Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Cyklo po Poľsku 1

Yesterday at 16:00 | Akrim |  Cyklo po Poľsku
Prvá tohtoročná dovolenka (bude totiž aj druhá) sa uskutočnila a to aj napriek mizernému plánovaniu (šak je to len záhumenské Poľsko, čo tam už len treba za prípravu). Pri spešnom balení som síce nevedela, či zoberem jedno dlhé tričko a dve krátke alebo radšej tri krátke, nakoniec som dala 2+2, bo určite bude zima a pome už. Náš výlet sa začal dlhou cestou vo vlaku k Baltskému moru.

Najprv sme sa ocitli v divnom poľskom PKP Intercity, ku ktorému najskôr museli pripojiť náš vozeň pre bicykle (to im samozrejme nešlo), keď ho pripojili, nakoniec v ňom aj tak žiadne miesta pre bicykle neboli, celú cestu stáli v chodbičke a dokonale ju vyblokovali. V našom čerstvo zapojenom vozni sme boli úplne sami, čo tiež bolo poněkud podivné. Okrem toho neboli dvojsedačky zoradené v dvoch pravidelných zarovnaných radoch, tak ako tomu zvyčajne býva, ale nejako náhodilo rozhádzane v rozdielnych rozostupoch... bol to dosť čudný vagón. Potom vošiel nejaký chlapík v orandžovej cestárskej veste a ja som už fakticky čakala, že nám dojde povedať: vagón sa pokazil. Ale on nám iba otrčil holú riť vytŕčajúcu z nohavíc, pozbieral vreca s odpadkami a zas odišiel. Keď sme sa konečne pohli a pomaly oslavovali, že predsa len pofrčíme, išla som konečne na záchod. Pustím vodu v umývadle a tá sa vyvalila v masívnom prúde, až sa mi to zdalo divné. Keď sa masívnym prúdom valila ešte aj po 10 minútach, bolo to definitívne čudné. Nakoniec sme tečúcu vodu (prehlušovala hrkotanie vlaku) počúvali ďalšie 2 hodiny a čakali, kedy sa konečne minie zásobník. Skoro ako wtf srbský vlak, kde sme dostali rezervácie na neexistujúce miesta.

Inak ale cesta prebehla v pohode, večer sme vystúpili v Gdyni a uvedomeli si, že sme 650 km od domu, čo je asi najďalej, ako sme sa spolu s M.-om a s bicyklami kedy dostali. Blbé bolo momentálne akurát to, že bol víkend a my sme nemali miestne lóve. Úžernícky kurz v staničnej zmenárni sme povedali, že si môžu strčiť napríklad za klobouk a išli sme do mesta hľadať kantora (učíme sa prvé cudzie slovíčko). Nakoniec sme jedného naozaj našli, nakúpili zlaťáky a dostali k nim lízatka. Kúpili sme jedlo a pitie a ideme k moru!

To by nemusel byť problém, lebo more je všade okolo. Teda ak človek nezablúdi v prístave, lebo prístav je tiež tak nejako všade. Na mape je nejaký prúžok vybiehajúce do mora, tak ideme tam. Je tam dlhé mólo s pešou zónou, stánkami, parkom, fontánou a všetkým. Na konci plošiny sa otvára pohľad na more, teda otváral by sa, keby nebol v ceste obrovský, škaredý vlnolam. Typiš.

Výhľad na vlnolam

Tak my ideme. Začína noc (drž hubu), to aby sme pomaly vypadli z mesta a pohľadali nejaké kľudné miesto na táborenie. To sa ukázalo prekvapivo jednoduché, lebo celé gdaňsko-gdyňské pobrežie je akýsi lesopark s pásom pieskových pláží. Síce som v tom lesíku, tesne než sme sa zakempili, narazila na rodinku divých prasát, ale rozhodla som sa, že to nebudem nijako analyzovať. Pri zaspávaní sme počúvali špliechanie vĺn v pozadí a tešili sa na raňajky na pláži.

