Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Od dnes o tri roky

29. june 2014 at 22:30 | Akrim |  Príbehy, zážitky
Keď sme boli malé, hrali sme sa so sestrou takú hru. Na kúsoček papiera sme si napísali tajné priania, o ktorých sme celým svojím detským srdiečkom dúfali, že sa nám vyplnia. Tieto lístočky sme starostlivo zabalili do plastového obalu a zakopali. Pri tejto príležitosti sme si pripravili špeciálnu formulku, ktorú sme slávnostne odrecitovali a sľúbili si, že sa na rovnaké miesto znovu vrátime presne o tri roky.

Potom sa moji rodičia rozviedli a Izabela sa odsťahovala s otcom do Štátov.
Mňa odlifrovali na týždeň k babke a keď som sa vrátila, Izabela bol preč. Dlhé roky sme sa nevideli. Bola to len hlúpa hra.

Odvtedy som si svoje želania vypisovala na všelijaké útržky papiera a schovávala ich na rozlične dlhú dobu na rôznych miestach. Tieto tajné lístočky obsahovali mená chalanov, ktorí sa mi páčili, vysnívanú univerzitu, na ktorú som sa túžila dostať a kilá, ktoré som chcela zhodiť. Nemusela som to robiť, ale vždy sa mi moje želanie zdalo reálnejšie, keď som ho napísala na papier. Lístočky so želaniami sa stali súčasťou môjho života. Či už fungovali alebo nie, zvykla som si na ne. Stavím sa, že sa niekde ukrýva niekoľko zapatrošených, ktoré som si už nikdy viac nevyzdvihla, spolu so zabudnutými snami, na ktorých viac nezáleží.

Môj život je ókej a mám sa vážne fajn. S mamou sme si vybudovali nový solídny domov a otcova zrada, ako o tom vždy mama referovala, medzi nami vytvorila akýsi veľmi blízky závislý vzťah. Zostávalo veľa vecí, ktoré nás rozdeľovalo kvôli našim náročným a rozlišným povahám. Čo si ale pamätám, boli sme dve sebestačné baby, ktoré všetko zvládli sami vo dvojici. Naša domácnosť bolo ženské kráľovstvo, kde celú kúpeľňu zaberali fľaštičky s kozmetikou a obývačku krabice s topánkami (ale to nie je až tak dôležité). A napriek tomu všetkému vo mne zívalo akési prázdno, akoby stále niekto doma chýbal, kto by zapadal do nášho babského sveta a s kým by sa dalo hovoriť, keď bola mamina niekde mimo vo svojom vlastnom svete.

O otcovi sa vôbec nehovorilo, už dávno nepatril do nášho života. Vlastne čo mi pamäť siaha. Bolo to už tak dávno. Už som si ani nebola istá, že viem, ako vyzerá. Fotky sme nemali. Ale nikdy som nezabudla na Izabelu. Mama sa ma istú dobu snažila presvedčiť, že žiadnu sestru nemám a Izabela bola len nejaká kamarátka od susedov. Ale ja viem, že sme boli sestry, aspoň nevlastné. Ale o tom sme s mamou tiež nehovorili. Vždy som ju rozzúrila, keď som sa stále znova pokúšala vyťahovať tému Izabela. Jej postava sa za tie roky stala takmer rovnako nereálnou ako otcova. Ale ja som na ňu musela stále znovu myslieť. Pamätá si aj ona na mňa? Spoznali by sme sa, keby sme sa stretli? Alebo je naozaj len výplodom mojej fantázie?

Mohla som sa o tom presvedčiť. Stačilo by len vykopať dva staré lístočky, ktoré sme kedysi dávno rituálne pochovali v domnení, že sa nám vyplnia naše tajné priania. Nepamätala som si, čo na nich bolo, ale ešte vždy som presne vedela, kde ich hľadať. Môj mozog tú informáciu starostlivo opatroval celé tie roky. Ale na to som v sebe nenašla odvahu. Znamenalo by to, že som sa vzdala poslednej nádeje, že sa ešte niekedy uvidím so svojou nevlastnou sestrou. Tie lístočky sme mali vyhrabať spolu, bez nej by som porušila rituál a pripustila, že už sa nikdy nevráti.

Navyše, nikdy som jej celkom neodpustila, že odišla s otcom. Bez rozlúčenia. Možno to nebola jej vina, ale moja tiež nie a zaslúžila som si, aby mi to vysvetlila. Zaslúžila som si mať sestru.

Hlavne keď som bola tínedžerka, niesla som to ťažko. Tak veľmi som túžila mať pri sebe niekoho, kto by mi rozumel, keď to moja mama nedokázala. Ďalšie dievča trochu staršie odo mňa, ktoré by mi radilo vo všetkých tých veciach, ktorým som nerozumela. Postupne som sa zmierila s myšlienkou, že už ju asi nikdy neuvidím, ako by aj? Musel by sa stať zázrak a také sa dejú len vo filmoch. Ale niekde v kútiku mojej duše klíčil maličký výhonok nádeje, ktorý stále prežíval.

Bol jeden spôsob a ja som ho chcela vyskúšať. Po dlhých hodinách, ktoré som strávila fantazírovaním o svojej stratenej sestre a v hlave si prevracala všetky možnosti, som dospela ku konečnému rozhodnutiu. Vzala som si kúsok papiera a napísala naozajstné želanie, do ktorého som vložila všetku svoju zúfalú túžbu a neistotu. Osud, ak existuješ, zariaď, aby som sa ešte niekedy videla so sestrou. A ešte by som mala chuť na čokoládu, ale to nie je až tak podstatné. Ten papier som zahrabala s pocitom, že som urobila všetko, čo sa dalo. Takto o tri roky, Izabela, zašepkala som.

Vracala som sa so zvláštnym pocitom ľahkosti. Teraz už to nie je v mojich rukách. Má to na zodpovednosť niekto vyšší. Napadlo mi, že si kúpim aspoň tú čokoládu. Zaslúžim si ju, po takom náročnom rozhodnutí. Ešte som sa ani nestihla rozhliadnuť a do oka mi padol veľký farebný nápis: Čokoládové potešenie. Spokojne som sa usmiala. Môj osud sa začína napĺňať.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Casion Casion | Web | 30. june 2014 at 20:24 | React

Zaujímavý nápad s tmi skrytými prianiami, pôsobí to veľmi milo :-) Je to pekný príbeh, taký zo života :-)

2 Terka Terka | Email | Web | 1. july 2014 at 14:31 | React

Moc pěkná povídka, vážně nemám slov, co víc bych k ní řekla, opravdu moc se mi líbila :-) a jak jsi tam zařadila i to druhé téma, to se mi taky moc líbilo. :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement