Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Vlaky ma nemajú rady

17. may 2014 at 14:14 | Akrim |  Príbehy, zážitky
Naozaj, stále mi robia nejaké naprieky. Človek ako ja, čo cestuje vlakom každý deň už niekoľko rokov, zažije v súvislosti so železnicami všeličo. Asi by som mala byť po toľkom čase už vytrénovaná, ale aj tak sa mi vždy stane nejaká blbosť. Pripúšťam, že si zato čiastočne môžem sama. Vždy strašne špekulujem, až prešpekulujem. :D

Tak napríklad včera.

Chcem si kúpiť istú vec, už veľmi dlho. To som celá ja. Nemôžem si to kúpiť hneď, ako to zbadám v obchode. To by bolo príliš jednoduché. Zvyčajne je potrebných viacero návštev. Pri prvom raze sa len rozhodnem, že si to niekedy prídem kúpiť. Predavačky si musia myslieť, že som retardovaná, keď stále krúžim okolo ako hladný vlk. :D

Teraz sa mi konečné rozhodnutie stačilo zavŕtať poriadne hlboko do lebky. Na tom konkrétnom mieste to síce už nemali, ani v ďalších dvoch rovnakých obchodoch v meste... Ale ja viem byť pekne neústupčivá. Môj kamarát Google povedal, že obchod tej istej značky sa nachádza aj v jednom mestečku, ktoré mám po ceste, vzdialenom iba jednu zastávku vlakom. Potrebovala som ešte jedno voľné poobedie.

Včera celý deň smoklilo, no ďalšie voľno sa mi tak skoro nenaskytne. A dážď mi vlastne neprekáža. Navyše, mala som nepriestreľný plán. Normálne chodím z domu ako výlupok i napriek zime alebo kľudne v opätkoch, pri tých krátkych presunoch z jedného dopravného prostriedku na druhý mi stačí prejsť iba niekoľko metrov. Tentokrát som však bola predvídavá - viacero vrstiev oblečenia, bežecké tenisky. Predchádzajúci večer som si naštudovala presnú trasu na mape. To vzládnem ľavou zadnou. Stačí, keď prejdem asi 1km popri trati a potom trochu šikmo k mestu, no nejako to nájdem.

Piatok. Už som mala po robote a celé poobedie pred sebou. Ide sa nakupovať! Stále pršalo a bolo zima, nie práve najlepšie podmienky na výlet... Už som hovorila, že viem byť pekne zanovitá? Iba nájdem ten obchod, kúpim tú vec a mažem na vlak domov.

Vystúpila som na príslušnej stanici. Fajn, som v tom meste. Ešte som tam v živote nebola. Staničnú budovu majú rozbúranú a obohnanú pletivom. Hm, ako sa dostanem cez ňu? Švihla som si a dobehla ostatných ľudí. Ako neznalec som samozrejme vystúpila na úplne opačnom konci nastúpišťa. Rýchlo za nimi, kým mi nezmiznú z dohľadu. Išli sme takým uzučkým priechodom lemovaným preglejkou a igelitom, kde sa vmestí naraz len jeden človek. No teda. Ďalej po chodníku za niekoľkými ľuďmi, ktorí sa ale pri parkovisku odpojili. Zostala som na chodníku sama. Zlé znamenie. Zaviedol ma na most vedúci ponad železnicu a... cestu po ktorej mám ísť? Ako sa dostanem z toho debilného mosta s štvorprúdovkou na tú cestu dole? Vrátila som sa a na boku tam boli schody. Strašné. Vždy sa cítim zle, keď musím ísť po chodníčku vedľa obrovskej cesty plnej áut. Prečo sa mi to stáva tak často?

Fajn, bola som si takmer istá, že som na správnej ceste. Len ma trochu znepokojovalo, že som nestretla jediného chodca. Je pravda, že pršalo, ale bolo mi to divné. Prešla som zákrutou a bingo! Predo mnou sa rozprestieralo obrovské nákupné stredisko. To musí byť ono. Za chvíľu som zbadala aj svoj obchod. Hádajte, kde bol. Na úplne opačnom konci, ako som stála. Nesťažovala by som sa, ale to nákupné centrum je vážne obrovské a na druhý koniec som sa dostávala cez ďalší kilometer parkovísk. Na prvý pohľad bolo jasné, že toto nie je miesto, kam ľudia chodia na prechádzku. Nie sú tam ani chodníky a úbohý osamotený chodec sa cíti veľmi nemiestne. Okolo mňa jazdili samé autá a nikde okrem nich ani živáčika. Iba spoza volantov za tmavými sklami na mňa pozerali vyčítavé pohľady, akoby mi vraveli: "Čo tu hľadáš? Ty sem nepatríš." No vážne.

Konečne som prekonala celé parkovisko a ocitla sa na druhom konci. Už z diaľky som videla, že môj obchod má tmavú výlohu... To nevyzeralo dobre. Prišla som až tam, už som zreteľne rozoznala vypratané miestnosti a prázdne stojany na tovar. Chvíľu som stála a nechápavo civela na ceduľku Prestavba. To snáď nie je pravda! Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať. A spoza výkladu susedného obchodu na mňa civel nejaký týpek, ako tam stojím a moknem pred zavretým obchodom. Mám to ja ale šťastie.

Pozrela som sa na hodinky. Stíham ešte skorší vlak. Tak ja padám.

Prekľučkovala som sa zase všetkými autami. Úplne mi poklesla nálada. Nič tak nenaserie, ako zmarené plány. A najhoršie, čo možno urobiť, je dostať čiernu náladu. Potom človek ešte len začne priťahovať všelijaké maléry. Ako moja mamina hovorí: na posraného aj záchod spadne.

Čas som mala dobrý, niekedy v najbližšej dobe sa tu musí zjaviť môj vlak. S tým musí však opatrne... Chvíľu som na tej rozbombardovanej stanici hľadala monitor s príchodmi vlakov. Bol strčený medzi dvoma drevenými búdkami, z troch strán ohraničený pletivom. A žiadny vlak v želanom smere tam nesvietil. Naštvaná som nebola, ešte nie. Stále som to totiž nechápala. Došlo mi to až o chvíľočku, keď môj vláčik prefrčal okolo. Ani nie tri metre odo mňa. Ani len nespomalil.

Viete, koľko som už v živote zmeškala vlakov? Z rôznych, až bizarných príčin. Všelijaké zmätky, nesprávne informácie, trhliny v časopriestore... Ale doposiaľ sa mi nestalo, že by som čakala na jediný vlak, ktorý v ten deň na jednej zastávke nezastavuje. Na tej, na ktorej práve stojím.

A aké z toho plynie ponaučenie? Mne napadá len jedno: Shit happens.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Erička Erička | Web | 17. may 2014 at 20:40 | React

Tak toto vážně naštve :D Aspoň si se nenudila :)

2 Vendy Vendy | Web | 26. may 2014 at 9:46 | React

Holka, úplně s tebou cítím! Dokonalej den blbec, ještě k tomu propršenej. Naplánovaný jsi to měla skvěle! Akorát že realita a plány se střetly ve špatným bodě. Říká se, že všechno špatné je pro něco dobré. Nevím pro co dobré byl tenhle výlet, když se všechno tak hatilo. Možná bylo dobré v tom, že příště už budeš vědět, kam zamířit... :-P  
Jak jsi líčila tu čtyřproudovku a boční chodníček, vybavil se mi román 1Q84, kde hlavní hrdinka na takové magistrále vystoupila, pustila se bočním chodníčkem a po schodech slezla dolů a ocitla se v paralelním světě... :-D Ještěže se ti tohle nestalo! ;-)  :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement