Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Dnešný svet je... Dnešný svet... Hmm

9. february 2014 at 10:22 | Akrim |  Úvahy, postrehy
Nemám v úmysle písať o tom, aký je dnešný svet zlý a skazený. Nemám ten pocit, že niekedy v minulosti to bolo lepšie, keď drvivá väčšina obyvateľstva makala na svojho pána, zomierala na chrípku alebo viedla vojny. Každá doba má svoje problémy, ktoré sa ťažko odstraňujú.

Rozhodla som sa napísať o jednom aspekte každodenného života a celkovo našej spoločnosti, ktorý mne konkrétne prekáža, respektíve ma zaráža, odhliadnuc teraz od súčasných globálnych problémov ľudstva.

Ide o to, že dnešní ľudia sú... bezduchí. Ako keby nemali vlastný názor, vlastné sny, vlastné ambície. Mám pocit, že napriek tomu, aká sme slobodná a tolerantná spoločnosť (vraj sme, učí sa to v škole), každý robí len to, čo mu táto spoločnosť nadiktuje a čo sa od neho očakáva. V podstate celý život máme pred sebou nalinkovaný. Dobre to vystihuje text jednej pesničky od Iné Kafe. Ráno figúrka vstáva do práce, zasvieti svetlo, handry na seba nahádže. Buď stihne raňajky alebo autobus. Kde sa jej podel čas, kde sa jej podel vkus?

Ozaj, kam sa podel? Môže byť, že ho zhltla tá nezmyselná rutina. Figúrka je naprogramovaná na vykonávanie každodenných činností, ktoré sa od nej vyžadujú. Je možné, že sa nadtým už ani nezamýšľa. Mechanicky vykonáva naučené pohyby. Budík, raňajky, kabát, autobus, práca, obed, autobus, telka, posteľ. Nastaviť nový budík. Začarovaný kruh. Alebo priamka s niekoľkými bodmi: detstvo, maturita, vysoká škola, práca, svadba, práca, dieťa, práca, práca a práca. Dôchodok, ak sa ho dožijeme. Tá priamka je vytýčená a figúrka míňa jeden bod za druhým a... uvedomuje si to, je jej to jedno, radšej to ignoruje?

Vidím to na ľuďoch okolo a vidím to asi aj na sebe, aj keď ešte som len mladá a sprostá. "To som vždy chcela, ale nemôžem, mám školu/prácu/nemám čas/whatever." To sme si už tak zvykli vyhovárať sa, že nie sme schopní nikdy nič zrealizovať, vziať veci do vlastných rúk, urobiť niekedy niečo aj podľa seba? Teraz nemám čas, ale budem ho mať zajtra? Dnešný človek nemá čas celý život.

Život sa jej pevne vymkol z rúk, pred sebou iba ďalší deň. Učí sa na sny zabudnúť... Radšej to veľmi neriešiť a neprivodzovať si frustráciu. Nepripomínať si vlastnú bezmocnosť, neschopnosť, nemennosť všetkého. Len ráno vstať, nahádzať handry, jedlo, prežiť ďalší deň, zabiť čas. A vždy na Silvestra si môžeme spokojní povedať: ďalší rok v p...rdeli.

Po práci figúrka pôjde do mesta, tam na ňu čaká figúrka - nevesta. A tak sa zoberú a začnú nažívať, figúrky pestovať a ráno zažínať... Celý stereotyp dokola, už je to otrepané. Práca je najprednejšia, lebo jesť treba, ale medzitým nejako stihnúť aj rodinu a decká. Ale opäť rýchlo do roboty, zaplatiť deťom výdavky, splatiť byt, v ktorom trávi iba noci, lebo ho opúšťa na svitaní a vracia sa neskoro večer.

Celý život drie, aby sa na dôchodku mala dobre... a potom čo? Čaká niekto, že si bude žiť v blahobyte, užívať si svoje choroby? Príde nejaký ten okamih uvedomenia, že nakoniec nemá nič? Že väčšinu príležitostí premárnil, že sa jeho život úplne odklonil od cieľa?

Ja neviem, vo chvíľach ako táto sa mi celý tento koncept prieči a mám strach, normálne mám strach, či sa mi podarí uniknúť alebo sa stanem len ďalšou figúrkou bez tváre. "To spravím inokedy, na to bude čas neskôr..." Alebo nikdy. Neprinášam riešenie, v podstate je to len sťažnosť na lampáreň, výkrik do tmy. Rozhodnutie, ako naložiť so svojím životom je individuálne.
Na kameň služba napíše, tu odpočíva ďalší z nás.


Nechcem, aby tento post vyznel úplne negativisticky. Život je krásny, dnešná doba ponúka množstvo možností. Skrátka robme niečo pre seba, nenechajme zo seba vycicať aj poslednú kvapku nejakého toho chcenia, individuality, túžby.
Ďakujem za prečítanie.
 

