Postupne sa sťahujem na adresu: http://akrim.underald.net/


Domčúr I - Základná debordelizácia

Yesterday at 22:49 | Akrim
Už je to oficiálne a môžem na blogu začať sériu domčúr. Domčúr preto, že pôvodne to mal byť domčúrik, ale nakoniec sa to zvrhlo a toto sa domčúrikom ani pri všetkej snahe nazvať nedá. Tak je to domčúr. Domčúr nám teraz zaberá väčšinu toho voľného času, ktorý nemáme, takže o iných záľubách teraz ani nesnívame... Ale my máme domčúr!! Domčúr je od prírody škaredý a nefunkčný a my sa ho pokúsime spraviť pekným a funkčným. A vy tu na blogu môžete byť svedkami tejto premeny.

Domčúrové dobrodružstvo sa začalo tak, že sme hodinu po podpísaní vlastníctva rozobrali tehly z absurdnej začatej steny. Keby ju Jugoši pred nami dokončili a zbúrali pôvodnú, asi im celá stavba spadne na hlavu, takže dosť nechápem celý ten nápad. Rozbili sme to, tehly odložili na inú nedokončenú stenu, oprášili sa a utekali do roboty. A ešte chvíľu to celé predýchavali. Máme domčúr, rozbitý a zabordelený, ale náš.

Ďalší postup bol pomerne jasný. Už pri obhliadke sme zistili, že bude treba dorobiť časť vodovodného potrubia. To bol najakútnejší problém, s ktorým sme si nevedeli tak ľahko poradiť. Museli sme niekoho zavolať. Došiel Herr Trubkenbauer a povedal, že to bude koštovať dva platy. Mali sme z toho depky, že sa nám to nepodarí a že sme sa kvalitne osrali. Neskôr sa nám prisľúbil známy a po stredne dlhých obštrukciách voda nakoniec tiekla.

Pokým sme čakali na trubky a ostatný stavebný matroš, pustili sme sa do odbordelovávania dvora a záhradky. Bordelu sme zdedili dosť, takže sme sa do toho mohli s chuťou oprieť. Upratovanie nebolo vôbec jednoduché, lebo rôznorodý abfál sa kopil všade a prekladaním z miesta na miesto nesublimoval, ale zavadzal opäť niekde inde. Našli sa aj všelijaké chuťovky, ktoré boli krásnym spojením nepríjemného a neužitočného, ako napríklad hrdzavé kachle na olej a skruža zo studne "odložené" na záhrade.


Bordel v záhrade

Ďalšími mojimi favoritmi bol hovädsky ťažký železný rám z nejakých (?) dverí a prehrdzavená miešačka. Miešačka nakoniec našla nového majiteľa, ale väčšina starých šuniek ďalej hnila spokojne u nás. Napríklad kopa rozbitého betónu na dvore, z ktorej urobíme "skalku".

Znaky kultivácie sa ako prvé dali pobadať v záhradke. Zo skruže sme sa nakoniec rozhodli urobiť komposter, lebo je takmer nemožné s ňou akokoľvek manipulovať, nieto ešte sa jej zbaviť. Starú epedu, plechy, drevá, železá a iné sme pozbierali, roztriedili a vykázali na hromadu abfálu alebo odložili na ďalšie použitie. Snažili sme sa homogenizovať jednotlivé oblasti: do jedného kúta šopy drevo, do druhého kúta šopy tehly, do jednej miestnosti v maštali polámané tehly, do ďalšej suť... Do toho potom došiel materiál, ktorý tiež bolo treba niekde uskladniť a nikde sa nedalo ani pohnúť.

Kompost v studni


Dočasná skládka roztriedeného abfálu, ktorý jedného pamätného sobotného rána konečne zmizol v obrovských zberných kontajneroch. (Na odvoz plných smetiakov, ktoré po sebe veľkodušne zanechali predchodzí majitelia, smetiež čakali skoro mesiac.)