Ráno na pláži

Ďalej sme pokračovali do Gdaňsku, to bolo hneď kúsok. Majú to tam konc dobre spravené, pobrežím vedie cyklocesta hneď popri pláži, s dostatočnou dávkou prírody a dostatočne gastronomicky vybavená. Keď sme sa dosť pomotali po pobreží, zamierili sme dole do mesta. Tam to bolo nasraté ľuďmi ako na Václaváku, nedalo sa tam ani hnúť a prepletali sme sa skupinami nemeckých a holandských dôchodcov. Rybí trh bol zavretý, lebo deň Pánov a hlavný chod v reštike drahší ako v centre Viedne, wtf? Čo je zaujímavé, dvaja ľudia (a neskôr počas cesty ďalší) nás oslovili kvôli našej cestovateľskej novinke, skladaciemu solárnemu panelu rozprestretému na bagáži a vyhrievajúcemu sa na slnku. Neviem, čo presne chceli hentíto, lebo na cudzie jazyky tu prdia presne ako u nás, ale zaujato naň ukazovali.

Maják

Malý kanál

Veľký kanál

Veľké lode

Z Gdaňsku sme išli nejakou treťotriednou cyklocestou cez luhy a háje do Malborku, kam sa asi dostaneme až zajtra. Dovtedy sme si užívali poľský vidiek, mňa osobne ale malebné cyklocesty z rozbitých betónov za chvíľu dožrali, takže som lobbovala za návrat na normálny hlavný ťah so známou vôňou výfukových plynov. Bicyklovali sme, pokým nám nestačilo, našli si spanie a spali.

Taký lejačisko, čo bol v noci, som ešte vonku nezažila. Normálne je počuť dažďové kvapky bubnovať na plachtu stanu ako také vzdialené šumenie, ale toto bolo hlasné plieskanie a nie tak že bum, bum, bum bum, ale bubububububuuum treeesk BUUUUM. Okrem toho fučalo ako pominuté a dvakrát nám povalilo bicykle, takže sme ich nakoniec nechali ležať dead na zemi. Našťastie sme z toho vyviazli dosť dobre, len jedny legíny, ktoré som mala len tak pohodené v bikových kabelách zostali mokré. Autoplachta odolala, aj keď sa na nás vyliali hektolitre vody.

Ráno z toho bola už len príhoda, pobalili sme a vyrazili do Malborku na stredoveký hrad. Videli sme ho pár dní dozadu z vlaku a povedali sme si že mňami-mňam, tam ideme, máme to po ceste. Podľa rôznych internetov je to vraj rozlohou najväčší zámok na svete a najväčšia tehlová stavba na svete. Každopádne je to UNESCOvé dedičstvo a je to vážne obrovské. Na mieste sme zistili, že skoro celá stavba je nová, lebo pôvodný hrad takmer úplne zničili za II. vojny, preto je dvojfarebný. Na múroch sa striedajú miesta zo svetlých a z tmavých tehál.

Najrozľahlejší hrad na svete

Tehly dvoch farieb

Keď sme sa už dosť pokochali a začínalo nám byť až moc teplo, a hlavne prišiel čas obeda, začali sme sa obzerať, čo by sme takého zbaštili. Našu pozornosť upútala Rytierská krčma, kde jedlo varili v kotlíkoch nad ohňom. Bol to iba taký pojazdný stánok, ale všetko bolo drevené a hrala stredoveká hudba. Ujko v hábite tam mal zmajstrovaný drevený príves upravený ako grill a malo to peknú atmosféru.

Potom sme pokračovali v ceste ďalej cez nejaké kopanice, i keď pri dôkladnejšej analýze zistíme, že Poľsko veľmi nemá kopce. Takže sú to skôr tajtrlíky, kde to ale naozaj vyzerá ako na dedine spred 50 rokov, žiadne ulice alebo súvislá zástavba, len kde dom tu dom.

