spálni, ako som až teraz zistila) a išli sme opäť spať. Vedela som, že tak skoro nezaspím, napäto som načúvala a zdalo sa mi, že počujem dýchanie vedľa postele. Nebola som si istá a nechcela som robiť cirkus pre nič, ale prisahala by som, že opäť leží pri mne na zemi. Rozsvietili sme a poslali Dada spať na gauč, ten začal kňučať a za chvíľu sa zosunul z gauča opäť na podlahu. Zhasli sme svetlo a zase vliezli do postele, ale v takomto stave mi nebolo do spania. Bola som pripravená odtiaľ okamžite odísť, aj keby som mala uprostred noci stavať stan niekde v lese. M. ma upokojil a nakoniec sme predsa len zaspali. Možno som si niečo vymyslela, neviem. S podobným zvrhlíctvom už som sa stretla, aj keď som si istá, že nám nič nehrozilo. Títo traja ochľastovia boli v skutočnosti najpohostinnejší ľudia, akých sme stretli. Tak taký je svet.

Jazero, ktoré je v skutočnosti priehrada

Na ďalší deň sme ešte zo slušnosti vypili čaj, ale v skutočnosti sme chceli čo najskôr vypadnúť. Rozlúčili sme sa a potom už sme si to konečne namierili rovnou cestou do Jajcov. O Jajcoch sa vie toľko, že tam majú priamo v meste vodopád, čo samozrejme nemajú len tak hocikde. Vodopád tam ozaj je a aj v meste, ale celý je obklopený zeleňou tak, že by tak isto mohol vyzerať aj v horách. Teraz už vieme, že fotky s domami v pozadí sú fejk. Jediný rozdiel oproti vodopádu v prírode je, že tu pod ním vybudovali betónovú plošinu, v ktorej je mimochodom zapustený rebrík vedúci priamo do vody. K vykúpaniu sa síce bohato stačí prejsť sa po najnižšom stupienku plošiny, kde to prší a hučí zo všetkých strán, ale keby to nestačilo, stále si môžete vliezť do vody medzi žaburinu a plastové fľašky. Tak fotky s ľuďmi vo vodopáde fejk neboli. Jedna z vecí, ktorá by sa na Slovensku nikdy nestala.

Jajce

Vodopád

Jajce sú stredoveké kráľovské mestečko s pekným centrovitým centrom na kopčeku a všetkému tomu šéfuje pevnosť úplne na vrchu. Povedali sme, že si to teda celé prelezieme, keď už sme tu. Najprv sme išli do parku nad vodopádmi, kde sa chodilo fotiť do úplného rožku pri skale a kde by na Slovensku určite bolo z bezpečnostných dôvodov nainštalované pletivo. Uprostred pekného parku stojí akoby nič aj smradľavá pografitovaná ruina nejakej budovy, čo veľmi dobre dokumentuje snahu zabitú ignoranciou v tejto sľubnej začínajúcej destinácii.

V centre sme sa pozreli do katakomb, ktoré si nechal postaviť niekdajší bos Jajcov, vojvoda Hrvatinić, ako miesto svojho posledného odpočinku. A ako to už tak býva, dokončenia sa nedočkal. Oltár podzemného kostola teraz zdobia vyryté láskyplné vyznania miestnej mládeže. Takúto prezentáciu národného dedičstva poznáme aj z domu, ale toto je navyše ako nejaká smutná fraška na slovenskú realitu potenciálu vyhodeného von oknom. Ideme ešte aj na pevnosť, alebo teda skôr len jej zvyšky, kúpime si veľkú zmrzlinu a pomaly sa chceme rozlúčiť.

Spotvorený podzemný oltár

Stredoveký kostolík v Jajcoch

Vtedy sa začnú ďalšie ťažkosti, ktoré M.-ovi vlastne začali už včera, mňa to dostihlo až teraz. Buď som sa prežrala chleba s nutelou, alebo to bolo niečo vo vode, alebo salmonela v Dadovom koláči...v každom prípade ma čakala ťažká noc a aj nasledujúci deň. Ledva som ten večer odšlapala pár kilometrov za Jajce, kde sme sa veľmi nerozpakovali a zostali na noc pri nejakej škole.

Pokračovanie zase nabudúce.
 


Bosna z bicykla I.

