Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Cyklo po Poľsku 4

Sunday at 17:45 | Akrim |  Cyklo po Poľsku
Na ďalší deň cesty sme sa dostali do Belcza Wielkieho, aby sme obzreli ďalší opustený palác. Bez väčších ťažkostí sme ho našli na kraji dediny. Brána k pozemku chýba a vchodové dvere sú pozývajúco otvorené, takže prístup je úplne bezproblémový. Časť strechy chýba, ostali trčať len holé trámy. Neskôr pri prehľadávaní internetu sme sa dozvedeli, že strechu minulý rok poškodil požiar, pravdepodobne nejakí vandali robili hovadiny.

Palác fungoval ako škola, v tomto prípade hnojárska, potom ako ústav pre mentálne postihnutých a potom ešte aj ako nápravno-výchovné zariadenie a to až do roku 1997. O tom svedčia napríklad relatívne nové záchody, miestnosť čo vyzerá ako telocvičňa, nápisy na dverách (napríklad dyrektor) a podobne. Najzaujímavejšia je však vstupná sieň s dvojitým schodiskom, ktoré už je v dnešných dňoch v zúfalom stave. Zábradlie a hocijaké dekoračné prvky chýbajú a väčšina dreveného obloženia tiež, takže pozostalo len holé schodisko. Všade sa povaľuje bordel a črepy z vybitých okien a dverí. Je tam ešte jedna veľkolepá sála s ozdobnými stropmi a orlicou nad krbom a zvyšok sú učebne a kancelárske miestnosti. Palác je pekný, preskúmať sa dá prízemie, pivnica, dve poschodia a nakukli sme aj do podkrovia, kde už je vidno sčernalé ohorené trámy a zničenú strechu. Za zámkom sú zanedbané jazierka, takže je to semenište komárov a pádili sme odtiaľ rýchlo het. Fotky


Vlastne sme chceli z Belcza prejsť rieku Odru a pokračovať do Glogowa, ale pri podrobnejšej inšpekcii sme zistili problém. Aj tu je realitou gajarsko-dürnkrutská situácia, že po rieku je z oboch strán asfaltová cesta, ale na druhú stranu sa nedá dostať. To by tam totiž najprv musel byť most. Tak sme sa aspoň umyli a oprali.

Chyba v matrixu

Alternatívna cesta k najbližšiemu mostu nám pridala 20 kilometrov, ešte tam boli aj nejaké blbé obchádzky cez kadejaké lazy, takže sme sa hodne, ale hodne dlho nedostali do obchodu. Boli sme už vyhladovaní a frustrovaní, lebo sme dnes ešte nemali svoje 4 nanuky. Nakoniec sme sa dorútili do Glogowa, doplnili hladinu cukru v prvom markete a išli hľadať Carefour. Tam sme nakúpili zásoby na tri dni, aj keď my ich určite zbaštíme do rána. Ešte krátky pobyt v meste a odporúčali sme sa, aby sme si našli nocovisko. Pri rozkladaní stanu sme skoro zomreli, lebo nás obklopilo také hejno komárov, že sa až zotmelo. Tak veľa malých skurwených vampov som ešte nevidela, to nie je normálne aby sa toho toľko naliahlo. Tak rýchlo som ešte stan postavený nemala. Keď sme sa schovali dnuká, okolo stanu sa v momente zhromaždila armáda krvisajov a bzučala na nás cez sieťku. Zostali sme uväznení v stane, ale to radšej budem zadržiavať šťanie, než sa nechať zožrať. Okrem toho sem z blízkeho kanála vanul žumpový smrad, no úchvatné. Neskôr sa zdvihol vietor a ochladilo sa. Pršalo a fučalo, samozrejme sfúklo bicykle, uvoľnila sa plachta a napršalo do stanu. Aspoň že zaliezli tie blbé komáre.

Ráno bola kosa ako v chladničke, my nemáme čo jesť, pred nami kopce a rozosratý plán, lebo sme včera prešli tak málo kvôli obchádzke. Ach ach. Cez deň je zima a fučí, na ceste ďalšia obchádzka, potom sme sa stratili... Zase sme pozadu.


Wroblin Glogowski. Bývala obec, ktorá leží v blízkosti medenej huty. Kvôli zamoreniu životného prostredia ťažbou medi bolo obyvateľstvo vysťahované, zostala len jedna rodina, ktorá tam žije dodnes. Obec oficiálne neexistuje. Stavby boli zrovnané so zemou, pozostala len malá kaplnka z roku 1810. Kostolík stojí opustený uprostred lúk a pomaly sa rozpadá. Vovnútri sú maľby a malý drevený chórus. Foto

V Chocianowe sme videli ďalší pekný zámoček s vežou. Strechu mal novú a boli pri ňom pristavené lešenia, ale z balkóna vyrastali stromy, takže ťažko povedať, v akom štádiu rozkladu alebo nebodaj rekonštrukcie sa nachádza.

Chocianow

Keď sme v reštaurácii pri neskorom obede bilancovali, došli sme nato, že nám to zase raz nevychádza a máme príliš veľa kilometrov na počet zostávajúcich dní. Vymysleli sme program, s ktorým by sa nám to mohlo podariť, ale to by sme si nemohli váľať šunky ako doteraz. Musíme skôr vstávať, spraviť za deň viac kilometrov, proste to čo vždy a nakoniec sa toho aj tak nedržíme. Ako sme pred troma rokmi dávali okolo 100 km každý deň?

Na noc sme skončili v nejakej maličkej dedinke. Oproti domom bola akási krytá čistinka medzi stromami s nízkou trávou, tak sme sa tam rozložili. Samozrejme nás čoskoro vymákli. Počuli sme psov a za chvíľu sa nedalo poprieť, že sa brechot približuje. Vysúkali sme sa zo stanu, aby sme to vybavili s miestnymi. Všetko sme im vysvetlili a oni sa čudovali, že sa nebojíme zostať tam na noc. Chlapec z domu oproti si všimol stan a bol zvedavý, tak ukecal babku, aby sa išli pozrieť. Chvíľu sme sa rozprávali a potom Kasper s babkou odišli. Netrvalo ale dlho a vrátili sa aj s Kasperovým tatkom, ktorý býva pár domov ďalej. Zase sme sa chvíľu bavili, ujko sa ešte viac divil, že sa nebojíme stanovať vonku a spomínal ďalších diviakov. Ach. Potom nám ponúkal teplý čaj, lebo sa fakt ozimilo. Keď sa zase vrátili s veľkou termoskou, doniesli plnú igelitku jedla. Bola tam nemecká čokoláda, nejaká saláma, jablká a kartón vajec. Čo budeme robiť s 10 vajcami? Ale to ľuďom nevysvetlíš. Poslušne sme si darčeky zobrali a poďakovali sa. Ujko povedal, vraj jeho žena hovorí, že máme ísť spať k nim do domu. To sme ale odmietli, že už máme rozložený tábor a už je neskoro. Dostali sme plnú termosku s čajom na ráno a popriali si dobrú noc, lebo Kasper musel vstávať ráno do školy.

Prinútili sme sa vstať skôr a vyrazili ráno pred deviatou. Začínajú kopčeky a potom neskôr už aj normálne kopce. Ignorujúc ďalší zákaz a obchádzku sme sa dostali do Zelistowa a k peknému, ale znivočenému evanjelickému kostolu. Táto okrúhla stavba z roku 1796 sa prestala používať v roku 1945 a odvtedy chátrala. Kostol má fakt parádny vnútrajšok, na internete sú fotky, ale my sme zase prišli neskoro. Nedávno sa začala rekonštrukcia a kostol je dobre zabezpečený pred vnikom. Tak sme aspoň uvarili vajcia, v ešuse sa to v pohode dá, ako sme konečne mali možnosť vyskúšať.

Zelistow

Už sme chceli ísť do rite, keď sa objavil na obzore problém. M.-ovi niekde odletel šrób, ktorý drží nosič a nosič bez šróba veľmi nedržal, lebo na ňom bola pripevnená 15-kilová batožina. Tak sme chvíľu špekulovali a najjednoduchšie sa zdalo zobrať šrób z inokade, kde by chýbal menej - napríklad z držiaka na fľašu a ten neskôr dokúpiť, až sa dostaneme zase do civilizácie. Medzitým sa zjavil dedo na traktore, ktorý sa pýtal, aký máme problém, dokonca dobrou nemčinou. Chvíľu sme mu vysvetľovali, v čom je chyba a potom ešte, že nicht Deutschland, Slowakei. Potom sme ešte riešili, čo je to za šrób a nakoniec sa dohodli, že asi päťka. Dedo zaliezol do traktoru a šmátral vo vercajchu, ale päťku šrób tam nemal, tak sa išiel opýtať susedov. Tí tiež išli hľadať a prišli s kopou šróbov, ale všetky boli príliš hrubé. Tak zase odišli hľadať, cestou sa pýtali ďalších susedov, ktorí tiež išli hľadať a my sme mali pocit, že celá dedina okolo nás je zaangažovaná do zháňania šróbu. Nakoniec sused prišiel s krabičkou, v ktorej sa našiel aj šrób správnej veľkosti. Úspešne sme ho nainštalovali na chýbajúce miesto a začali sa chystať opäť na cestu. Za pár minút dobehol druhý sused, ktorý medzitým tiež našiel správny šrób. Poďakovali sme, zamávali a uháňali ďalej.

Pred nami začínal zvlnený terén a pomaly nás čakali kopce, ale nakoniec sme aj tak prešli asi 90km. Po ceste sme videli ďalší pekný (asi) opustený zámoček, aj keď sa tam pásli kozy. Vyzeral veľmi, veľmi lákavo, dvere boli pootvorené... Nemohli sme si ale dovoliť strácať veľa času a museli by sme preskakovať plot, takže sme tam nakoniec neliezli. V skutočnosti sme omáčky, keď dojde na ozajstný urbexing.

Wojczieszów

aj s jazierkom

Kempovali sme oproti nejakému cintorínu za hranicou mesta, lebo nám to už bolo jedno a boli sme unavení. Dúfajme, že nás ráno o piatej nezobudí správa cintorína.