Bosna again

Historicky sedliacky dom

Poľské cyklocesty

Kemp sme si spravili pri jazere, kde bolo všetko obsrané po dajakých vtákoch, lebo to bol zas nejaký fasa rezervát. Dôkazom toho bola voda v jazere, ktorá bola tak špinavá od žaburín, že som sa radšej umyla v kanáli hneď vedľa.

Pokračovanie nabudúce.
 


Pusté sídlo

13. june 2017 at 9:13 | Akrim |  Fotky











 


04/2017

3. may 2017 at 23:19 | Akrim
Apríl prišiel a odišiel. Kým som ho vôbec stihla zaregistrovať, už bolo po ňom. Je to až desivé, tento rok mi ubieha pred očami rýchlejšie, ako som vôbec považovala za možné a mám viac než kedykoľvek pocit, že mi čas preteká cez prsty (a moje články sa stávajú čoraz kratšie a kratšie...). A pri tom toho treba ešte toľko stihnúť!

Momentálne mám plnú hlavu domčúra a nemám čas alebo priestor myslieť na čokoľvek iné. Celý deň sedím v robote a červy ma zožierajú ako sa neviem dočkať domčúra. Mám pocit, že len mrhám drahocenným časom, keď by som mohla byť tam a ďalej náš domček zveľaďovať. Ale viem aj, že to nie je tak úplne premrhaný čas, že peniaze na účte utešene pribúdajú, presne podľa plánu.

Čas beží a nás čaká ešte toľko práce, plánovania a príprav, že sa mi z toho točí hlava. Deje sa presne to, čo sme vedeli že sa diať bude, ale aj tak sa snažíme tváriť, že to tak nie je: Nestíhame!

Navyše sa blíži dovolenka, ktorá je predsa až v máji, akurát že máj už je, no doprdele. Pri všetkom tom ostatnom nejako nezostal čas ešte aj na plánovanie dovolenky, takže to bude veľká improvizácia. Ale veď cieľ už máme, povedali sme, že ideme do Poľska, zbalíme bicykle podľa obvyklej schémy a čo viac nám treba. A potom už bude leto, druhá dovolenka, vianoce a je po 2017 -om. Vedela som, že to bude rýchlo ubiehať, ale nie až takto dofrasa!

Môžete sa tešiť na domčúrové články a články z cyklocesty. Možnože aj nejaké šitie bude, ale stále nemám foťák (a voľný čas), takže je to zložité.

C u soon, M.

03/2017

8. april 2017 at 0:00 | Akrim
Ubehol nám aj ten marec a prišiel čas sa spýtať, čo nám tento mesiac dal? Domčúr! Máme svoj vlastný domčúr (namiesto plánovaného domčúrika) a napokon sa nám predsa len podarilo čiastočne nasťahovať, aj keď sa nám to najprv až tak nedarilo. No ale nakoniec je tu domčúr a my v ňom. A okrem toho máme s domčúrom pred sebou kopu roboty, takže sa nemusíme báť, že nás najbližšie nebude mať čo zamestnávať. A to sú celkom super plány na tento rok, ktorý určite pominie, ani sa nenazdáme a už tu bude ďalší rok a ďalšie plány.

Ale nepredbiehajme udalosti. Niekedy si myslím, že už to v tej cvokárni zvanej zamestnanie dlhšie nevydržím, že niektorej starej špatnej ropuche poviem...no pravdu, že je stará špatná ropucha. Alebo bossovi, že je starý neurotický blbeček. Lebo môžem. Najhoršie, čo mi pri tom hrozí, je strata zamestnania, ktoré je úplne nahovno a na každom ošťanom rohu nájdem lepšie. Mne sa síce nechce, lebo je to len na chvíľu, ale to nemusí nikto vedieť. A tak len tak hybernujem a čakám, kedy ma naserú toľko, že si poviem adíos, lmaa. A zatiaľ ma to občasne unavuje, zabáva alebo proste nasiera, podľa hladiny hormónov. A pozastavujem sa nad tým, ako im mohlo ešte nedôjsť, že každý sa zdrží ledva rok či dva a potom práši kade ľahšie. No nevadí, peniaze aj tak treba, i keď vlastne už ich až tak netreba, no tak ja sa ešte chvíľu budem baviť, dokým ma to baviť neprestane.

Ale my máme domčúr! Náš vlastný domčúr so všetkými jeho supernosťami a otravnosťami. Zvládli sme to, aj keď nám tvrdili, že sa to nedá a sami sme si neboli istí, či to dáme my. A predsa máme teraz pred sebou krásnu úlohu zveľaďovať svoj majetok a spraviť z neho niečo, čo sa bude dať nazvať domovom. Keď sa nám bude chcieť. Možno sa nám chcieť nebude a my na to s pokojom hodíme fekál. Lebo môžeme. Naša vec.

Domčúr je presne podľa očakávaní a možností celý zlý, starý a škaredý. Aká by to bola sranda inak. A my máme pred sebou roky na to, aby sme ho spravili aký len budeme chcieť. A keď sa nám to nepodarí, tak sme vyhodili ročný plat, čo už. Aspoň sme sa nezadĺžili na 30 rokov finančným skupinám a iluminátom. Aj tak tomu ešte vždy nemôžem uveriť... Stále očakávame, že v tom bude nejaký odrb. Nemôže to predsa byť také ľahké... Nejaká jadrová hlavica zakopaná na záhrade. I keď práve to je z nejakého dôvodu ošetrené zmluvou: predávajuca strana sa zaručuje, že nekontaminovala pôdu (!). Tak potom mi napadá už len možnosť, že tam straší. Juchúú, s trochou šťastia budem mať aj vlastného domáceho ducha!

Držte palce a odrbávajte systém, aj on vám to robí. Ťepéro o mesiac!

Prečítané: ďalší Drakeni

9. march 2017 at 9:54 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Dočítala som ďalšie dve knihy zo série Drakeni z Pernu, Dračí skok a Bieleho draka, takže si to môžeme ísť rozobrať. Článok je plný spoilerov, berte na vedomie.

Časom si človek zvykol, že na planéte Pern v slnečnej sústave Rukbatu rozmontovali raketoplány, počítače a všetku techniku a tak trochu zabudli, že sem doleteli zo Zeme. Potomkovia kolonistov tam žijú vo svojom vlastnom fantasy svete v izolácii od zvyšku civilizovanej galaxie, namiesto telefónov majú telepatických ohňových dráčikov a za dopravný prostriedok veľkých drakov, ktorí sa teleportujú. Znie to podivne a je to podivné, ale keď sa s tým zmierime, môžeme sa sústrediť na príbeh.

V Dračom lete si našiel frajerku Flar, teda okrem toho, že popri tom zjednotil všetky osady a zachránil svet pred inváziou Vlákien. Takže v Dračom skoku je logicky na rade jeho trošku menej populárny mladší bráško Fnor. Fnor si nájde Brekke(ke) podľa známej románovej logiky, že silných, prominentných chlapcov priťahujú tiché zakríknuté submisívne popolušky/belly.

Druhou hlavnou pointou hneď po odpanení Brekke je vtipná situácia, ktorá vznikla tým že sa vrátili do minulosti a priviedli odtiaľ so sebou do prítomnosti svojich predkov. Najprv boli samozrejme všetci happy, aký dobrý deal sa im podaril, ako všetkých zachránili a teraz si budú všetci pospolu nažívať famfárovo. Lenže nebudú, lebo medzi ľuďmi rozdielneho veku, výchovy a úplne inej doby zákonite musia vyvstať nezhody, takže si nakoniec idú vzájomne po krku. Vytvoria sa dve frakcie, konzervatívna a liberálna, čiže pamätníci alebo starešinovia, ako tu nadávajú neprispôsobivým páprdom, a mladí reformátori, ktorí serú na tradície a podobné bludy čoby prežitky dedkokracie. Ono je to pekný námet a hodí sa sem ako riť na šerbeľ, ale bohužiaľ sa stále nedokážem stotožniť so vznikom takejto situácie, čoby skok v čase o 400 rokov dozadu a naspäť. Sorry, stále ma to bude žrať. Ale fajn, furt riešia nejakú tú očakávanú politiku, oponenti bažia po ich krvi, robia naschvály, aby sa nedajbože nereformovalo. Aspoň že nepotrebujú voľby, keďže draci si sami podľa deviateho zmyslu vyberajú svojich jazdcov, ktorí sú hodni, lebo inak by v tom bol bordel ako na Slo...novinovom Pobreží.

Na scéne sa objavuje veľa nových postáv, z ktorých sa vyformuje vládnuca skupina a akási pernská elita. Flar a Lessa sú samozrejme lídri a všetci ich uznávajú, lebo sú schopní a ešte aj dostatočne diplomatickí, aby všetkým tým debilom jednu nestrúhli z otočky priamo uprostred rokovania. Nakoniec sa im podarí zmodernizovať starúšov a tých, ktorí majú roxor v prdeli dajú do kliatby a dostanú ban. End of story. Neurazilo, ale nebolo to ani nejako závratne strhujúce.


Biely drak, ďalší v poradí, bol celkom fajn. Celé je to o dospievajúcom chlapcovi Jaxomovi a jeho drakovi albínovi. Biely drak je kriplík, ktorý sa nejakým zázrakom narodil zo záprdku decku, ktorému sa drak vôbec narodiť nemal, takže obaja sú vlastne postižkovia, alebo výnimoční, vyberte si.

Aj keď jeho drak trpaslík je sterilný, Jaxomom trieskajú hormóny ako každým násťročným chlapcom a vlastne o tom je naša kniha. Keď si chalanisko všimne, že "Menolly má krajšiu postavu ako Corana," dúfame, že všetko je na dobrej ceste a svoju doterajšiu puťku asi vymení za niekoho, kto nie je vygumovaný. No nakoniec sa jeho vyvolenou stane ešte iná, už som zabudla, ako sa volala. Okrem stavov nadržanosti prichádzajú s dospievaním aj ďalšie ťažkosti, chlapec sa má predsa stať zemepánom a to treba trošku dorásť do zodpovednosti a zdravého úsudku. To sa mu nakoniec celkom dobre podarí a kroniky Pernu si ho zapamätajú ako Jazdca na zakrpatenom draku albínovi, ktorého nemali tak skoro odpisovať.

Vtipné je, že akože znovuobjavujú technológie, ktoré už raz dávno boli objavené, ale ľudia ich tak trochu v priebehu vekov zabudli, lebo boli príliš zamestnaní vyrábaním fantasy sveta a trénovaním drakov. Chvíľu to vyzerá, že sa konečne dozvieme pointu Krvavice, prečo že to na Pern padajú z neba zhubné parazitické zárodky, ale tuším si nutno počkať na ďalšie pokračovania a mňa už to pomaly začína omŕzať.

Okrem toho Perňania začínajú s archeológiou, snažia sa vykopať spod vybuchnutých sopiek pozostatky dávnych prapredkov. Akurát nenachádzajú primitívne neandertálske nálezy, ale úžasnú technologickú mágiu, o akej sa im v ich dobe temna bez elektriky a antikoncepcie ani nesníva... prča.


V ešte ďalšom dieli máme pani Moretu, znudenú šéfku jednej dračej stanice, hľadajúcu rozptýlenie v nefunkčnom vzťahu, kde sa necháva kefovať od otrasného chlapa len preto, že jeho drak sa pári s jej drakom. Do párenia drakov sú zainvolvovaní aj ich jazdci, lebo vraj jazdkyňa na dračej kráľovnej je "obeťou vášne" svojej dračice, s ktorou sú telepaticky spojené. Bohužiaľ teda jej búchač je debil, takže nie je prekvapením, že keď sa stretne s mladým urasteným adonýzom, dedičom panstva, začnú sa jej zapaľovať lýtka. Ale dobre, aspoň si Moreta a Šukal či ako mu je nie sú súdení, aj keď musia spolu spávať, aby zachovali dračí rod. Je jasné, že nemožú byť všetci dokonalí cukrúšci ako Flar a Lessa a som rada, že sa to nikto nepokúša predstierať.

