Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Pusté sídlo

13. june 2017 at 9:13 | Akrim |  Fotky











 

04/2017

3. may 2017 at 23:19 | Akrim
Apríl prišiel a odišiel. Kým som ho vôbec stihla zaregistrovať, už bolo po ňom. Je to až desivé, tento rok mi ubieha pred očami rýchlejšie, ako som vôbec považovala za možné a mám viac než kedykoľvek pocit, že mi čas preteká cez prsty (a moje články sa stávajú čoraz kratšie a kratšie...). A pri tom toho treba ešte toľko stihnúť!

Momentálne mám plnú hlavu domčúra a nemám čas alebo priestor myslieť na čokoľvek iné. Celý deň sedím v robote a červy ma zožierajú ako sa neviem dočkať domčúra. Mám pocit, že len mrhám drahocenným časom, keď by som mohla byť tam a ďalej náš domček zveľaďovať. Ale viem aj, že to nie je tak úplne premrhaný čas, že peniaze na účte utešene pribúdajú, presne podľa plánu.

Čas beží a nás čaká ešte toľko práce, plánovania a príprav, že sa mi z toho točí hlava. Deje sa presne to, čo sme vedeli že sa diať bude, ale aj tak sa snažíme tváriť, že to tak nie je: Nestíhame!

Navyše sa blíži dovolenka, ktorá je predsa až v máji, akurát že máj už je, no doprdele. Pri všetkom tom ostatnom nejako nezostal čas ešte aj na plánovanie dovolenky, takže to bude veľká improvizácia. Ale veď cieľ už máme, povedali sme, že ideme do Poľska, zbalíme bicykle podľa obvyklej schémy a čo viac nám treba. A potom už bude leto, druhá dovolenka, vianoce a je po 2017 -om. Vedela som, že to bude rýchlo ubiehať, ale nie až takto dofrasa!

Môžete sa tešiť na domčúrové články a články z cyklocesty. Možnože aj nejaké šitie bude, ale stále nemám foťák (a voľný čas), takže je to zložité.

C u soon, M.

03/2017

8. april 2017 at 0:00 | Akrim
Ubehol nám aj ten marec a prišiel čas sa spýtať, čo nám tento mesiac dal? Domčúr! Máme svoj vlastný domčúr (namiesto plánovaného domčúrika) a napokon sa nám predsa len podarilo čiastočne nasťahovať, aj keď sa nám to najprv až tak nedarilo. No ale nakoniec je tu domčúr a my v ňom. A okrem toho máme s domčúrom pred sebou kopu roboty, takže sa nemusíme báť, že nás najbližšie nebude mať čo zamestnávať. A to sú celkom super plány na tento rok, ktorý určite pominie, ani sa nenazdáme a už tu bude ďalší rok a ďalšie plány.

Ale nepredbiehajme udalosti. Niekedy si myslím, že už to v tej cvokárni zvanej zamestnanie dlhšie nevydržím, že niektorej starej špatnej ropuche poviem...no pravdu, že je stará špatná ropucha. Alebo bossovi, že je starý neurotický blbeček. Lebo môžem. Najhoršie, čo mi pri tom hrozí, je strata zamestnania, ktoré je úplne nahovno a na každom ošťanom rohu nájdem lepšie. Mne sa síce nechce, lebo je to len na chvíľu, ale to nemusí nikto vedieť. A tak len tak hybernujem a čakám, kedy ma naserú toľko, že si poviem adíos, lmaa. A zatiaľ ma to občasne unavuje, zabáva alebo proste nasiera, podľa hladiny hormónov. A pozastavujem sa nad tým, ako im mohlo ešte nedôjsť, že každý sa zdrží ledva rok či dva a potom práši kade ľahšie. No nevadí, peniaze aj tak treba, i keď vlastne už ich až tak netreba, no tak ja sa ešte chvíľu budem baviť, dokým ma to baviť neprestane.

Ale my máme domčúr! Náš vlastný domčúr so všetkými jeho supernosťami a otravnosťami. Zvládli sme to, aj keď nám tvrdili, že sa to nedá a sami sme si neboli istí, či to dáme my. A predsa máme teraz pred sebou krásnu úlohu zveľaďovať svoj majetok a spraviť z neho niečo, čo sa bude dať nazvať domovom. Keď sa nám bude chcieť. Možno sa nám chcieť nebude a my na to s pokojom hodíme fekál. Lebo môžeme. Naša vec.