10. august 2016 at 23:07 | Akrim |  Výlety
Tak je to opäť tu. Vítr ve vlasech... Ale po poriadku.

Tentokrát je totiž všetko úplne inak. Nehovorí sa tomu letné prázdniny, ale dovolenka. A nie sú to sladké dva mesiace, ale tvrdo vydrené 2 týždne. A nejdeme s tým, že do mesiaca sa snáď nejako vrátime, a ak nie, tak sa uvidí. Presne 16 dní. Dva pracovné týždne a tri víkendy, ani o deň viac. Ďalším veľkým rozdielom bude, že kvôli tomuto nepríjemnému časovému obmedzeniu si nemôžeme dovoliť pomaly sa odbicyklovať až tam, ako by sme to "normálne" spravili a preto pôjdeme kus cesty autom. To nás počká v Slavónskom Brode a my zatiaľ absolvujeme cyklotúru okolo Bosny teraz už naším štýlom so všetkým, ako má byť. To by šlo, šak čo sa tak môže pokaziť? Okrem toho, že nám môžu ukradnúť alebo odtiahnuť auto, alebo že zostaneme visieť s bicyklami v nejakej bosanskej pustatine, kam ani líšky neprídu dať dobrú noc, alebo že nás nepustia naspäť do EÚ, lebo ja mám starý občiansky a M. nový, alebo že zavrú šengén... by sa vlastne nič také hrozné stať nemalo. Tak sme išli do toho.

V piatok okolo polnoci sme sa borili s prvým problémom, ako naládovať dva bicykle do draka. Rovnako ako neprežrať sa v all you can eat: dá še, ale...

Kapacita kufra vyčerpaná

Nakoniec sme tam oba strepy aj s košíkom narvali, čo sme mali inšie robiť že. Ráno sa nám pochopiteľne vôbec nechcelo a vyrazili sme až niekedy okolo desiatej. Ešte zastávka v Kauflande a posledný improvizovaný nákup položiek, ktoré chýbajú a potom už rovnou cestou cez Maďarsko až k Brodu. K dispozícii som mala ručne písané poznámky v notísku s hrubými náčrtmi križovatiek a 6-ročnú mapu v telefóne a tak to aj vyzeralo. Odnavigovala som nás tam, kam sme chceli ísť, aj keď tá okružná cesta cez dediny do Győru pôvodne nebola v pláne.

Cesta by nám aj bola celkom rýchlo ubiehala, len na rozbitých maďarských cestách je všade 40-ka kvôli prácam na vozovke, ktoré sa tam úplne očividne práve nekonali, lebo nikde nebolo vidieť robotníkov ani stroje, ale však čo, nechme na novučičkom hladkom asfalte tú štyricinu, nech si turista poriadne užije ubiehajúcu krajinu. Keď nás pri našej preventívnej 70-ke predbiehali už aj maďarskí policajti, čo sme si o tom mali myslieť? Ako u maďarov. Ale čítať nápisy s prehnaným maďarským prízvukom jedného asi nikdy neprestane baviť, tu je pár príkladov na precvičenie (čítaj nahlas so silným prízvukom, najlepšie ako jednu vetu): autókereskedés, zálogház, kivéve célforgalom, magyár dinnye...

Ďalšia sranda sa objavila až v Chorvátsku. Vjazd do akejsi dediny bol prostred cesty prehradený zátarasou a označený zákazom vjazdu. Chvíľu sme sa ošívali, ale potom po vzore zopár okoloiduvších vodičov zátarasu drzo obišli. Po ceste pobiehali ľudia v reflexných vestách, autá z nášho smeru zostávali nerozhodne stáť na krajnici alebo sa otáčali naspäť, okolo stáli rozmiestnené kamery, hm...žeby niečo točili? Pobiehajúci ľudia mali ešte pršiplášte a gumáky a oni fakt niečo točili. Storočnú vodu.

Trochu napršalo

Vodný vírik

Chvíľu sme pozorovali, ako sa voda valí po ceste a v miestach, kde steká do odtokov vytvára špinavé víry. Niektorí borci s tým nemali problém a hnali svoje káry aj cez zaplavenú vozovku, veď voda siahala len do polky dverí. Ďalej vytrvalo lialo, pekný čas na bicyklovanie. Aj sme si všimli cestou vysokú hladinu kanálov a zatopené polia, ale že zo všetkých vecí budeme mať problém so záplavami, nato sme fakt nepomysleli. Každopádne tudy cesta nevede a na mape sme našli nejakú obchádzku. Asi nás nemalo prekvapiť, že kus cesty sme sa cerigali nejakou jugoslávskou "hradskou" spájajúcou dediny, ktorá je síce na mape pekne vymaľovaná ako menšia vedľajšia trieda, v reále sa však polehoučku zmení z asfaltu na šuter.

Pomaly si uvedomujeme, že jeden detail sme nie veľmi domysleli. Kde presne necháme dva týždne auto? Taktiež začína byť zjavné, že dnes už sa na bikoch ďaleko nedostaneme, bo stále leje a stmieva sa. Vyzerá to, že budeme musieť spať v aute a bicyklovať začneme až zajtra. A ak bude zajtra liať tak ako dnes... tak vieme len toľko, že to bude na chuja, lebo nafukovacie kolesá sme nebrali.

Po krátkej porade, kde ani jeden z nás neprekypoval nápadmi, sme sa takticky rozhodli zaparkovať na nejakej menšej vlakovej stanici pár kilometrov od Brodu, to nebude nejaké nápadné. Úplne zjavne však u nich stanice postrádajú nie len parkoviská, ale aj staničnú budovu. Stanicu vlastne prezrádza len perón a to je na parkovanie málo dostačujúce. Hľadali sme nejaké slepé uličky ústiace do poľa, kde by sme sa aspoň v kľude vyspali, ale trt. Obaja sme boli v podobnej situácii noví a nevedeli celkom, čo do boha robiť. Náhodou sme narazili na nejaký ukazovateľ k nákupnému centru a rozhodli sa aspoň sa tam pozrieť, bo nám ozaj už nič iné nenapadalo. Heuréka. Na kraji mesta situovaná výrobná zóna s veľkým nákupným strediskom a veľkým parkoviskom, kde sa snáď jedno auto so zahraničnou ešpézetkou na nejaký čas stratí a nerozmontujú ho zatiaľ cigáni. Celkom sa nám uľavilo a spokojní sme sa odviezli kúsok mimo medzi nejaké sklady, vybalili bicykle, aby sme sa mohli do auta nasáčkovať my, konečne sklopili sedánky a drichmali. Aj to bolo po prvý raz a asi by sa dalo existovať aj takto, ale predsa len, bikovanie a kempovanie je také viac naše.

Ráno sme sa zobudili do zimy, naobkliekali, naložili biky, odparkovali auto a pripravení snáď na všetko teraz už naozaj vyrazili vpred. Buď to bude najväčší fail v histórii cyklovýletov, alebo sa to nejako vyhaluzí.

K hraničnej kontrole sme sa blížili stále trochu neistí, i keď Maďari ani Chorváti žiaden problém s nami ani s našimi odlišnými občianskymi nemali. Bosniaci pre istotu "na chodníku" doklady ani nekontrolovali, takže chodci a cyklisti si veselo križovali hranicu sem a tam. Očividne sa tu medzi oboma brodmi čulo migruje za nákupmi a my sme radi využili túto slobodu. Tento zlepšovák nám naviac umožnil aj predbehnúť šóry áut ťahajúce sa celým mostom cez rieku Sávu, pohodlne prekľučkovať medzi kamiónmi, osobákmi, motorkami a inými čertmi a prejsť "kontrolou" bez zdržania. Aké tam stresy.

A sme v Bosne! Čau, Európska únia, zdravotné poistenie a ďalšie veci. Na moment sme to predýchavali, obaja sme sa rozosmiali a išli riešiť záležitosti, o ktoré sa treba postarať, kým naozajstne vyrazíme do divočiny. Ocitli sme sa v zápche medzi autami mieriacimi do všetkých smerov a do toho autami odparkovanými kade-tade po ceste. Dobrodošli na Balkáne. Najprv sme kúpili nejaké marky, ale mjenjačnik nechcel zameniť viac ako 100 euro. S tým chvíľu vydržíme, ale neskôr budeme musieť vyvekslovať ďalšie peniaze. Hneď sme aj kúpili jeden chleba na cestu, k nemu pohár marmelády a fejkovej nutely nuss nougat 13% lješnjak a spokojne sme mohli vyraziť, tak sme to aj spravili.

Najskôr nás cesta viedla na Banju Luku a k našej prvej zastávke - Jajcom. Všade vedľa cesty bolo vidieť opustené rozvaliny rozostavaných domov. Míňali sme celé prázdne osady, ruinu na ruine, nedokončené a schátrané.

Známy fakt o Bosne je, že sa tam potuluje veľa psov. A my máme samozrejme zážitok z prvej ruky. Ako si tak bicyklujeme, pridal s k nam znenazdajky jeden pouličný guláš. Zbesilo sa rozbehol za našimi bicyklami a musel si od toho veľa sľubovať, lebo ani po niekoľkých kilometroch ho to neprestalo baviť, zato nás to mierne znervózňovalo. Aby bola sranda, neskôr sa k nemu (a k nám) pripojil ďalší čokel a potom ešte ďalší, takže nás neúnavne prenasledovala celá smečka. Z kopca sme sa rozbehli a na chvíľu ich striasli, ale psiská vždy náskok rýchlo dohnali. Nakoniec sme už boli ozaj hladní, stále sme totiž prestávku odkladali v nádeji, že nám psy dajú pokoj a nakoniec sme teda zastavili. Jeden taký huňatý biely to medzičasom vzdal, ale zvyšní dvaja nám stále boli za riťou. Hodili sme po nich pár kamienkov, načo zaskučali a neotravovali, ale inak sa nenechali odradiť. Chvíľu sa spolu rafali, potom sa asi párili... Tí bastardi nás čakali. Nevieme, či im na nás niečo voňalo alebo či nejako pochopili, že nie sme domáci... no ani keď sme stretli iných ľudí, nejavili o nikoho iného záujem, dokonca ani o tetku nesúcu v igelitke chleba.

Mutant psa, ktorý za deň ubehol 35 km

Neúnavne sme pokračovali a hafani za nami. Ani po 20 km sme ich nevedeli striasť. Je to normálne? Čo sú to za mutanti? Až k večeru sa konečne uštvali a zaostali. Bežali za nami nenormálnych 35 kilometrov. Uf, aby sa človek bál postaviť kemp, že ho obkľúči smečka trhačov. Koncom dňa sa ukázalo slniečko a my sme sa vytešovali, že nás aspoň nevytopí. A pozvoľna začali kopčeky. Pri jednom takom výhľade, ktorý sme si fotili, nám z blízkej stavby domu vyšiel naproti sympatický chalan. Rozprával po anglicky, takže žiaden problém. Hneď sa starostlivo vypytoval, či niečo nepotrebujeme a ako by nám mohol pomôcť. To samozrejme upútalo pozornosť ostatných na stavbe, takže za chvíľu vyšiel aj Miroslav a jeho žena a po krátkom predstavovaní nás už pozývali k nim do rozrobeného domu, kde jedinú hotovú miestnosť vypĺňal obrovský stôl. Miro nás povodil po pozemku a ukázal nám svoju pýchu, jazierko s kačicami. Vysvetlili nám, že majú ovečky, psy, morky, záhradku a jahňa na špíze prichystané na pečenie. Potom už sa celá rodina a priatelia fuškariaci na stavbe zišli pri stole, nás usadili tiež a misky pred nami stáli skôr, než sme sa z toho stihli spamätať. Ponalievali nám na ochutnanie všetkého, čo mali, od limunády až po medicu a núkali nás domácou jahňacinou. Marko a jeho sestra hovorili po anglicky, s ostatnými sme sa ako-tak dorozumeli našou nacvičenou zmesicou internacionalizmov a srbčiny. Bolo to naozaj veľmi milé, naši hostitelia boli takí pozorní, až sme sa z toho cítili trochu hlúpo. Nie sme na také niečo vôbec zvyknutí a úplne nás to ohromilo.

Kopce!


A údolia...

Na noc nám odporučili nejaký kemp vzdialený 40 km a my sme nechceli zbytočne odporovať, pretože sme videli, že s kempovaním na divoko nie sú zvlášť stotožnení. Poďakovali sme preto a vyrazili na cestu. Zmrákalo sa a nám bolo jasné, že by sme to aj tak nestihli do tmy a navyše sme už boli unavení z celodenného šlapania. Rozbalili sme sa na prvom dobrom poli a na zajtra si sľúbili ćevapi v Banjej Luke.

Where to go next