Deň 14! Došli sme do Walbrzycha, ktorý už je čoby kameňom dohodil od českej hranice. Tam sme chceli tunel. Výlet bez poriadneho tunela, to by nebolo tak úplne ono, ibaže v takom Poľsku na tunely veľmi nie sú predpoklady. Ale jeden taký, opustený vlakový pre nás mali. Po dostupných cestách sme sa bez väčších ťažkostí dostali až k trati a popri nej k Tunelom pod Małym Wołowcem. Sú to dva jednokoľajové železničné tunely, z ktorých jeden prestali používať a zmizli aj koľaje a druhým normálne premávajú vlaky. Cez tunel sa v podstate dá prejsť suchou nohou. Našli sme tiež priechody, ktoré ho spájajú s vedľajším používaným tunelom. Na wikipédii sa spomína aj nejaký vetrací komín, ale také nič sme si nevšimli. Na druhej strane pokračuje bývalá trať ako poľná cesta k pár sto metrov vzdialenej stanici. Je tam ošarpaná, zatlčená staničná budova a tabuľa s odchodmi vlakov na nástupišti.

Tunel

Susedný funkčný tunel

Funkčná stanica

Podarilo sa nám hacknúť kopec cez tunel, takže sme si ušetrili tak zo desať kilometrov okolo hory. Ďalej nás čakal zjazd do Jedliny, a odtiaľ na Jugowice k podzemným štôlňam Włodarz. Vladár je taká ukážka zle odprezentovaného poľského dedičstva, podobne ako Wolfsschanze, aj keď je pravda, že sa tým začali seriózne zaoberať až pomerne nedávno. Ale keď v bufete ponúkajú klobásy, ktoré nakoniec nemajú, to proste človeka akurát naserie. Hlavne, že majú pekné tričká s logom Wlodarza.

Vladár je súčasťou Hitlerovho smelého projektu s krycím názvom Riese, ktorého cieľom mali byť obrovské podzemné priestory slúžiace ako hlavný stan, protiletecký bunker pre 20 000 ľudí, fabrika na stíhačky alebo ktovie čo ešte. Samozrejme to bolo nákladné a časom zapojili do prác väzňov z okolitých koncentračných táborov. V 45., keď do Poľska vstúpila Červená armáda, Nemci začali odvážať stroje, materiál a vybavenie a zastierať za sebou stopy. Výsledok je taký, že nikto poriadne nevie, čo tam Nemci vybudovali, čo tam potom robili Rusi a koľko toho stihli po sebe zničiť alebo ukryť. Doteraz bolo v horách objavených niekoľko väčších či menších podzemných objektov, ale nejaké neskôr zverejnené spisy naznačujú, že to možno nie je všetko. Vraj sa tam hovorí o číslach, podľa ktorých sa vykopalo oveľa viac horniny a minulo oveľa viac betónu, než koľko by zodpovedalo dĺžke známych tunelov, ale nikto nevie. Je okolo toho samozrejme veľa konšpirácií, napríklad oficiálne nemecké zdroje uvádzajú, že budovať sa začalo v 43., ale vraj existujú svedectvá baníkov z okolitých dedín, ktorých do hôr vozili už niekedy v 1937, aby po podpísaní mlčanlivosti pracovali na razení tunelov. 1 Sprievodca hovoril, že predpokladajú nejaké ďalšie priestory za jednou z hál, aj tam začali s nejakým skúšobným vrtom, ale im to zamietli zhora. To pre veľa ľudí implikuje, že tam je možno niečo, čo niekto nechce, aby bolo odkryté.

Samotné múzeum je ďalší vztýčený prostredník do ksichtu zahraničnému turistovi. Hneď prvá vec vnútri labyrintu, ktorú návštevníkovi ukážu, je premietacia miestnosť s nejakým poľským filmom, prirodzene bez tituliek. Neviem, prečo sa tieto blbé filmy tak rozmohli, keď aj tak platia sprievodcu čo robí výklad. Keby som chcela ísť do kina, idem do kina a nie do podzemia. Výklad ponúkajú samozrejme iba v poľskom jazyku, pritom polovica našej skupiny boli nemeckí motorkári. Hlavne že webstránku majú v češtine aj v angličtine. Chudáci Nemci mohli len obzerať, inak z toho mali hrubé gówno. Jedinou snahou bolo, keď sprievodca vysvetľoval, ako na horných etážach dolovali kameň, vyhĺbili diery, cez ktoré potom zhadzovali horninu dole do vozíkov a odsúvali ju von z tunela, čo preložil ako: "Steine bum bum".

Väčšina chodieb je zatopená, lebo vchody ukryli a zasypali a voda nemohla odtekať. Cez jeden taký úsek sme sa plavili na loďkách a skupina sa samozrejme podelila na germánsku a na slovanskú loďku. Poliaci, s ktorými sme boli v člnku, si celú cestu robili z Nemčúrov prdel, ako to sem prišli dokončiť. Niekto hovoril, ako sa všetci Nemci tvária, že ich rodiny sú nevinné a ich dedovia boli všetci traktoristi. Samozrejme nezabudli pripomenúť vtip, že dedo bol elektrikár a mal na prilbe dva blesky. Asi nie je žiadne prekvapenie, že Poliaci sú ešte stále urazení. Tak ako sa stále ešte väčšina dnešných Slovákov cítia byť ublížení Maďarmi, tak sa Poliaci cítia byť ukrivdení Nemcami.

Potom sme furt išli do kopca, potom zas furt z kopca, ako to býva, až bol večer, kúpili sme zásoby a išli spať.

Kopce


To be continued...