Domčúr je presne podľa očakávaní a možností celý zlý, starý a škaredý. Aká by to bola sranda inak. A my máme pred sebou roky na to, aby sme ho spravili aký len budeme chcieť. A keď sa nám to nepodarí, tak sme vyhodili ročný plat, čo už. Aspoň sme sa nezadĺžili na 30 rokov finančným skupinám a iluminátom. Aj tak tomu ešte vždy nemôžem uveriť... Stále očakávame, že v tom bude nejaký odrb. Nemôže to predsa byť také ľahké... Nejaká jadrová hlavica zakopaná na záhrade. I keď práve to je z nejakého dôvodu ošetrené zmluvou: predávajuca strana sa zaručuje, že nekontaminovala pôdu (!). Tak potom mi napadá už len možnosť, že tam straší. Juchúú, s trochou šťastia budem mať aj vlastného domáceho ducha!

Držte palce a odrbávajte systém, aj on vám to robí. Ťepéro o mesiac!
 


Prečítané: ďalší Drakeni

9. march 2017 at 9:54 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Dočítala som ďalšie dve knihy zo série Drakeni z Pernu, Dračí skok a Bieleho draka, takže si to môžeme ísť rozobrať. Článok je plný spoilerov, berte na vedomie.

Časom si človek zvykol, že na planéte Pern v slnečnej sústave Rukbatu rozmontovali raketoplány, počítače a všetku techniku a tak trochu zabudli, že sem doleteli zo Zeme. Potomkovia kolonistov tam žijú vo svojom vlastnom fantasy svete v izolácii od zvyšku civilizovanej galaxie, namiesto telefónov majú telepatických ohňových dráčikov a za dopravný prostriedok veľkých drakov, ktorí sa teleportujú. Znie to podivne a je to podivné, ale keď sa s tým zmierime, môžeme sa sústrediť na príbeh.

V Dračom lete si našiel frajerku Flar, teda okrem toho, že popri tom zjednotil všetky osady a zachránil svet pred inváziou Vlákien. Takže v Dračom skoku je logicky na rade jeho trošku menej populárny mladší bráško Fnor. Fnor si nájde Brekke(ke) podľa známej románovej logiky, že silných, prominentných chlapcov priťahujú tiché zakríknuté submisívne popolušky/belly.

Druhou hlavnou pointou hneď po odpanení Brekke je vtipná situácia, ktorá vznikla tým že sa vrátili do minulosti a priviedli odtiaľ so sebou do prítomnosti svojich predkov. Najprv boli samozrejme všetci happy, aký dobrý deal sa im podaril, ako všetkých zachránili a teraz si budú všetci pospolu nažívať famfárovo. Lenže nebudú, lebo medzi ľuďmi rozdielneho veku, výchovy a úplne inej doby zákonite musia vyvstať nezhody, takže si nakoniec idú vzájomne po krku. Vytvoria sa dve frakcie, konzervatívna a liberálna, čiže pamätníci alebo starešinovia, ako tu nadávajú neprispôsobivým páprdom, a mladí reformátori, ktorí serú na tradície a podobné bludy čoby prežitky dedkokracie. Ono je to pekný námet a hodí sa sem ako riť na šerbeľ, ale bohužiaľ sa stále nedokážem stotožniť so vznikom takejto situácie, čoby skok v čase o 400 rokov dozadu a naspäť. Sorry, stále ma to bude žrať. Ale fajn, furt riešia nejakú tú očakávanú politiku, oponenti bažia po ich krvi, robia naschvály, aby sa nedajbože nereformovalo. Aspoň že nepotrebujú voľby, keďže draci si sami podľa deviateho zmyslu vyberajú svojich jazdcov, ktorí sú hodni, lebo inak by v tom bol bordel ako na Slo...novinovom Pobreží.

Na scéne sa objavuje veľa nových postáv, z ktorých sa vyformuje vládnuca skupina a akási pernská elita. Flar a Lessa sú samozrejme lídri a všetci ich uznávajú, lebo sú schopní a ešte aj dostatočne diplomatickí, aby všetkým tým debilom jednu nestrúhli z otočky priamo uprostred rokovania. Nakoniec sa im podarí zmodernizovať starúšov a tých, ktorí majú roxor v prdeli dajú do kliatby a dostanú ban. End of story. Neurazilo, ale nebolo to ani nejako závratne strhujúce.


Biely drak, ďalší v poradí, bol celkom fajn. Celé je to o dospievajúcom chlapcovi Jaxomovi a jeho drakovi albínovi. Biely drak je kriplík, ktorý sa nejakým zázrakom narodil zo záprdku decku, ktorému sa drak vôbec narodiť nemal, takže obaja sú vlastne postižkovia, alebo výnimoční, vyberte si.

Aj keď jeho drak trpaslík je sterilný, Jaxomom trieskajú hormóny ako každým násťročným chlapcom a vlastne o tom je naša kniha. Keď si chalanisko všimne, že "Menolly má krajšiu postavu ako Corana," dúfame, že všetko je na dobrej ceste a svoju doterajšiu puťku asi vymení za niekoho, kto nie je vygumovaný. No nakoniec sa jeho vyvolenou stane ešte iná, už som zabudla, ako sa volala. Okrem stavov nadržanosti prichádzajú s dospievaním aj ďalšie ťažkosti, chlapec sa má predsa stať zemepánom a to treba trošku dorásť do zodpovednosti a zdravého úsudku. To sa mu nakoniec celkom dobre podarí a kroniky Pernu si ho zapamätajú ako Jazdca na zakrpatenom draku albínovi, ktorého nemali tak skoro odpisovať.

Vtipné je, že akože znovuobjavujú technológie, ktoré už raz dávno boli objavené, ale ľudia ich tak trochu v priebehu vekov zabudli, lebo boli príliš zamestnaní vyrábaním fantasy sveta a trénovaním drakov. Chvíľu to vyzerá, že sa konečne dozvieme pointu Krvavice, prečo že to na Pern padajú z neba zhubné parazitické zárodky, ale tuším si nutno počkať na ďalšie pokračovania a mňa už to pomaly začína omŕzať.

Okrem toho Perňania začínajú s archeológiou, snažia sa vykopať spod vybuchnutých sopiek pozostatky dávnych prapredkov. Akurát nenachádzajú primitívne neandertálske nálezy, ale úžasnú technologickú mágiu, o akej sa im v ich dobe temna bez elektriky a antikoncepcie ani nesníva... prča.


V ešte ďalšom dieli máme pani Moretu, znudenú šéfku jednej dračej stanice, hľadajúcu rozptýlenie v nefunkčnom vzťahu, kde sa necháva kefovať od otrasného chlapa len preto, že jeho drak sa pári s jej drakom. Do párenia drakov sú zainvolvovaní aj ich jazdci, lebo vraj jazdkyňa na dračej kráľovnej je "obeťou vášne" svojej dračice, s ktorou sú telepaticky spojené. Bohužiaľ teda jej búchač je debil, takže nie je prekvapením, že keď sa stretne s mladým urasteným adonýzom, dedičom panstva, začnú sa jej zapaľovať lýtka. Ale dobre, aspoň si Moreta a Šukal či ako mu je nie sú súdení, aj keď musia spolu spávať, aby zachovali dračí rod. Je jasné, že nemožú byť všetci dokonalí cukrúšci ako Flar a Lessa a som rada, že sa to nikto nepokúša predstierať.

O tom je tak polovica knihy a potom sa konečne dostaneme k pointe, že po Perne sa šíri nejaká neznáma nákaza. Ako po druhý raz objavili penicilín alebo niečo na ten spôsob už sa mi ale nechcelo čítať. Už ma to fakt nebavilo, takže tu niekde som to vzdala.

Zaujímalo by ma, ako funguje tá Krvavica a Vlákna a ako ich nakoniec zlikvidujú, tak ak to náhodou voľakto vie, hoďte mi to do komentov, nech mi uľahčíte život. Celkovo bola seriá v pohode, aj keď dosť rozťahaná a miestami nudná. Veľa vecí bolo pofidérnych, čo sa niekomu môže páčiť, mne to zrovna nesadlo a preto som sa nedostala ďalej ako po štvrtú knihu. Ťepéro.

02/2017

8. march 2017 at 9:31 | Akrim
Febrík nám chytro ubehol, však je to aj nakratší mesiac v roku. A čo také priniesol? Veeeeľa vecí a noviniek, ktoré sú poväčšine nepublikovateľné, takže tento článok bude výživný asi ako domáce vegan raw energy tyčinky.

Donedávna bolo ešte kopec vecí velice nejasných, ale pomaličky a potichučky nespodievane predsa len naberajú pevné kontúry. Začína sa nové dobrodružstvo, ibaže teraz nie na ceste, ale doma. A je to celkom prdel, ale aj trochu údes. Ešte uvidíme, či sa tu na konci marca v sumári objaví hejtovný výlev plný bohovania, alebo... alebo nie.

Popri jednom stratenom a znovunájdenom kľúči od auta, jednom doternom blbcovi, od ktorého už bol na chvíľu pokoj a teraz jednou z tých blbých životných náhod zase chodí rovnakým vlakom a číha na mňa... to bol celkom úspešný mesiac. A nevídané valentínske prekvapenie. Navonok sa nič nemení, aspoň zatiaľ nie. Ale teraz vieme, že sa to dá... Vlastne dá sa strašne veľa vecí, bez ohľadu nato, čo si o tom myslí rodina, susedia a váš pes. Ale nie, proste z času na čas máte potrebu robiť si veci po svojom, namiesto toho, aby ste držali hubu a krok a uberali sa s davom. A to je proste úžasné, robiť si veci po svojom, ak to funguje samozrejme. Cítime sa teraz ako drsní life hackeri, ktorí prešťali systém. Ako sa to vyvinie ďalej, nevedno, ale už sme spravili prvý veľký krok, taký malý krok pre ľudstvo, ale obrovský skok pre človeka. A to vedomie ma oblažuje, fakticky mám veľa vecí a ľudí na háku, trápne bežné pletky ma neobchodia, mám skrátka dôležitejšie na práci. Viem, že môžem, čo chcem. Som mladá a úžasná a mám pred sebou celý svet možností. A ešte len keď sa dám dokopy taká ja a taký M., spolu sme nezastaviteľní!

Ba čo viac, je tu jar! A ak to, čo vykúka z kvetináčov, nie je burina, tak sa možno práve začal super pestovateľský rok.


Prežili sme január

28. january 2017 at 23:17 | Akrim
Ďalší rok začal a ako vidíte, na tomto blogu sa stále deje rovnaké makové.

Teraz v decembri som akosik dospela k poznaniu, že všetko sa skončí (a začne) v januári 2018. Vyšlo mi, že to tak bude logické a zároveň to v sebe má istú symboliku. Skoro ako to príslovečné do roka a do dňa. Tak teraz viem, že mám pred sebou celý okrúhly rôčik, počas ktorého ma čaká kopec roboty a po ktorom... sa uvidí. Ale jediné, čo nás môže zastaviť, sme my sami... Alebo niečo na ten spôsob sa píše k pekným obrázkom na fejsbukoch a som ochotná tomu veriť, samozrejme potiaľ kým sa niečo kardinálne nedoserie.

Ale dobre, teraz vieme, že sme si na čistom a z krásnych panenských predstáv sa zrazu stal solídny úmysel v reálnom čase a s naozajstným platným dátumom. Je v tom trochu hrôzy a trochu úľavy, vedieť, že to potrvá ešte celý jeden rok alebo už len celý jeden rok. Niektoré dni v práci sa mi strašne vlečú a ten nádchajúci rok sa mi zdá ako nekonečná doba, ktorá kým ubehne budem už stará a zošúverená. Ale viem, že to je blbosť a 1 rok v širokoplošnejšom ponímaní nie je až taká dlhá doba a navyše budem mať toľko práce, že môžem byť rada ak stihnem polovicu, takže mi to nakoniec určite veľmi rýchlo ubehne.