Aj po prvej veľkej debordelizácii bolo neporiadku stále dosť nato, aby sme oň naďalej veselo zakopávali a špatil nám dvor, ale záhradka bola voľná. Nasledovalo odburinenie, takže novo ustanovený kompost sa utešene plnil. "Parkovisko" (asi svojho času pre furmanský voz) som zrušila, vykopala tehly a zarovnala terén. Z tehál som položila záhradný chodník, porýľovala, zarovnala, pohrabala (čo bolo nejakých pár víkendov) a záhradka bola na svete.


Scivilizovaná záhrada

A o pár mesiacov neskôr už ako naozajstná záhradka.


To be continued...
 

Cesty vody v prírode

6. january 2018 at 21:34 | Akrim |  Fotky










Ročné zúčtovanie

6. january 2018 at 21:30 | Akrim |  Blog a o mne
Máme za sebou december a s ním aj ďalší rok, ktorý nám už nikto nevráti. To znamená, že prišiel čas na zhrnutie predošlého roka a možno aj nejaké vízie do toho nového.

Keď sa ohliadam za seba, uvedomujem si ako nikdy predtým, aký pominuteľný je každý deň, mesiac či rok. Keď človek chodí do práce, dni sa mu zlievajú jeden do druhého a roky preletia ako vietor. Je ťažké odlíšiť jeden od druhého, lebo všetky sú rovnaké. Veľmi skoro som prišla na to, že sa mi tento nazvime to "štýl" nepáči a že ho vlastne nechcem slepo praktizovať, prinajmenšom nie v takej podobe ako doteraz.

Dva roky každodenných poobedných služieb až do večera, k tomu skoro dvojhodinové dochádzanie... a mám toho dosť. Zarobila som si, ale práca ma obrala prakticky o všetok čas. Ráno v kľude dospať je samozrejme fajn, ale furt, celý boží deň zasvätený robote, a to všetko lebo... Dva roky v zamestnaní, kde sa mi navyše nepáčilo a držalo ma tam len vedomie, že čoskoro vypadnem, ma úžasne znechutili. Keď si predstavím normálnu pracovnú dobu od 7 do pol štvrtej na inom mieste, kde ma budú srať iní ľudia... je mi jasné, že to bude to isté, len bez dobrého spania. Pri tomto všetkom sa len utrvdzujem v tom, že nechcem tráviť celé svoje dni v práci, ale venovať ten čas radšej ľuďom okolo seba a svojmu domovu a s radosťou to spravím na úkor peňazí.

Na začiatok, na taký prvý rozjazd sme prachy samozrejme potrebovali, ale keď už máme vyriešené bývanie, nechápem prečo by som každý deň mala hniť 8 hodín v robote. Teraz slušne zarábam, parádička, ale často sa pristihnem pri myšlienke, že toľko lóve vlastne ani nepotrebujem. Ďaleko viac si vážim voľný čas, čas strávený s rodinou a s kamarátmi a nevadí mi uskromniť sa. Aj tak žijeme pomerne nenáročne a to sa ani nemusíme obmedzovať, proste nám to stačí. Veď veľkú časť zarobených peňazí sme v pohode dokázali našetriť, aby sme tento rok mohli ako dobrovoľne nezamestnaní low-costovo cestovať.

Staré mamy boli doma s deťmi, zakiaľ dedovia chodili po zárobku. Naše mamy už pomáhali živiť rodinu a tatkov sme doma skoro nevideli, aby sme sa mali dobre a mohli si dovoliť lepší a pohodlnejší život. Je to lákavé, nechať sa strhnúť masou a dovoliť si západoeurópsky štandard žitia, ale pre mňa je cena príliš vysoká. Hľadaním nejakej rovnováhy som dospela k rozhodnutiu, že v budúcnosti presedlám (ako čoraz viac ľudí momentálne) na čiastočný úväzok. Výdavky pribudnú až nás raz bude viac, ale nároky na čas predsa porastú tiež. Pachtenie sa za peniazmi si už vôbec neviem predstaviť, ak mám vychovávať deti.

Končím, uľavilo sa mi. Teraz vidím ešte jasnejšie ako inokedy, aké nezmyselné by bolo zostávať v tej šarlatánskej, zaprdenej firme. Cítim sa zvláštne free, až nato teda, že tam ešte stále sedím každý deň do večera a ešte mám mesiac to go. Za niektorými mi bude smutno, lebo predsa sme ten teror znášali spolu a prežili nejednu zabijácku službu, ale ide sa ďalej. Mala som v tom jasno v podstate už od samého začiatku, ale išlo o prechodné obdobie a brala som to ako taký test, kam až vedie ich udrbanosť a koľko to vydržím. Mám pocit, že výpoveď som dala v pravej chvíli, lebo už sa to tam ozaj začalo zvrhávať, alebo bol možno môj pohár trpezlivosti už dlhšie nebezpečne plný a konečne pretiekol.

Teším sa, že budem mať celý február úplne totálne voľno. Dúfam, že mi to moc nepolezie na mozog, lebo keď som bola naposledy nezamestnaná, mala som z toho blbé stavy. Našťastie budem mať bohatý program a plnú prdel vybavovačiek, takže o zábavu bude určite postarané.

A v marci konečne začíname našu cestu po Južnej Amerike s možným pokračovaním, ku ktorej sa už chvíľu schyľovalo. Nakoniec sme si povedali, že nie je na čo čakať, najlepší moment je teraz. Kúpou leteniek sme pocítili, že sa to naozaj deje. Takže uvidíme, čo prinesie rok 2018 a ako to bude všetko prebiehať, hlavne v zdraví ostávajme.
 


Na bicykloch cez Rumunsko - deň 18+19

2. january 2018 at 22:58 | Akrim |  Rumunsko
Zas je pršavo, ale už je to fuk, dnes poobede určite plánujeme byť v Temešvári. Zostáva nám totiž posledných 60 km, čo už musíme dať aj s deravými gumami alebo s narazenou buchtou. Počasie je vlastne tiež dosť fpoho, ani horko, ani moc kosa, takže napredujeme bez zvláštnych udalostí. Bez problémov sa dopravíme do Temešváru, nájdeme rozkopanú ulicu a nákupné centrum a tam... fúúf. Je tam! Tá stará šunka tam stále je a nič jej nechýba. Na prednom skle je síce nálepka, takže nevieme, či nám príde poštou nejaká pokuta, alebo sme len niekoho nasrali. Rýchlo všetko skontrolujeme, papuča žiadna, nič odmontované ani rozbité, takže šecko v cajku. Narveme kolá a batožinu do kufra a ideme na poriadny nákup do Auchanu.


A pretože je ešte len streda, čo je úplne ppč, lebo to znamená ešte celé 4 dni dovolenky... zabáva pokračuje! A lebo teraz máme navyše aj auto, stíhame ešte nejakú tú parádu, ako napríklad národný park Cheile Nerei-Beușnița, ktorý by sme na bicykloch za 4 dni nedali, naviac s mojou ehm... indizpozíciou. Takže si to strihneme na juh, zdraví len s psychickými následkami prežijeme 3-prúdové kruháče a jednu rozkopanú balkánsku križovatku (ne)riadenú ožratým rumunským kopáčom, z ktorej sa ešte dlho budeme v noci odkopávať. Je neskoro popoludní a dnes už asi žiadnu turistiku nestihneme, tak sa zakempíme v poli. Na rozdiel od zvyčajnej rutiny, ktorú sme posledné dva týždne zažívali večer čo večer, máme tentokrát so sebou v tábore aj auto. To púta pozornosť o trochu viac než obvykle. Jedno z okolidúch áut sa pristaví a chlapík sa posunkami pýta, či tam ideme spať. Šípim problém, ale týpko nakoniec len mávne rukou a nechá nás na pokoji.

Ráno sme sa zobudili zavčasu, ale tentokrát nám nevadí, že je stále kosa a nemusíme čakať, kým sa vyschne plachta a stan od rosy, lebo všetko len nahážeme do auta, takže čoskoro opúšťame kempovisko. Kokos, toto stanovanie s autom je nejaké príliš pohodlné! Ako prvé musíme natankovať, lebo rakúsky benzín už sa skoro minul. Samozrejme ako naschvál 50 km nenarazíme na žiadnu civilizovanú čerpaciu stanicu a nakoniec sme nútení uspokojiť sa s nejakým Rompetrolom a dúfať, že nepoškodí motor.