1 http://wlodarz.pl/
 


Spustošený palác

15. august 2017 at 20:26 | Akrim |  Fotky









 


Cyklo po Poľsku 3

15. august 2017 at 18:53 | Akrim |  Cyklo po Poľsku
Deň 8. Fučí nám oproti jak šaľené. Zišli sme z hlavného ťahu do nejakých dediniek, kde neboli žiadne sklepy a my sme zase nemali čo hltať. Naša ďalšia zastávka je nejaká pidi dedina kdesi odveci s opusteným kostolom. Evanjelický kostol v Starych Prażuchoch je z roku 1833, po II. svetovej vojny ale zostal opustený a dnes sa nachádza v dezolátnom stave. Vo vnútri sa zachovali zvyšky oltáru, lavice a časť organu z roku 1879. Prístup sme si po vyskúšaní niekoľkých zamknutých dverí zaistili cez dosť tesnú dieru v múre. Cez zborenú sakristiu sa dá prejsť do lode a po dosť vratkých schodoch aj na chórus so spomínaným starodávnym organom. Fotky



Opäť vcelku spokojní sme nasadli na kone a ponáhľali sa niekam, kde sa môžeme najesť. Na zahnanie najväčšieho hladu sme sa museli znížiť k podradným minimarketom ako Żabka, nad ktorými sme doteraz ohŕňali nosom, ale v týchto kopaniciach nič iné nebolo. Neskôr popoludní sme narazili na motorest na výpadovke, kde sme si chceli dať konečne nejakú poriadnu tirácku baštu. Ostali sme trochu omráčení, lebo vnútri to vyzeralo ako v načančanom luxusnom hoteli, boli tam pozlátené sošky, ťažké závesy, akési fresky na strope a obrazy v zlatých rámoch. Podľa cenníka stála dvojlôžková izba 120 złotych, čiže prd. Na obsluhu sme ale museli čakať štvrť hodinu a potom mi doniesli naraz s polievkou aj hlavnú žranicu, ktorá si zatiaľ pekne chladla predo mnou. Podivné.

Na ten deň sme nemali už žiadne ďalšie ciele po ceste, plánovali sme preto uraziť ešte nejaké kilometre, podľa možnosti čo najviac. V podstate sa nedialo nič zaujímavé, cesta bola rušná. Stále nám hnusne fučalo oproti, takže sme unavení zaliezli spať.

Na druhý deň stále dosť fučí a v tom vetre nám je ešte aj kosa. Pokračujeme našu podruž k loveckému zámočku v Mojej Woli, ktorý je zvonku zaujímavejší než expected. Vonkajšie steny sú totiž obložené kôrou z korkového dubu dovezeného z Portugalska, čo nie je práve bežná prax. Zámoček bol postavený 1852 a svoje meno vraj dostal preto, že architekt preň naplánoval inú lokáciu, ale knieža, pre ktorého bola objednávka, ho chcel hentam a vyhlásil: "Taká je moja vôľa." Opäť rovnaký príbeh, po druhej svetovej znárodnený, komunisti tam spravili lesnícku školu, nakoniec sa po 92. druhom dostal do súkromných rúk a majiteľ naň kašle. Zámok má zabednené okná (až na jedno, obviousne), murovaná veža je vraj na spadnutie a interiér úplne vybrakovaný. Sú tam len holé miestnosti, vylámané podlahy a vytrhané káble. Nezostalo tam nič okrem jednej nástennej maľby s poľovačkou. Fotky

Oproti ostatným objektom, ktoré sme navštívili, má tento ešte jednu zvláštnosť. V neďalekých búdach býva kulhavý dedek, ktorý s cigaretou v hube sedí niekde na schodoch, hneď vedľa dokonale suchého vzácneho portugalskéku dreva a vodí zvedavcov k deravému oknu, kadiaľ ich vpúšťa dovnútra. Hovoril nám okrem iného aj to, že mal v zámočku stužkovú (na dievčenskej lesnícke škole?) a že tam voľakedy pracoval. Nakoniec si nezabudol vypýtať príspevok na cigy. Vidno, že urbexing v týchto končinách čulo prekvitá. Na predchodzích miestach bol vždy prístup vytvorený už pred nami, rovnako ako zlepšováky, ako sa dostať na poschodie, cez preborený úsek a podobne. A vo Vôli máte ešte aj sprievodcu, ktorý vám to jedno rozbité okno ukáže. Podnikaví ľudia, títo Poliaci.

Potom sme išli do Goszcza, kde je fakt pôsobivý opustený kostol, až nato, že teraz už tak úplne opustený neni... Okná sú vystužené drevenými latami a tehlami, ktoré tam určite nainštalovali nie dávno tomu. Vzápätí sa dozvedáme aj prečo: reklamný banner ohlasuje revitalizáciu evanjelického kostola a susedného areálu s palácom. Takže tu pre nás nič nie je.

Kostol

Kostol je z roku 1743 a vraj sú v ňom umiestnené sarkofágy nejakých miestnych oligarchov, ktoré ale už ukradli a znesvätili. Kostol úplne opustili v roku 1942 a podľa stránky, ktorú citujem1, sa stal miestom alkoholových radovánok mládeže. Aktuálny stav je teda taký, že okná a diery sú zastavané a dobre zaistené pred votrelcami, veža má novú strechu a okolo je rozbitá a uzavretá cesta, ktorú tiež opravujú.