Nebudem sa hrať na drsňáčku, bojím sa. Bojím sa, že veci nevyjdú tak, ako si to moja osoba želá, predstavuje a plánuje. Lebo tak to proste chodí, život kadí na naše želania, predstavy a plány a kto to ešte nepochopil, je proste a jednoducho debil. Každý deň sa stávajú čisto náhodné nenormálne hlúposti, ktoré nejakému chudákovi pokazia deň, rok alebo celý život. To si nevyberieš. Väčšina toho, čo sa ti stane je náhoda a čo na tom, že si pekne plánuješ a plný zápalu o niečom snívaš, keď sa všetko môže v sekunde zvrtnúť a máš po chlebe. No ale nie v takom pesimistickom duchu som chcela.

Mám ešte toľko plánov, že ani keby som odteraz až do 100-ky nepremárnila ani minútu na flákanie po internete alebo bezúčelné polihávanie na posteli a počúvanie audiobookov, aj tak asi nemám šancu to všetko stihnúť. Na začiatok chcem ušiť ďalšie vankúšiky z takmer nezmenšených zásob peria, tentoraz s obliečkami zo žltej deky. Okrem toho mám rozrobené ovečkové vankúšiky, na ktoré som dostala nápad, keď som videla deku pripomínajúcu ovčie rúno.

To budú ovečky, ešte im chýba dorobiť hlavu.

Ďalším projektom je podnožka alebo taburetka, čo bude taký háčkovaný valec, ktorý drží tvar a dá sa naň sadať a vykladať nohy. Ako materiál poslúžili staré tričká nastrihané na pásiky.

Výroba háčkovanej podnožky z postrihaných starých tričiek

Okrem toho stále pokračujem v pletení košíkov z novinových ruličiek. Košíky sú úžasne praktické a užitočné a od objavu papierového pletenia, ktoré sa v mojich očiach rovná objavu bicykla alebo internetu, sa môžem vyžívať v produkcii košíkov ľubovoľných tvarov a veľkostí a neprestávam byť z toho unesená.

Papierové pletenie pokračuje a ešte pokračovať bude

Okrem toho som objavila kopu nepoužiteľných sviečok, ale použiteľného vosku, ktorého recykláciou by som chcela vyrobiť veľmi jednoduché a praktické sviečky na dlhé zimné večery. Po niekoľkých pokusoch sa mi podarili prvé prototypy.

Prvé recyklované sviečky

A to je len taká malá ochutnávaka, mám toho v pláne oveľa, oveľa viac. Samozrejme, ak sa niečo nezmení, prosím, nech sa zmení... No ale späť k projektom. Doteraz som kašľala na uverejňovanie, lebo som mala dosť slabý foťák, ktorému to veľmi nešlo v interiéroch, hlavne odkedy mu odišiel blesk. A ani ma robiť ku všetkému fotky nebaví, strašne sa mi do toho nechce, ale bez nich poriadny článok nespravím. No a teraz mi foťák chcípol úplne, takže otravujem ľudí, nech mi všetko fotia, aby som to tu mohla ukázať.

To je asi všetko, čo som vám chcela povedať. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej. Hlavne sa nezblázniť.

Prečítané: Inferno

4. january 2017 at 10:05 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Článok je jeden veľký spoiler, zariaďte sa podľa toho.


Tak toto je trochu divoká brownovka, už od začiatku sa strieľa, konajú sa naháňačky v aute a nápodobne. Langdon sa zobudí s amnéziou 6000 km od domu, čo je takmer ako keď sa Dave Lister ráno po chľastačke preberie na Saturne či kde to, ale iba takmer. Nečakala som takú akciu hneď zvoleja, ani telenovelovú zápletku tak ťažkého kalibru ako strata pamäti, predošlé knižky predsa boli trochu umravnenejšie, či to sa mi len zdalo? I keď aj tam už tuším Robo padal voľným pádom z lietadla a rozbombardoval vatikánske archívy popri rozbíjaní nerozbitného skla, takže s nejakou šialenosťou už sa v šiestej knižke asi dalo rátať.

Langdon je samozrejme nadmieru konsternovaný, lebo také okno, to chce aspoň absinta prekladať tatranským čajom a brzdiť jégrom a vôbec nechápe, ako by sa také niečo mohlo v Amerike stať. Ale nie, proste na samom začiatku nevieme zhola nič, sme spolu s profesorom stratení v čase i priestore a len postupne sa k nám dostávajú kusé informácie, z ktorých si máme bez wikipédie a bez priateľa na telefóne vyskladať obrázok. Nevieme a ani netušíme, čo z toho ešte vylezie, keď už na samom začiatku je náš neohrozený hrdina rozstrieľaný na maderu... Celé to komplikuje ešte fakt, že ho strašia všelijaké halucinácie a fantasmagórie, no proste celé je to über temné, mysteriózne a konšpiratívne. Hneď od začiatku sledujeme aj veľkého zlého padúcha, ktorý má základňu na jachte, takže je jasné, že to nebude nejaký podradný gangsta, ale ozajstný geniálny zločinec. Má aj agentku v čiernom latexe a s čírom, pri ktorej sa pýtate, na kieho boha by profesionálna nájomná zabijačka vyzerala ako vtelené klišé profesionálnej nájomnej zabijačky, ale aj k tomu sa dostaneme. No a ešte potrebujeme sexy asistentku, bo profesor Langdon sa do dobrodružstiev zásadne púšťa len po boku s nejakou fešnou doktorkou, profesorkou alebo inou intelektuálkou. Táto má dokonca IQ 208, to by mohlo na začiatok stačiť. Jaaj a ešte sa tam niekde mihne nejaká gay scéna, čo je asi dostatočne kontroverzné nato, aby to tam nemohlo chýbať, ale to bude asi nepodstatné.

Langdon s tetou doktorkou na svojej honbe za pokladom prirodzene nemajú problém prekabátiť všetkých drsných tajňášov aj s ich zbraňami, opancierovanými dodávkami a dronmi. Popritom lúštia zase raz šifru mistra Leonarda, pričom Leonardo je teraz Dante a svätý grál je vysoko nákazlivý vírus, ktorý má v krátkom čase infikovať celý svet. Hlavná pointa, že Zem je preplnená a ľudstvo v dohľadnej dobe vykape na preľudnenie, je znepokojivo zaujímavá. Nárast obyvateľstva je nezastaviteľný, miesta je tu čoraz menej a rezervy sa míňajú. Zachvíľu si začneme navzájom vystreľovať mozog z hlavy pre sucháre, fľašu borovičky a crack, či tak nejako. Skrátka má nastať zombie apokalypsa, ale nie kvôli zmutovanému vírusu ani jadrovej vojne, ale prosto a jednoducho lebo táto planéta už také kvantum nenažraných ľudí neuživí. Potom už stačí len jeden šialený vizionár, ktorý sa pasuje do úlohy spasiteľa a príde s dokonalým plánom, ako túto pliagu zvanú ľudské pokolenie zastaviť. Podľa neho najlepšie, čo sa momentálne môže ľudstvu prihodiť, je poriadna morová epidémia, ktorá vykántri polovicu svetovej populácie. Pekné.

Langdon sa cíti povinný také niečo riešiť, ale bránia mu v tom nejakí ľudia, ktorí sú nakoniec jeho vlastní a on po celý čas pomáhal opačnej strane, ale šak čo. Nakoniec je to celé jedna veľká habaďúra. Čo aj trochu dáva zmysel, určite viac ako to, že po ňom ide americká vláda a zázrakom sa im darí utekať vycvičeným agentom, vojakom a cajtom. Proste to všetko na neho na chudáka zinscenovala nejaká profesionálna podvodná agentúra, čiže určite lepšie rozuzlenie, než keby v tom boli zapletené aspoň tri tajné kryptofašistické židoboľševické medzinárodné organizácie. Jediní ilumináti v knižke sú WHO, o ktorých aj tak pomaly nikto nevedel, že existujú (aj keď stavím sa, že po vyjdení filmu sa objavili v niekoľkých konšpiračných teóriách, neviem, nechce sa mi zisťovať).

No ale je to celkom sranda, opäť nám boli útržky príbehu naservírované v presne odmeraných dávkách tak, aby sme prepadli falošnému dojmu. Proti tomu ja nič nemám, rada som počas čítania prekvapkaná a občas trocha konšpirácie poteší dušu. Hlavne sa mi ale páčilo, že namiesto možných uletených scenárov nakoniec Dano Hnedý osviežil dej celkom rozumným vysvetlením, kde nenašli Kristovej ženy detí pravnukov krstňa, ani slobodomurársko-iluminátsky stratený bájny poklad, ani v tom nemala prsty americká vláda a dokonca ani NASA.

No a potom ešte pretrpieť otravný záver, kde sa každý tryskajúc čírou úprimnosťou vyznáva z toho, čo cíti, bleh. Nakoniec sa všetci milujú a množia, či vlastne iba milujú, množiť sa nemajú, no ale hlavne sa rozhovoria o svojich najvnútornejších pocitoch, lebo... ja neviem, bez pravidelnej dávky emócii by to asi ani neudržalo na papieri. Prečítame si srdcervúci príbeh o krehkom dievčati, ktoré vlastne nechcelo spôsobiť pandémiu, iba spávalo s jej pôvodcom. A aj to iba preto, že nikomu s IQ pod 200 nedala, lebo ju nepochopil. Na konci sa našťastie nervovo zosype a jej ineligenčný kvocient sa tým pádom asi upraví k normálu, keďže si to predsa len rozmyslela a argumenty podporujúce jej doterajšie presvedčenie sa vyparili do vzduchu, takže šetko fpoho. No a to, že vírus vypustili do sveta a okamžite sa ním nakazilo celé človečenstvo... ech. Super, teraz si tri štvrťka konšpirátorov bude myslieť, že americká vláda potajomky ovplyvňuje pôrodnosť a sterilita je umelo navodený stav s cieľom kontroly a implantovania čípeškov!

Ale aj tak to bolo dobré, ten Brown proste vie namotávať. Ako zvyčajne, napínavé jak guma na trenkách a po tom podivnom počine menom Stratený symbol znovu atraktívne čítanie.

Výroba Príšernej knihy príšer

2. january 2017 at 22:46 | Akrim |  Výtvory
Že budem robiť Príšernú knihu príšer som vedela okamžite, ako som zbadala tento kožuch:


Aj to bola súčasť inventára starého domu, ktorý sme za posledný rok postupne ramovali (a vybrakovali). A keď chlpatučkú huňu nikto iný nechcel, pripadla samozrejme mne! Už sa teším, ako si vyrobím nejaké zateplené náramenníky alebo inú srandu, ale najprv išli rukávy na knihu.

V prvom rade som nechcela použiť skutočnú knihu, lebo sa mi to zdalo barbarské a žiadnu poriadnu buchľu kýžených rozmerov aj tak nemám. Preto som si na tento účel zaobstarala drevenú krabicu (formát A4) s pántmi, ktorá sa bude zvonku tváriť ako kniha, ale v skutočnosti sa do nej budú dať odkladať veci.

Chrup príšerky som plánovala vytvarovať z modelovacej hmoty. Náhodou som objavila takéto hotové zuby, takže modelovať budem iba ďasná. Hmota sa ukázala byť asi prešlá, lebo sa s ňou veľmi zle pracovalo, praskala a lámala sa, čiže som nakoniec skončila pri hnetení poctivého slaného cesta z múky, vody a soli.


Zistila som, že zuby sú prilíš dlhé a tak som upírske špičáky v polovici urezala asi takto:


Toto sú ďasná z cesta, ktoré som vytvarovala na krabici a nainštalovala do nich zuby. Podobne som spravila ešte jeden kus, čoby dolný rad zubov a takto som to nechala asi 2 dni schnúť na radiátore.


Hotová zubiská som zafarbila načerveno (chyba) a prilepila zhora a zdola okolo otvárania.


Potom som škatuľu oblepila chlpatou látkou. Napredu som ju zastrihla do hentakých naježených cípov. V hornej časti som srsť nastrihla a vložila pod ňu dve ramenné vypchávky na seba, takže vzniklo niečo ako netvorova hlava. Látku som prilepila naspäť.


Potom niekedy som prišla nato, že ten červený chrup je dosť hrozný a prefarbila ho naružovo. Samozrejme už to nešlo tak jednoducho a pekne, mala som ho spraviť ružový hneď na začiatku. Ďalej som dolepila niekoľko chumáčikov srsti (ktorej sa po strihaní chlpatého kabáta povaľovalo naokolo dosť), aby prechod do tej nechlpatej časti bol pozvoľnejší. A nakoniec som nalepila čierne korálky na miesto očí.


Hotová Príšerná kniha príšer:




Where to go next