Potom už výražame do hôr, ozajstných hôr. Tento deň si dávame na národný park Cheile Nerei-Beușnița. Prvý je vodopád Bigar, ktorý je podľa súradníc prakticky na ceste. Je to veľký hit na internete a dokonca rôznymi absurdnými rebríčkami zaraďovaný do najčarovnejších miest na planéte a 50 places you must see befor you die a podobne, aj keď doteraz nechápem prečo. Je to celkom podarené, ale žiaden zázrak. A keby sme vedeli, že je to len taký trt, netrepali by sme sa tam len kvôli nemu. Aby bol taký super, ako sa internet tvári, musel by byť aspoň 10x väčší. Navyše od nás nejakí lesníci skásli po 5lei za vstup do národného parku, kde nakoniec nič nebolo, len 150 m nového chodníka so zábradliami. Celé to vedie k "jaskyni", čo je len taká ďúra s graffitmi smrdiaca po šťankách. Slávny vodopád je, ako sme tušili, hneď pri ceste úplne mimo areálu národného parku. Takže sa to veľmi neoplatí, ďalší odrb z internetu vyvrátený.


Potom sme išli po nejakých rumunských štvrťotriednych cestách na jednotku okolo kopca do Potoca, východiskového bodu k Ochiul Beului. To je ďalší na internete ospevovaný rumunský skvost. Z Potoca vedie nová značená asfaltka do hôr, kde nás skásol iný ujko ochranár. Tento ale bol aspoň prozákaznícky, zrozumiteľne po anglicky nám vysvetlil cestu a dal nám neužitočnú mapu. Podľa inštrukcií sme sa viezli nekonečných 5 km po krivej lesnej ceste, na ktorej stála voda hore do kempu. Po ceste bol vodopádik. Z kempu sme začali túru k tyrkisovému jazierku. Vďaka svojej farbe sa stalo internetovým fenoménom, ale to aj Tunelul Dragostei, takže sme si naň išli posvietiť. V reálnom svete je naozaj nadpozemskej tyrkisovej farby, asi ho dofarbujú potravinárskymi farbivami.




Ešte kúsok vyššie proti prúdu potôčika má byť vodopád, ktorý ale zrovna nefungoval. Videli sme vápencové útvary zarastené machom, ale vodu mali vypnutú. V obdobiach vlhka tam normálne tečie vodopád, no teraz sme počuli vodu hučať iba vnútri, v jaskyniach a v podzemí krasových útvarov. Vedľa rieky sú ešte zaujímavé prírodné tunely, ale už sme boli zničení a mali dosť. Vyrazili sme smer Temešvár. Pred mestom sme si pri odbočke v poli spravili posledný kemp. To už nám bolo všetko jedno, zajtra budeme doma. Na druhý deň sme ešte v Temešvári rozbili valuty, lebo nám zostalo veľa levov a kúpili okrem zásoby batonulov a dosky na žehlenie aj 6 kilo broskýň na zaváranie a vyrazili domov. A to je vlastne koniec rumunskej dovolenky. Necelé tri týždne ubehli ako voda a boli nabité zážitkami, ale aj tak sme sa už tešili na domčúr. Bola to ako vždy veľmi intenzívna a trochu šialená dovolenka, zároveň ale ďalší neopakovateľný zážitok. Viac o samotnom Rumunsku napíšem ešte v samostatnom článku (ak sa podarí) a keď všetko pôjde podľa plánu, budúca dovolenka bude už z Južnej Ameriky!

Pokazený vodopád

Zabudnutá dedina

29. december 2017 at 14:28 | Akrim |  Fotky










Na bicykloch cez Rumunsko - deň 16+17

28. december 2017 at 22:47 | Akrim |  Rumunsko
Je tu ďalšie ráno a hmla sa plíži okolo. Napriek tomu vyrážame zavčasu, lebo už nemáme čo robiť. Polovicu noci sme boli hore, asi sme po niekoľko posledných daždivých dňoch stravených v stane prespatí. Počas dňa konečne vyšlo slnko, rozpustilo hmlu a nakoniec aj začalo kvalitne pripekať. Konečne teplý, slnečný deň! To znamená, že keď narazíme na rieku, perieme o stosedem. Oproti na opačnom brehu sa rozložili nejakí rybári, ktorým z auta vyhráva ugrofínsky žalospev (znie to jak mohamedánske modlitby, to je tu pomerne bežné). Pri rovnakej rieke sa zastavujeme ešte raz neskôr, aby sme sa schladili a oprali ďalšie veci, na ktoré vtedy nebolo miesto na bicykloch, kde by sa mohli za jazdy sušiť. Celý deň je pekne a konečne sme urazili celkom slušnú vzdialenosť a je vidieť, že sa niekam hýbeme.

Večer ešte stíhame Densus s ruinou kamenného kostola, ktorý nám nie je celkom jasný. Podľa všetkého je funkčný, má malý interiér tvorený štyrmi stenami s vežou. Potom sú tam úplne random nejaké ozdobné rímske stĺpy okolo a ešte zvyšky nejakých ďalších obvodových múrov, ktoré pripomínajú obrys kostolnej lode. Boli sme sklamaní, že bolo zamknuté, lebo pohľad cez okienko bol celkom lákavý. Inak nič zvlášť zaujímavé, čo by vysvetlilo popularitu dedinského kostola. Spoločne s nami tam boli asi o siedmej večer nejakí Američania, čo dokazuje, že to nie je neznáma atrakcia. Stanovali sme na poli za Densusom v susedstve nejakého baču s ovčím stádom na vedľajšej lúke. Vedľa v dedine zase slávili buď nejakú svadbu, 111. technopárty alebo aspoň normálnu víkendovú didžinu, lebo turbofolk vyrevoval na celý chotár a do toho zavíjali všetci dedinský psy. Ako čerešnička na torte trieskal vetrisko plachtou tak, že sa pri tom hluku nedalo spať. Keď nespím, začnem byť hladná a nezostáva mi iné, ako uprostred noci niečo tlačiť, proste celé zle. Ale prvýkrát po sto rokoch máme suchú plachtu a stan, intenzívny vietor vytriasol aj poslednú kvapku.



Pes na podstavci

Na druhý deň je nádherne jasno bez jediného obláčika a keď vyrážame, už začína pripekať. Po daždivých dňoch je nám opäť horúco a pri šlapání sa pre zmenu prehrievame. Celkom rýchlo a bezproblémovo sa podľa GPS koordinát dostaneme k Tunelu lásky, čo je internetový fenomén, ktorý vyvolala tieto fotky.

Ľudia sa o "Tunel lásky" začali zaujímať a ukázalo sa, že táto zarastená železnica sa nachádza na Ukrajine. Neskôr sa podobný "tunel" našiel aj v Rumunsku a my sme naň samozrejme boli zvedaví. A aké sú naše zistenia? Je to fejk, pretože stromy naozaj nevytvárajú tunel, lebo nie sú zrastené do oblúka, len sem tam nejaká vetva prečnieva na druhú stranu. Napriek tomu je to celkom cool miesto a dá sa spraviť fotka tak, že to vyzerá zelené durchom durch, ale skutočný tunel to proste nie je.



Prehodnocujeme ďalšiu cestu a vidíme, že do Temešváru nám zostáva už len asi 100 km a to je ešte iba deň 17. Národný park na srbskej hranici sme škrtli už skorej, lebo je to veľká zachádzka, ktorú si nemôžeme dovoliť. Keď sa ale dostaneme k autu v Temešvári, nemusela by táto vzdialenosť predstavovať veľký problém... Modlime sa, aby sme svoje auto ešte niekedy videli. Dovtedy sme si na ďalší deň naplánovali túru do opustenej dediny v horách. Kemp sme si spravili pri riečke. V noci sa prehnala búrka ako hovädo. Najprv fučalo tak, že nám zhodilo bicykle na stan. Ten to chudák už neustál a praskla jedna tyčka, ktorá už predtým praskla a bola lepená tak, že už sa viac zalepiť nedala... Sme bez stanu. Kolá museli ísť na zem, lebo ten fukot nevedeli ustáť. A potom sa prehnala ešte lejavica, aby nám medzi rozborený stan a pováľané bicykle napršalo, kde sa dalo.

Ráno po dramatickej noci sme pobalili, pokúsili sa rozvešať na bicykle všetky mokré veci, ktoré sme včera v dobrej viere prali a teraz sú zase mokré a zatuchnuté, a vyrazili do hôr. Ako sme včera zistili, máme ešte docela dosť času do konca dovolenky, tak sme sa rozhodli spraviť si menšiu zachádzku k opustenej dedine Lindenfeld. Po skúsenosti z Buzau a Nucu sme očakávali, že to bude nedostupná riť zastrčená niekde pod korytnačkiným pancierom. Po Poianu ale išla skoro normálna cesta, z hrboľatých betónových kvádrov, čiže na Rumunsko v pohode. Stúpanie tiež nebolo také závratné, ako sme sa báli. Na mape to vyzeralo krkolomne, samé cik-cak, takže sme čakali kruté serpentíny, ale hradská sa len vlnila okolo potôčika. Čiže sme sa bez problému dostali až do dediny. Cesta pokračuje ďalej do rolí a ku kopcom, až nakoniec nepokračuje. Ďalej vedie už len poľná hore. Dokonca so značkou Lindenfeld 4 km. Takže odtiaľto ďalej už len pešo.

Zamykáme bicykle a balíme veci na turistiku. Červená značka ide do kopcov, ako bolo jasné už od začiatku. Na temená nám dokonca začína pripekať slnko, čo je povzbudivé, lebo celé dopoludnie sa tvárilo na dážď. Prešli sme pár kopcov a došli do Lindenfeldu. Vyzerá to tam ako na lazoch, ale tuto stálo minimálne zo 20 domov, takže menšia dedina. Mnohé domy pripomínajú už len kamenné ruiny, inak pár rozborených alebo polospadnutých búd a opustený kostolík. Okrem jedinej novej, nedokončenej stavby, ktorá vyzerá ako poľovnícka chata, ale tiež vyzerá, akoby v rovnakom stave bola už dlhšie. Nato, že je dedina dlhodobo opustená a nikto v nej nežije, tam bolo dosť rušno. Stretli sme nejaké potulné zvery, voľne sa pasúce kravy, stádo oviec, nejaké psy a nakoniec aj bačov.





Keď sme sa vracali k bicyklom, zase začínalo smokliť. Počas zjazdu po tých krivých betónoch som pri brzdení nejako hlúpo nabehla kolesom do medzery, preletela riadidlá, kvalitne sa zrúbala a nabila si šušku. Bolo to presne také zle, ako to znie. Hlavne keď má potom človek ešte sedieť na bicykli. Mala som šťastie, že som inak z gumy a okrem odrenín som stále bola v prevádzkyschopnom stave, ale aj tak... Radšej som si mohla pol ksichtu zodrať.

Ale my máme už len nejakých 100 km do Temešváru k autu, čo ak sa nič nedoserie, by sme mohli čoskoro aj v takomto zbedačenom stave zvládnuť. I keď nie je isté, či nám aj to auto nestihli udrbať alebo odtiahnuť. Odbicyklovali sme ešte nejakú štreku, ale nemala som chuť to viac siliť. Nakoniec kempujeme slabých 60km pred Timișoarou! Stan už sa nám rozpadáva nad hlavou, ale musí to s nami ešte chvíľu vydržať. Postavíme ho, aj keď je krivý ako riť a stropom sa pomaly prikrývame. Zoznam strát je opäť o niečo dlhší. Odpálenie stanu, v ktorom prakticky bývame, zanecháva našu výbavu povážne deravú, ale tých posledných pár nocí v ňom ešte prežijeme, do budúcna to budeme riešiť potom. Temešvár čaká!

Tunel lásky

27. december 2017 at 22:32 | Akrim |  Fotky




Červená roklina

11. december 2017 at 14:02 | Akrim |  Fotky






Where to go next