Aj ruina paláca za kostolom upútala našu pozornosť. Nezostalo z nej skoro nič, len zvetrané múry skryté za betónovým plotom. Ide o palác rodiny von Reichenbachow z roku 1755, ktorý dokonca prežil vojnu a ľahol až vďaka podpaľačom v 1947. Potom ho ešte dorazili hľadači pokladov, lupiči a zvyšok vraj dal zbúrať poľský pamiatkarský ústav. Pekne. Obišli sme si aj ruinu a našli dokonca otvorenú bránu, kadiaľ sa dá dostať dnu, ale naozaj tam nie je veľa čo obhliadať. Za palácom sú ostatné pridružené budovy v rôznom stave zachovalosti. S palácom tvoria veľký štvorcový dvor s troma bránami. Sranda, že veľa budov má v prízemí vytlčené okná a vyzerajú opustene, zakiaľ na poschodí úplne očividne niekto býva a má tam plastové okná.

Palác

Jedna z brán

Okay, time to go. Už zase začína byť neskoro, my sme zožrali posledné balenie gumených cukríkov a do najbližšieho mesta je to pekný kúsok. A ak sa nepletiem, tak je nedeľa. Našťastie v nejakej dedine po ceste bol otvorený Dino, kde mali k makarónom okrem chili omáčky ostrej len medovo-horčicovú, ale veď dovolenka je o exotických chutiach.

Už sme boli vyšťavení a vyhladovaní, tak sme nabrali na cintoríne vodu a zaliezli do polí. Okolie nebolo práve malebné a dlho sme hľadali čo najkrajší plácok, kde položíme stan. Lenže aj tak boli všade hrbole a burina a nakoniec už nám to bolo tak jedno, že sme sa položili do trávy na kraji poľa, kde sa kúsok obďaleč váľala hrozná kopa bordelu hneď pod ceduľou "Zákaz vyhadzovať smeti".

Asi o tretej ráno nás zobudilo zbesilé štekanie. Počuli sme, že okolo stanu sa zhlukli najmenej tri alebo štyri psiská a brešú o dušu spasenú. Anciáša, kedy sme sa ocitli zase v Bosne... Jeden havkáč asi objavil niečo iné, počuli sme ho štekať ďalej a ostatní odbehli za ním. Podľa všetkého sme ale boli zaujímavejší, lebo za chvíľu nás opäť obklopili a robili nám tesne pri uchu strašný kravál. O chvíľu sa ukázalo svetlo z baterky, och och. Čušali sme, až kým nejaký hlas psiská neodvolal. Zakričal, či nás zobudil. Matko moja, koho by taký bordel nezobudil? Vyliezla som zo stanu, aby som to vybavila. Chlapík nás samozrejme vyspovedal, čo sme zač a na okolnosti našej cesty. Bol to Adam, polesný. V noci stráži kukuricové pole pred diviakmi. Hľadačské psi nás vyčmuchali a spustili poplach. Adam nám ukázal zdochlinu kozy, ktorú objavili len niekoľko metrov od nášho stanu, možno zakľanú. Dobre sme vybrali. Nie len že zase kempujeme medzi diviakmi, ešte aj pri mršine. Vartáš sa asi dobre nudil, lebo sa mu chcelo vykecávať. Nakoniec sa nám ešte na chvíľu podarilo zaliezť do spacákov, ale vstávanie bolo ťažké.

Opäť na ceste sme mesto Milicz, tam sme hľadali a našli zmenáreň. Pomaly nám dochádzali peniaze, lebo sme boli pažravejší než sme predpokladali. A zase sme boli bez jedla! Pobalili sme a vypadli. Tiež by sme si radi opäť oprali, ale z modrých plôch na mape sa vykľuli nejaké zažaburinované rezerváty. V týchto končinách nie sú ani poriadne obchody. V dedinských mini-marketíkoch majú fľaškové pivo, čipsy a nanuky a v menších mestách len všelijaké poloprázdne Biedronky a Diná. My chceme poriadne Tesco s medovo-orechovými pletenkami a Lidl s prebalenými Magnum nanukmi...

Aligátor

Ďalšie mesto - Zmigród. Hneď na začiatku nás uvítala ruina zámku, ktorá sľubovala reštauráciu v pivnici. Z toho nám hneď zakručalo v žalúdkoch a dorútili sme sa tam celí nažhavení na dobrý obedík. Vyzeralo to tam podozrivo opustene a vzápätí sme sa dozvedeli prečo. Reštaurácia v pivnici zámku má zatvorené jeden deň v týždni a tým dňom je pondelok.

Na ruine zámku bolo zaujímavé to, že tam už nebola. Miestny zámok sa nezachoval celý, takže postavili konštrukciu vyznačujúcu obrysy už neexistujúcich múrov. Ešte som omrkla mapu okolia, či nie je niekde blízko jazero, kde by sa dalo kúpať a prať. Chvíľu som sa pozastavila nad tým, či neskúsime rybník Kokot, ale nakoniec sme povedali, že tak ďaleko sa nám ísť nechce.

Dochovaná časť zámku

Neexistujúci zámok

Čítaj ako píšu

Nakoniec sme si dali obed v nejakej benzínkovej žrádelni. Úplne neopodstatnene som vyvolala pohoršenie jedného postaršieho páru, keď som si normálne dávala svoju dávku vitamínu C, ktorý si kupujem v drogérii v takom tégliku s práškom. Nasypala som si trošku bieleho prášku na dlaň a zlízla ho a dedkovi s babkou skoro vypadli oči.

Potom sme išli chvíľu po uzavretej ceste, ktorú opravovali a obchádzka išla po diaľnici. Celú novú cestu sme mali len pre seba, až na posledných pár metrov, kde asfalt chýbal. Na bicykli sa človek dostane všelikde.

V Raviczi sme dúfali konečne nájsť poriadny supermarket, ale hovno hovno zlatá rybka, nakoniec sme mali na prežitie len ubohý balíček piškótov z Dina.

A takto vyzerajú cesty

Szedziec

Na ďalší zničený kaštieľ sme narazili v Szedzieci. Tento je na predaj, jedna časť je čiastočne opravená a vyzerá byť využívaná, ale priečelie je napoly zborené. Všetko za železnou bránou a stromami. Vyzerá to, že v tomto regióne je schátraných a polo-opustených stavieb nespočet. Ďalšia ukážka je zámoček-panelák v Gore:


Pokračujeme nabudúce.


07/2017

10. august 2017 at 10:48 | Akrim
Niekedy bol máj, ten sme boli na dofči, potom bol jún, ten sme sa snažili vylepšiť domčúr a už si nepamätám čo ešte a teraz bol júl, o ktorom idem konečne písať.

Júl bol viac menej pohodový, hlavne bol pokoj v robote. Prázky, vedenie na dovolenke, takže sme si váľali šunky. Ale hlavne som si niečo uvedomila: karta sa obrátila. Je mi jedno, či ma budú nadriadení a frustrované mrochty pucovať a buzerovať za pikačoviny. Teraz som to ja, u ktorej si to oni nechcú posrať. Raz mi dobre zdvihnú mandle a môžem za sebou s chuťou tresknúť dverami. A realita je taká, že ma tak ľahko nenahradia. Čo si budeme nahovárať. Uvedomila som si, že som v pozícii, kedy mi môžu hovno. Sranda, že som sa nechcene stala tak trochu autoritou, o čo mi vlastne nikdy nešlo. Spravím, čo sama uznám za vhodné a nikto mi nepovie ani pol slova. Robím svoju robotu a robím ju dobre. Tak aspoň mám svoj vytúžený pokoj svätý. Aj keď to značne komplikuje veci. Nikdy som tu neplánovala nejak vytŕčať, chcela som to tu len v pokoji dotiahnuť do konca. A keď sa so mnou odrazu z ničoho nič začala baviť ako s naj kamkou jedna zo "skalných", akýchsi čestných zamestnancov firmy, pripadala som si ako keby som zrazu bola povýšená do nejakého prominentného klubu. Ufff. Dúfam, že to tých pár ďalších mesiacov prežijem bez ujmy na zdraví. Lepšie je mi s mojimi Bulharkami a Bosniačkami v loserskom imigrantskom klube.

Raz som tak opäť išla pod rúškom noci domov a v parku pri rieke ma pristavil chlapec, ktorý si zapletal akési venčeky z vŕbových vetvičiek. Opýtal sa, či si s ním na chvíľu nezahrám hru, nebude to dlho trvať. Čisto náhodou som sa vtedy výnimočne neponáhľala a mala ešte nejakú rezervu do vlaku, tak že ok, môžem. Ukázal mi v tráve zapichnutý konár, na ktorý sa mám snažiť koliesko z prútikov hodiť. Každý máme vraj 3 pokusy. Predstavili sme sa a keď Jakub počul moje meno, úplne odveci sa po slovensky spýtal, či som zo Slovenska. Skoro ako keď sa tej Sekulanky na parkovisku pýtali, pani vy ste zo Sekul? Šak máte ŠPZku SE... Jakub, ževraj maďarský Slovák, bol vcelku sympaťák. Netrepal úplne z cesty, náhodou sa s ním celkom slušne konverzovalo. Kolieska z vŕby neboli veľmi vyvážené a hádzali sa dosť blbo. Netrafila som ani jeden z troch a on tiež nie. Potom sme išli druhé kolo a ja som rozmýšľala, že je to vlastne celkom zlaté, ale niečo tu nepasuje. Pri treťom hode sa mi podarilo zhodiť list nastoknutý na konári, ale kruh spadol vedľa. Jakub povedal, že to nevadí, zhodila som list a to je prémia, takže som vyhrala. A potom prišiel okamih pravdy. Keď som povedala, že pracujem s kožnými vzorkami, vyzliekol si kabát a ja som uvidela zjazvené lakťové jamky. Ukázal mi veľkú, boľavú zapálenú hrčku, ktorá sa mu spravila. Som hlúpy, povedal. To mám z toho, že si pichám. Aj teraz som si pichol heroín.

Aké to mohlo byť pekné, rozmýšľala som, keď som sa ponáhľala na vlak. Mohlo to zostať zaujímavým stretnutím, príjemným rozhovorom, skrátka len peknou chvíľkou s náhodným človekom. Keby nebol nadrogovaný. A keby nebol, hral by sa pri Dunaji kruhy s pletenými vŕbovými venčekmi a prizval prechádzajúceho človeka? Prečo ma neosloví obyčajný nesfetený človek, aby som s ním hrala kruhy?

Už sme sa celkom zabývali v domčúri a naozaj sa tam veľa vecí za toho polroka zmenilo. Nespravili sme toho toľko, koľko sme chceli, ale podarilo sa nám to tam zobývateľniť. M.-ovi rodičia sú strašne zlatí a stále nám nejako pomáhajú. Zásobujú nás jedlom, posielajú nám ovocie a zeleninu zo záhradky a niekedy dokonca dostaneme hotové obedy, mňam. :D A potom človek zostane len nechápavo civieť s otvorenou papuľou, lebo mozog to proste nedokáže poňať. Prečo niekto, koho sa poprosí prevziať od kuriéra zásielku, nechá stáť kartón s novým, nevybaleným nábytkom vonku na daždi?! Čo ho môže viesť k tomu, aby také niečo urobil?

Svoju rodinu mám rada, ale niektoré veci sú proste neodpustiteľné. S ľuďmi, ktorí svojou nekonečnou prijebanosťou znivočia moje snaženie, nechcem mať normálne nič spoločné. Keď to ale robí niekto z famílie, nemôžem s ním ani prestať komunikovať. A je to ešte o to lepšie, že dokelu vlastná rodina mi snáď nemá robiť zle, nie...? Je mi jedno, či je to debilita alebo ignorancia, oboje sú rovnaké zlo. A koľko inteligencie je asi treba k tomu, spojiť si v tom svojom slepačom mozočku, čo napríklad spraví drevotrieska vo vode a že ju potom môžem rovno vyhodiť?? Takže ďakujem pekne, opäť raz. Smutná pravda je a som o tom naozaj presvedčená, že tí ľudia si to neuvedomujú. Ono im to vôbec, ale vôbec v tom ich malom, obmedzenom svetíku nedochádza. Našťastie už som vo veku, kedy sa môžem obklopovať ľuďmi, ktorými chcem.

Za posledné mesiace nebolo veľa času na tvorenie, ale pár drobností som stvorila. Mám namaľovaného prvého čínskeho draka, z ktorých by som jedného pekného dňa rada mala sériu. To je ale podmienené tým, že mi ďalšia vetva rodiny nasľubovala čínské závesné kalendáre a samozrejme na mňa pozabudla. Tak ako s ostatnými vecami, ktoré mi ochotne sľubovali a kinda to ponáhľalo. Tak díky, obrovské díky, že ste sa na mňa tiež vysrali, ono mi to len zničí všetko o čo sa do budúcnosti snažím. Možno si môžem napríklad zapchať dieru v zube slovíčkami ako keď budeš niečo potrebovať, kľudne sa ozvi. Myslím, že neozvem.


Zámčúrik

9. august 2017 at 23:37 | Akrim |  Fotky









Osirelý chrám

25. july 2017 at 23:04 | Akrim |  Fotky







Cyklo po Poľsku 2

25. july 2017 at 22:56 | Akrim |  Cyklo po Poľsku
Ďalší deň cestujeme poľským zapadákovom, kde je rozbitá cesta a utekajú za nami psy. Mám hrozné dežavú a rozmýšľam, kedy sme sa zase ocitli v Bosne.


Bosna again?

Šialenec

Jednu z prestávok sme trávili v nejakej random dedine po ceste, ktorej meno už nikdy nikto nezrekonštruuje. Dvakrát sme si išli do miestneho pidiobchodu na nanuky a rozložili sa pri nejakej búdke so Svätým na dvoch povážne sa kývajúcich lavičkách. Stáli priamo na pražiacom slnku, takže som sa čoskoro premiestnila na schody tienené onou svätého búdkou. Jeden miestny dedulo mi prišiel pohroziť, že sa otáčam Panenke Márii chrbtom a to je asi podľa neho zle. Neviem, prečo by Panenke malo vadiť, keď mi tieni, ale hlavne, že to bol obrázok Ježiška v búdke. Dedka sme zahnali nemtudom blábolmi I dont speak coala, to väčšinou zaberá. Z toho dňa už nemám žiadne poznámky a ani sa naň špeciálne nepamätám, takže sa asi nestalo nič vážne. Určite sme veľa bicyklovali a žrali (aspoň si myslím, že sme veľa bicyklovali).

Poľské megapiškóty (cecky)

Dobíjame energie

Na obed sme boli v Reszeli, kde sme sa pýtali jedného ujka, či je v meste nejaká reštaurácia a on nám hovoril, že tam nič také nemajú, lebo sú chudobné mestečko. Dole v meste boli reštaurácie minimálne dve, keď nepočítam kebabo-picérky, takže neviem, či si dedek myslel, že smradľaví cyklisti sú zvyknutí na niečo fajnovejšie.

Ďalej je to proste len dobré bikovanie, v podstate nijaké prekážky, takže sme zvládli kus cesty. Kempovali sme pri Gierlodzi, aby sme ráno mohli ísť na Wolfsschanze a ani srnka netuší, ako to spravíme ďalej. Tu sa ukazuje naše úbohé plánovanie. Zisťujeme to, čo už sme vedeli a síce, že nestíhame. Máme vymyslené dlhú cestu a nijak ju nevieme vtesnať do toho týždňa a pol, čo nám zostáva. Okrem toho sme na tomto výlete vôbec nejakí strašne leniví, denne dávame len takých 70, alebo vlastne len 60 kilometrov. Neviem, čo celý čas robíme? Aha, žereme. Hm, vlastne jeme fakt dosť často, v skutočnosti stále niečo zobkáme. No ale čo je dôležité, už zase nestíhame. Poľsko nie je tak úplne malé a takýmto tempom sme proste v prdeli. Nakoniec sme vymysleli nejakú kombináciu s vlakom, ale furt nám to nevychádzalo, tak sme sa nato vykašľali a nechali to na zajtra.

Zajtra sme sa išli pozrieť na Wolfschanze. Bola to Hitlerova tajná vojenská základňa, ktorej pozostatkom sú ruiny rozstrúsené v lesoch. Nacisti pred svojím odchodom vyhodili bunkre do vzduchu, aby ich nemohli použiť Sovieti. Vo Vlčom Šanci bol na Führera spáchaný atentát, známy ako operácia Valkýra. Hlavný komplex budov oplotili, lesníci predávajú vstupenky a zrúcané objekty sú očíslované, to je celá snaha. Je to dosť zastrčené a prezentácia je chabá, chýbajú informačné tabule alebo aspoň smerové šipky, takže sme museli prenasledovať grupu nemeckých dôchodcov, ktorí si doviedli vlastného sprievodcu.

Wilczy Szaniec, viac obrazového matierálu tu

Pretože sme na tomto výlete zúfalo pomalí a vrhli sme sa do toho bez prípravy a celkom bez kondičky, polovicu Poľska musíme preskočiť. Nasadáme na vlak v Ketrzyne a mierime na juh, kde nás zaujímajú hlavne opustné stavby. Vo vlaku sme sedeli s nejakou babkou, s ktorou sme absolvovali prvú dlhšiu konverzáciu v poľskom jazyku. Záverom bolo, že my, vytrénovaní počúvaním Wiedźmina sme jej rozumeli a ona nám nie. Večer už sme boli v Lodži. Ako prvé sme si išli dať nanuk, ktorý sme si celý deň museli odopierať. Doteraz sme vždy mali možnosť dať si nejaký nanučík alebo dva a po dni v divočine a ďalšom dni vo vlaku sme sa už dlho k žiadnemu nedostali. Večer sme pokračovali von z mesta a za humnami si našli nejakú lúku pri rybníku, kde sme sa rozložili na noc.

Ďalší deň bol super, išli sme cez akýsi Stryków, kde je priamo v dedine vodná nádrž príjemne vybavená na rekreáciu. Piesková pláž, lavičky, lúka tienená stromami a keďže bolo asi 10 hodín, to všetko len a len pre nás. Seba aj bicykle sme vydrhli do žiarivého lesku a konečne sme prali!



Vyumývaní a vyvyvaľovaní na slnku sme sa pohli ďalej. Naším cieľom na tento deň boli Bratoszewice, prvý opustený zámok na zozname. Zámok postavili v 1921-22, pôvodný majiteľ ho teda mal vo vlastníctve len 24 rokov, lebo v 45. ho znárodnili a spravili tam roľnícku školu. V 1985. vyhorel a odvtedy chátra. Vraj sa nakoniec vrátil do rúk pôvodným vlastníkom, Rzewuskim, čo bola nejaká významná poľská šľachtická rodina. Hnojarská škola tam je doteraz, zámok sa nacháza v jej areáli a stále sa tam presúšali nejakí tínejdžri v maskáčoch. Strategicky sme sa rozložili na lavičkách v parku hneď naproti dvojitému vstupnému schodišťu, obohnanému ľahkým pletivom. Okná boli zatlčené, strop vyzeral čiastočne zborený. Laty na jednom z okien boli vytrhané a vychýlené, hm... A vyliezla odtiaľ mačka. Takže to bolo celkom jasné. Samozrejme keď sme sa odhodlali k činu, vyšiel práve zo školy nejaký učiteľ, takže prvý pokus sme rozpačito zahrali do stratena. Potom už sme sa tam šuchli a ocitli sa vo vstupnom átriu, ktoré sa po zosypaní strechy ocitlo vonku. Keď sme prelozili najbližšiu zaprášenú miestnosť, opäť sme sa vrátili do rozboreného átria. Po chvíli sme objavili cestu ďalej: bolo treba preliezť cez trosky spadnutej strechy, za navŕšenou kopou sutín sú dvere dovnútra do ďalších častí zámku. Je to dosť rozľahlé, nachádzame pozostatky kuchynských a sanitárnych priestorov, vchod do pivnice, ktorá je OBROVSKÁ a srdce zámku - presklené átrium s klavírom a oblúkovými oknami. Potom sme išli na poschodie. Drevené schody boli na jednom mieste preborené, ale šikovní urbexeri pred nami už očividne stihli cez kritický úsek nabúchať rebrík z dosiek, takže sme sa bez ťažkostí dostali. Zámok bol zaujímavý a páčil sa nám asi najviac zo všetkých, v ktorých sme za celý výlet boli. Foto



Bratoszewice, zámok

Takže odchádzame spokojní a už sme konečne trochu naštartovaní a konečne sme urazili nejaké kilometre. Chvíľu nám trvalo, než sme sa do toho zase dostali. Za ten rok sedenia na zadku v robote sme poriadne zleniveli.

Ako sa nám darilo ďalej si môžete prečítať zase nabudúce.

Where to go next