2 people judged this article.

Comments

1 tonda tonda | Web | 25. july 2014 at 23:08 | React

každý iba nadáva nato ako je okolo neho zle a všade je zle ale že by sa zamyslel nad sebou a priamo niečo zmenil to nie už

2 Akrim Akrim | Email | Web | 5. august 2014 at 23:30 | React

[1]: Teraz neviem, či ja nadávam na všetko okolo...?

3 Zuli Zuli | Email | 2. september 2014 at 0:01 | React

Toto išlo akoby mne z duše. Máš šťastie, že si si tieto veci uvedomila ako 20-ročná  (predpokladám, tak nejako si písala, že máš...), slobodná, zatiaľ bez detí, zodpovednosti. Ešte to môžeš zmeniť, nestať sa figúrkou, neskončiť ako ona. Ja tieto figúrky sama pre seba nazývam obete matrixu.... Ja mám 34, doživotný záväzok a zodpovednosť za malého človiečika a pred sebou veľké životné zmeny, ktoré aj musím aj chcem urobiť. Keby som v dvadsiatke vedela to, čo vieš ty už teraz, už dávno by som si vybrala cestu, ktorou chcem a musím ísť až teraz, keď už to bude pre mňa náročnejšie, lebo už nemôžem sledovať len svoj vlastný záujem. Ale nevadí, aj tak sa na to dám,  nájdem si ten čas, začať veci robiť inak, po svojom, nie tak, ako to okolo mňa každý chce a čaká.....konečne sa vymaním z kolotoča matrixu, kde sa každá obeť stále sťažuje na systém a pritom aj tak očakáva, že sa systém/matrix o ňu v každej situácii postará. Môj doživotný záväzok bude od zajtra prváčik. Je to jediný svetlý bod a správny výsledok vývoja v mojom doterajšom živote. Bohužiaľ, figúrkovitosť nám systém/matrix od malého mala vštepuje a predurčuje z generácie na generáciu. Najzhubnejšia veta, ktorú môžu rodičia a učitelia svojim deťom v útlom detstve natlačiť do hlavy, a ktorú ja, prebudená figúrka nikdy v živote svojmu novoškoláčikovi nepoviem, je: dobre sa uč, aby si si raz našiel dobrú robotu. Preklad pre prebudené obete matrixu (ako som aj ja): dobre sa uč, aby si raz mohol dobre makať na podnikateľa, ktorý podniká pre to, aby sa mal dobre on a nie ty; aby si v rozpuku síl a v produktívnom veku splodil nové a nové obete matrixu; aby si mohol po odrobení xy rokov u žgrlavého podnikateľa, ktorý ťa bezohľadne prepustí, žiadať systém/matrix o zaslúženú mini-mikro dávku v nezamestnanosti; aby si pri chorobe počas PN dostal mini-mikro dávku  nemocenskej; aby si po odmakaní xy rokov v 70-ke zhrbený, za zenitom, bez chuti do života mohol posledný raz zažiadať systém/matrix o zaslúžený mini-mikro starobný dôchodok, ak sa toho vôbec dožiješ; jednoducho sa dobre uč, aby  z teba vyrástla ďalšia poslušná obeť matrixu, ktorá pôjde vo vychodených šľapajach predchodcov a ktorá sa dobrovoľne odovzdá do totálnej kontroly a závislosti od systému/matrixu. Prepáč, že tak obšírne píšem do komentu, chcela som len vyjadriť, že som rada, že existujú aj múdri mladí ľudia ako ty, a že dnešní mladí ľudia začínajú chápať tieto veci skôr, ako sa v dôsledku tohto chorého systému dostanú do začarovaného kruhu, z ktorého je ťažko vyskočiť. Ja som v kruhu už bola dlho zamotaná a našťastie už vyskakujem, už na tom makám a v dobrom ti závidím, že ty si sa zatiaľ nedala zmagoriť a že máš  otvorené oči a myseľ, chceš robiť veci po svojom - svedčí o tom aj tento blog a tvoje aktivity, to šitie, recyklovanie vecí, individuálny štýl a pohľad na dianie okolo seba...všetko činnosti, ktoré začali zaujímať aj mňa, síce neskoro, a pod vplyvom negatívnych udalostí v osobnom živote, ale predsa to prišlo a ja sa z toho teším, ešte nie som dôchodkyňa a ešte mám čas, aby som začala robiť veci inak, ak chcem, aby sa môj život začal vyvíjať inak. Nebudeme sa mať inak ako dav ani lepšie ako dav, ak budeme veci robiť starým spôsobom a rovnako, ako ich robí dav. Držím palce v osobnom aj profesijnom živote a tak, ako si ty poďakovala za prečítanie, ja ďakujem, že si tento článok napísala. ;-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement