Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Prežili sme január

28. january 2017 at 23:17 | Akrim
Ďalší rok začal a ako vidíte, na tomto blogu sa stále deje rovnaké makové.

Teraz v decembri som akosik dospela k poznaniu, že všetko sa skončí (a začne) v januári 2018. Vyšlo mi, že to tak bude logické a zároveň to v sebe má istú symboliku. Skoro ako to príslovečné do roka a do dňa. Tak teraz viem, že mám pred sebou celý okrúhly rôčik, počas ktorého ma čaká kopec roboty a po ktorom... sa uvidí. Ale jediné, čo nás môže zastaviť, sme my sami... Alebo niečo na ten spôsob sa píše k pekným obrázkom na fejsbukoch a som ochotná tomu veriť, samozrejme potiaľ kým sa niečo kardinálne nedoserie.

Ale dobre, teraz vieme, že sme si na čistom a z krásnych panenských predstáv sa zrazu stal solídny úmysel v reálnom čase a s naozajstným platným dátumom. Je v tom trochu hrôzy a trochu úľavy, vedieť, že to potrvá ešte celý jeden rok alebo už len celý jeden rok. Niektoré dni v práci sa mi strašne vlečú a ten nádchajúci rok sa mi zdá ako nekonečná doba, ktorá kým ubehne budem už stará a zošúverená. Ale viem, že to je blbosť a 1 rok v širokoplošnejšom ponímaní nie je až taká dlhá doba a navyše budem mať toľko práce, že môžem byť rada ak stihnem polovicu, takže mi to nakoniec určite veľmi rýchlo ubehne.

Nebudem sa hrať na drsňáčku, bojím sa. Bojím sa, že veci nevyjdú tak, ako si to moja osoba želá, predstavuje a plánuje. Lebo tak to proste chodí, život kadí na naše želania, predstavy a plány a kto to ešte nepochopil, je proste a jednoducho debil. Každý deň sa stávajú čisto náhodné nenormálne hlúposti, ktoré nejakému chudákovi pokazia deň, rok alebo celý život. To si nevyberieš. Väčšina toho, čo sa ti stane je náhoda a čo na tom, že si pekne plánuješ a plný zápalu o niečom snívaš, keď sa všetko môže v sekunde zvrtnúť a máš po chlebe. No ale nie v takom pesimistickom duchu som chcela.

Mám ešte toľko plánov, že ani keby som odteraz až do 100-ky nepremárnila ani minútu na flákanie po internete alebo bezúčelné polihávanie na posteli a počúvanie audiobookov, aj tak asi nemám šancu to všetko stihnúť. Na začiatok chcem ušiť ďalšie vankúšiky z takmer nezmenšených zásob peria, tentoraz s obliečkami zo žltej deky, ktorú kúpil M. Okrem toho mám rozrobené ovečkové vankúšiky, na ktoré som dostala nápad, keď som videla deku pripomínajúcu ovčie rúno, čo chcel ktosi vyhodiť.

To budú ovečky, ešte im chýba dorobiť hlavu.

Ďalším projektom je podnožka alebo taburetka, čo bude taký háčkovaný valec, ktorý drží tvar a dá sa naň sadať a vykladať nohy. Ako materiál poslúžili staré tričká nastrihané na pásiky.

Výroba háčkovanej podnožky z postrihaných starých tričiek

Okrem toho stále pokračujem v pletení košíkov z novinových ruličiek. Košíky sú úžasne praktické a užitočné a od objavu papierového pletenia, ktoré sa v mojich očiach rovná objavu bicykla alebo internetu, sa môžem vyžívať v produkcii košíkov ľubovoľných tvarov a veľkostí a neprestávam byť z toho unesená.

Papierové pletenie pokračuje a ešte pokračovať bude

Okrem toho som objavila kopu nepoužiteľných sviečok, ale použiteľného vosku, ktorého recykláciou by som chcela vyrobiť veľmi jednoduché a praktické sviečky na dlhé zimné večery. Po niekoľkých pokusoch sa mi podarili prvé prototypy.