O tom je tak polovica knihy a potom sa konečne dostaneme k pointe, že po Perne sa šíri nejaká neznáma nákaza. Ako po druhý raz objavili penicilín alebo niečo na ten spôsob už sa mi ale nechcelo čítať. Už ma to fakt nebavilo, takže tu niekde som to vzdala.

Zaujímalo by ma, ako funguje tá Krvavica a Vlákna a ako ich nakoniec zlikvidujú, tak ak to náhodou voľakto vie, hoďte mi to do komentov, nech mi uľahčíte život. Celkovo bola seriá v pohode, aj keď dosť rozťahaná a miestami nudná. Veľa vecí bolo pofidérnych, čo sa niekomu môže páčiť, mne to zrovna nesadlo a preto som sa nedostala ďalej ako po štvrtú knihu. Ťepéro.

02/2017

8. march 2017 at 9:31 | Akrim
Febrík nám chytro ubehol, však je to aj nakratší mesiac v roku. A čo také priniesol? Veeeeľa vecí a noviniek, ktoré sú poväčšine nepublikovateľné, takže tento článok bude výživný asi ako domáce vegan raw energy tyčinky.

Donedávna bolo ešte kopec vecí velice nejasných, ale pomaličky a potichučky nespodievane predsa len naberajú pevné kontúry. Začína sa nové dobrodružstvo, ibaže teraz nie na ceste, ale doma. A je to celkom prdel, ale aj trochu údes. Ešte uvidíme, či sa tu na konci marca v sumári objaví hejtovný výlev plný bohovania, alebo... alebo nie.

Popri jednom stratenom a znovunájdenom kľúči od auta, jednom doternom blbcovi, od ktorého už bol na chvíľu pokoj a teraz jednou z tých blbých životných náhod zase chodí rovnakým vlakom a číha na mňa... to bol celkom úspešný mesiac. A nevídané valentínske prekvapenie. Navonok sa nič nemení, aspoň zatiaľ nie. Ale teraz vieme, že sa to dá... Vlastne dá sa strašne veľa vecí, bez ohľadu nato, čo si o tom myslí rodina, susedia a váš pes. Ale nie, proste z času na čas máte potrebu robiť si veci po svojom, namiesto toho, aby ste držali hubu a krok a uberali sa s davom. A to je proste úžasné, robiť si veci po svojom, ak to funguje samozrejme. Cítime sa teraz ako drsní life hackeri, ktorí prešťali systém. Ako sa to vyvinie ďalej, nevedno, ale už sme spravili prvý veľký krok, taký malý krok pre ľudstvo, ale obrovský skok pre človeka. A to vedomie ma oblažuje, fakticky mám veľa vecí a ľudí na háku, trápne bežné pletky ma neobchodia, mám skrátka dôležitejšie na práci. Viem, že môžem, čo chcem. Som mladá a úžasná a mám pred sebou celý svet možností. A ešte len keď sa dám dokopy taká ja a taký M., spolu sme nezastaviteľní!

Ba čo viac, je tu jar! A ak to, čo vykúka z kvetináčov, nie je burina, tak sa možno práve začal super pestovateľský rok.


Prežili sme január

28. january 2017 at 23:17 | Akrim
Ďalší rok začal a ako vidíte, na tomto blogu sa stále deje rovnaké makové.

Teraz v decembri som akosik dospela k poznaniu, že všetko sa skončí (a začne) v januári 2018. Vyšlo mi, že to tak bude logické a zároveň to v sebe má istú symboliku. Skoro ako to príslovečné do roka a do dňa. Tak teraz viem, že mám pred sebou celý okrúhly rôčik, počas ktorého ma čaká kopec roboty a po ktorom... sa uvidí. Ale jediné, čo nás môže zastaviť, sme my sami... Alebo niečo na ten spôsob sa píše k pekným obrázkom na fejsbukoch a som ochotná tomu veriť, samozrejme potiaľ kým sa niečo kardinálne nedoserie.

Ale dobre, teraz vieme, že sme si na čistom a z krásnych panenských predstáv sa zrazu stal solídny úmysel v reálnom čase a s naozajstným platným dátumom. Je v tom trochu hrôzy a trochu úľavy, vedieť, že to potrvá ešte celý jeden rok alebo už len celý jeden rok. Niektoré dni v práci sa mi strašne vlečú a ten nádchajúci rok sa mi zdá ako nekonečná doba, ktorá kým ubehne budem už stará a zošúverená. Ale viem, že to je blbosť a 1 rok v širokoplošnejšom ponímaní nie je až taká dlhá doba a navyše budem mať toľko práce, že môžem byť rada ak stihnem polovicu, takže mi to nakoniec určite veľmi rýchlo ubehne.

Nebudem sa hrať na drsňáčku, bojím sa. Bojím sa, že veci nevyjdú tak, ako si to moja osoba želá, predstavuje a plánuje. Lebo tak to proste chodí, život kadí na naše želania, predstavy a plány a kto to ešte nepochopil, je proste a jednoducho debil. Každý deň sa stávajú čisto náhodné nenormálne hlúposti, ktoré nejakému chudákovi pokazia deň, rok alebo celý život. To si nevyberieš. Väčšina toho, čo sa ti stane je náhoda a čo na tom, že si pekne plánuješ a plný zápalu o niečom snívaš, keď sa všetko môže v sekunde zvrtnúť a máš po chlebe. No ale nie v takom pesimistickom duchu som chcela.

Mám ešte toľko plánov, že ani keby som odteraz až do 100-ky nepremárnila ani minútu na flákanie po internete alebo bezúčelné polihávanie na posteli a počúvanie audiobookov, aj tak asi nemám šancu to všetko stihnúť. Na začiatok chcem ušiť ďalšie vankúšiky z takmer nezmenšených zásob peria, tentoraz s obliečkami zo žltej deky. Okrem toho mám rozrobené ovečkové vankúšiky, na ktoré som dostala nápad, keď som videla deku pripomínajúcu ovčie rúno.

To budú ovečky, ešte im chýba dorobiť hlavu.

Ďalším projektom je podnožka alebo taburetka, čo bude taký háčkovaný valec, ktorý drží tvar a dá sa naň sadať a vykladať nohy. Ako materiál poslúžili staré tričká nastrihané na pásiky.

Výroba háčkovanej podnožky z postrihaných starých tričiek

Okrem toho stále pokračujem v pletení košíkov z novinových ruličiek. Košíky sú úžasne praktické a užitočné a od objavu papierového pletenia, ktoré sa v mojich očiach rovná objavu bicykla alebo internetu, sa môžem vyžívať v produkcii košíkov ľubovoľných tvarov a veľkostí a neprestávam byť z toho unesená.

Papierové pletenie pokračuje a ešte pokračovať bude

Okrem toho som objavila kopu nepoužiteľných sviečok, ale použiteľného vosku, ktorého recykláciou by som chcela vyrobiť veľmi jednoduché a praktické sviečky na dlhé zimné večery. Po niekoľkých pokusoch sa mi podarili prvé prototypy.

Prvé recyklované sviečky

A to je len taká malá ochutnávaka, mám toho v pláne oveľa, oveľa viac. Samozrejme, ak sa niečo nezmení, prosím, nech sa zmení... No ale späť k projektom. Doteraz som kašľala na uverejňovanie, lebo som mala dosť slabý foťák, ktorému to veľmi nešlo v interiéroch, hlavne odkedy mu odišiel blesk. A ani ma robiť ku všetkému fotky nebaví, strašne sa mi do toho nechce, ale bez nich poriadny článok nespravím. No a teraz mi foťák chcípol úplne, takže otravujem ľudí, nech mi všetko fotia, aby som to tu mohla ukázať.

To je asi všetko, čo som vám chcela povedať. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej. Hlavne sa nezblázniť.

Where to go next