Prvé recyklované sviečky

A to je len taká malá ochutnávaka, mám toho v pláne oveľa, oveľa viac. Samozrejme, ak sa niečo nezmení, prosím, nech sa zmení... No ale späť k projektom. Doteraz som kašľala na uverejňovanie, lebo som mala dosť slabý foťák, ktorému to veľmi nešlo v interiéroch, hlavne odkedy mu odišiel blesk. A ani ma robiť ku všetkému fotky nebaví, strašne sa mi do toho nechce, ale bez nich poriadny článok nespravím. No a teraz mi foťák chcípol úplne, takže otravujem ľudí, nech mi všetko fotia, aby som to tu mohla ukázať.

To je asi všetko, čo som vám chcela povedať. Uvidíme, čo sa bude diať ďalej. Hlavne sa nezblázniť.
 

Prečítané: Inferno

4. january 2017 at 10:05 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Článok je jeden veľký spoiler, zariaďte sa podľa toho.


Tak toto je trochu divoká brownovka, už od začiatku sa strieľa, konajú sa naháňačky v aute a nápodobne. Langdon sa zobudí s amnéziou 6000 km od domu, čo je takmer ako keď sa Dave Lister ráno po chľastačke preberie na Saturne či kde to, ale iba takmer. Nečakala som takú akciu hneď zvoleja, ani telenovelovú zápletku tak ťažkého kalibru ako strata pamäti, predošlé knižky predsa boli trochu umravnenejšie, či to sa mi len zdalo? I keď aj tam už tuším Robo padal voľným pádom z lietadla a rozbombardoval vatikánske archívy popri rozbíjaní nerozbitného skla, takže s nejakou šialenosťou už sa v šiestej knižke asi dalo rátať.

Langdon je samozrejme nadmieru konsternovaný, lebo také okno, to chce aspoň absinta prekladať tatranským čajom a brzdiť jégrom a vôbec nechápe, ako by sa také niečo mohlo v Amerike stať. Ale nie, proste na samom začiatku nevieme zhola nič, sme spolu s profesorom stratení v čase i priestore a len postupne sa k nám dostávajú kusé informácie, z ktorých si máme bez wikipédie a bez priateľa na telefóne vyskladať obrázok. Nevieme a ani netušíme, čo z toho ešte vylezie, keď už na samom začiatku je náš neohrozený hrdina rozstrieľaný na maderu... Celé to komplikuje ešte fakt, že ho strašia všelijaké halucinácie a fantasmagórie, no proste celé je to über temné, mysteriózne a konšpiratívne. Hneď od začiatku sledujeme aj veľkého zlého padúcha, ktorý má základňu na jachte, takže je jasné, že to nebude nejaký podradný gangsta, ale ozajstný geniálny zločinec. Má aj agentku v čiernom latexe a s čírom, pri ktorej sa pýtate, na kieho boha by profesionálna nájomná zabijačka vyzerala ako vtelené klišé profesionálnej nájomnej zabijačky, ale aj k tomu sa dostaneme. No a ešte potrebujeme sexy asistentku, bo profesor Langdon sa do dobrodružstiev zásadne púšťa len po boku s nejakou fešnou doktorkou, profesorkou alebo inou intelektuálkou. Táto má dokonca IQ 208, to by mohlo na začiatok stačiť. Jaaj a ešte sa tam niekde mihne nejaká gay scéna, čo je asi dostatočne kontroverzné nato, aby to tam nemohlo chýbať, ale to bude asi nepodstatné.

Langdon s tetou doktorkou na svojej honbe za pokladom prirodzene nemajú problém prekabátiť všetkých drsných tajňášov aj s ich zbraňami, opancierovanými dodávkami a dronmi. Popritom lúštia zase raz šifru mistra Leonarda, pričom Leonardo je teraz Dante a svätý grál je vysoko nákazlivý vírus, ktorý má v krátkom čase infikovať celý svet. Hlavná pointa, že Zem je preplnená a ľudstvo v dohľadnej dobe vykape na preľudnenie, je znepokojivo zaujímavá. Nárast obyvateľstva je nezastaviteľný, miesta je tu čoraz menej a rezervy sa míňajú. Zachvíľu si začneme navzájom vystreľovať mozog z hlavy pre sucháre, fľašu borovičky a crack, či tak nejako. Skrátka má nastať zombie apokalypsa, ale nie kvôli zmutovanému vírusu ani jadrovej vojne, ale prosto a jednoducho lebo táto planéta už také kvantum nenažraných ľudí neuživí. Potom už stačí len jeden šialený vizionár, ktorý sa pasuje do úlohy spasiteľa a príde s dokonalým plánom, ako túto pliagu zvanú ľudské pokolenie zastaviť. Podľa neho najlepšie, čo sa momentálne môže ľudstvu prihodiť, je poriadna morová epidémia, ktorá vykántri polovicu svetovej populácie. Pekné.

Langdon sa cíti povinný také niečo riešiť, ale bránia mu v tom nejakí ľudia, ktorí sú nakoniec jeho vlastní a on po celý čas pomáhal opačnej strane, ale šak čo. Nakoniec je to celé jedna veľká habaďúra. Čo aj trochu dáva zmysel, určite viac ako to, že po ňom ide americká vláda a zázrakom sa im darí utekať vycvičeným agentom, vojakom a cajtom. Proste to všetko na neho na chudáka zinscenovala nejaká profesionálna podvodná agentúra, čiže určite lepšie rozuzlenie, než keby v tom boli zapletené aspoň tri tajné kryptofašistické židoboľševické medzinárodné organizácie. Jediní ilumináti v knižke sú WHO, o ktorých aj tak pomaly nikto nevedel, že existujú (aj keď stavím sa, že po vyjdení filmu sa objavili v niekoľkých konšpiračných teóriách, neviem, nechce sa mi zisťovať).

No ale je to celkom sranda, opäť nám boli útržky príbehu naservírované v presne odmeraných dávkách tak, aby sme prepadli falošnému dojmu. Proti tomu ja nič nemám, rada som počas čítania prekvapkaná a občas trocha konšpirácie poteší dušu. Hlavne sa mi ale páčilo, že namiesto možných uletených scenárov nakoniec Dano Hnedý osviežil dej celkom rozumným vysvetlením, kde nenašli Kristovej ženy detí pravnukov krstňa, ani slobodomurársko-iluminátsky stratený bájny poklad, ani v tom nemala prsty americká vláda a dokonca ani NASA.

No a potom ešte pretrpieť otravný záver, kde sa každý tryskajúc čírou úprimnosťou vyznáva z toho, čo cíti, bleh. Nakoniec sa všetci milujú a množia, či vlastne iba milujú, množiť sa nemajú, no ale hlavne sa rozhovoria o svojich najvnútornejších pocitoch, lebo... ja neviem, bez pravidelnej dávky emócii by to asi ani neudržalo na papieri. Prečítame si srdcervúci príbeh o krehkom dievčati, ktoré vlastne nechcelo spôsobiť pandémiu, iba spávalo s jej pôvodcom. A aj to iba preto, že nikomu s IQ pod 200 nedala, lebo ju nepochopil. Na konci sa našťastie nervovo zosype a jej ineligenčný kvocient sa tým pádom asi upraví k normálu, keďže si to predsa len rozmyslela a argumenty podporujúce jej doterajšie presvedčenie sa vyparili do vzduchu, takže šetko fpoho. No a to, že vírus vypustili do sveta a okamžite sa ním nakazilo celé človečenstvo... ech. Super, teraz si tri štvrťka konšpirátorov bude myslieť, že americká vláda potajomky ovplyvňuje pôrodnosť a sterilita je umelo navodený stav s cieľom kontroly a implantovania čípeškov!

Ale aj tak to bolo dobré, ten Brown proste vie namotávať. Ako zvyčajne, napínavé jak guma na trenkách a po tom podivnom počine menom Stratený symbol znovu atraktívne čítanie.

Výroba Príšernej knihy príšer

2. january 2017 at 22:46 | Akrim |  Výtvory
Že budem robiť Príšernú knihu príšer som vedela okamžite, ako som zbadala tento kožuch:


Aj to bola súčasť inventára starého domu, ktorý sme za posledný rok postupne ramovali (a vybrakovali). A keď chlpatučkú huňu nikto iný nechcel, pripadla samozrejme mne! Už sa teším, ako si vyrobím nejaké zateplené náramenníky alebo inú srandu, ale najprv išli rukávy na knihu.

V prvom rade som nechcela použiť skutočnú knihu, lebo sa mi to zdalo barbarské a žiadnu poriadnu buchľu kýžených rozmerov aj tak nemám. Preto som si na tento účel zaobstarala drevenú krabicu (formát A4) s pántmi, ktorá sa bude zvonku tváriť ako kniha, ale v skutočnosti sa do nej budú dať odkladať veci.

Chrup príšerky som plánovala vytvarovať z modelovacej hmoty. Náhodou som objavila takéto hotové zuby, takže modelovať budem iba ďasná. Hmota sa ukázala byť asi prešlá, lebo sa s ňou veľmi zle pracovalo, praskala a lámala sa, čiže som nakoniec skončila pri hnetení poctivého slaného cesta z múky, vody a soli.


Zistila som, že zuby sú prilíš dlhé a tak som upírske špičáky v polovici urezala asi takto:


Toto sú ďasná z cesta, ktoré som vytvarovala na krabici a nainštalovala do nich zuby. Podobne som spravila ešte jeden kus, čoby dolný rad zubov a takto som to nechala asi 2 dni schnúť na radiátore.


Hotová zubiská som zafarbila načerveno (chyba) a prilepila zhora a zdola okolo otvárania.


Potom som škatuľu oblepila chlpatou látkou. Napredu som ju zastrihla do hentakých naježených cípov. V hornej časti som srsť nastrihla a vložila pod ňu dve ramenné vypchávky na seba, takže vzniklo niečo ako netvorova hlava. Látku som prilepila naspäť.


Potom niekedy som prišla nato, že ten červený chrup je dosť hrozný a prefarbila ho naružovo. Samozrejme už to nešlo tak jednoducho a pekne, mala som ho spraviť ružový hneď na začiatku. Ďalej som dolepila niekoľko chumáčikov srsti (ktorej sa po strihaní chlpatého kabáta povaľovalo naokolo dosť), aby prechod do tej nechlpatej časti bol pozvoľnejší. A nakoniec som nalepila čierne korálky na miesto očí.


Hotová Príšerná kniha príšer:



 


December

21. december 2016 at 0:18 | Akrim
+ Bonus!

December je špeciálny mesiac, lebo sa nám k bežným stresom pridajú ešte aj Vianoce a to poteší. A keďže tento rok vychádzajú všetky sviatky na víkend, čo sa určite stáva raz za 50 rokov a preto to musí byť zrovna teraz, tak to bude úplná topka.

A pretože viem, že dokonca roka už aj tak nebude o čom písať, dočkáte sa špeciálne namiesto koncomesačného postu postu predvianočného. A aby sme si (pred)vianočnú náladu vychutnali všetci spolu ešte viac, zostavila som exkluzívne pre svojich čitateľov vianočný playlist! Nezaradila som tam Last Christmas, žiadnu pesničku od Mariah Carry, zvučku z Coca-Coly, Vánoce přicházejí a tak pod. A neje... nedr... nešvacla som tam ani Iné Kafe, Xindla X alebo Chleba od Zóny A. Počkať, tá vlastne nie je vianočná... No proste myslím, že som to dala celkom dobre. Trochu patetické, čo už, ale šak sú blbé Vianoce, tak nefrflite a nebuďte furt negatívni.

Vianočný playlist

A keď už sme pri tom, rovno zhodnotím celý uplynulý rok, aj tak mi to zaberie asi štyri vety. Prvá je, že nič nerobím, lebo nemám vôbec, ale vôbec čas. Celý môj život je len práca, čo ma začína srať, ale viem, že sa to oplatí, tak radšej držím hubu. Bezbrehú nudu celého uplynulého roka dokazuje aj počet článkov, vrátane tohoto 32. No a to je tak všjo, to hovorím len preto, aby som mala aj štvrtú vetu.

A aby tento článok vyzeral obsažnejší, než v skutočnosti je, môžete si zahlasovať v ankete. To je ako vsadiť si, ale nič pri tom nevyhráte. Ale ak ste náhodou leniví písať komentáre, na ktoré ja tak hovädsky a nevďačne odpovedám len velice sporadicky, toto je vaša príležitosť dať o sebe vedieť. Máte v rukách jedinečnú šancu ovplyvniť budúcnosť tohto blogu, ak si myslíte, že nejakú má, lebo ja to neviem, ale dám na vás. PF 2017

Where to go next