Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


1OOO

18. july 2014 at 23:45 | Akrim |  Chorvátsko
Na začiatok malá rekapitulácia: Po tom, ako sa M.-ovi hneď v druhý deň rozpadol bicykel a my sme zázračne natrafili na jediný otvorený servis v Győri, bolo rozhodnuté, že v ceste pokračujeme. Tá nás zaviedla cez ploché Maďarsko až na juh do srbského Nového Sadu, kde sme sa zamilovali do limunády, sladoledu a iných dobrôt a teraz sa nám za ním veľmi cnie. Škoda, že sme sa zdržali len tak krátko. Srbsko, určite sa ešte niekedy vrátime!

Teraz sa nachádzame v divokej Bosne mimo európsku úniu a celý nám známy svet a v mestečku Tomislavgrad oslavujeme 1000 kilometrov od začiatku cesty!

Juhúúú! Prvá tisícka!!!

Je to tu Balkán pur, minarety naproti ortodoxným kostolom, štvorhviezdičkové hotely vedľa polorozpadnutých chájd, šialení vodiči a jeden veľký chaos.

Ak sme v Srbsku boli podivným úkazom na cestách, v Bosne sme úplná atrakcia. V celej krajine sme na ceste narazili na ďalšie presne dve skupinky cyklistov (ak nepočítam babku na starej liberte, ako ide do obchodu), z toho jedni na nás trúbili akousi húkačkou. Všade kde sa zjavíme, sa nám dostáva milých prejavov uznania. Šoféri na nás trúbia a kývajú a ľudia, s ktorými sa bavíme, zdvíhajú palce. Miestni ľud nás zdraví a policajti na nás mávajú, keď prechádzame okolo.

Na cestách je to docela sranda. Kamióny trúbia, keď predbiehajú - len tak, aby sa o nich vedelo. Keď chce auto odbočiť na kruhovom objazde, namiesto blinkra si tiež zatrúbi. Najprv sme sa vyľakane strhávali, či sme neurobili nejaký prehrešok, ale postupne sme prišli nato, že vodiči proste trúbia veľmi radi, asi aby sa pri tej divokej jazde držali v strehu. Čím hlučnejšie, tým väčšia je šanca, že vás ostatní šoféri registrujú. A vozí sa tu takmer na čomkoľvek, prekvapivo veľa Bosňákov má najnovšie autá, bavoráky, mercedesy, a samozrejme žiguláky nadskakujúce po ceste a poprdkávajúce čierny kúr, ktorý filter nevidel ani na obrázku vo vymaľovánke.

Srbské ortodoxné kostolíky nahradili mešity a minarety.

Zo všetkých strán sme obklopení horami. Je to fascinujúce, z kopcov sa nám otvárajú nádherné výhľady, cesta sa vlní a kľukatí pomedzi vysoké končiare, a zároveň je to obrovská výzva, lebo musíme na krátkom úseku prekonávať veľké prevýšenie. Stúpame i niekoľko hodín 15 kilometrov do vrchu, je to vyčerpávajúce až smrť. Už sme na úrovni okolitých kopcov, ale za zákrutou sa vždy zjaví ďalšie stúpanie. No keď sa konečne vyšplháme hore, miliónkrát to stojí zato.

Vidíte tú cestu? Tak po nej sme išli.

Ako sme sa spustili z vrcholu dole, v obrovskej rýchlosti rezali zákruty, okolo nás čneli štíty hôr kam až oko dovidelo, bolo to také úžasné, až mi to vohnalo slzy do očí. Prekvapení šoféri nám opäť trúbili a mávali a my sme boli naozaj pyšní, že sme to dokázali.

Kopce nás čakali aj na ďalší deň, aj ten potom, vlastne každý deň sme si dali minimálne jeden riadny kopčisko. Na jedenásty deň sme zdolali Rostovo a vystúpali do výšky krásnych 1160 m.n.m. Bolo tam tak krásne, bezchybná príroda, ešte aj toho bordelu nebolo toľko (ale ten kopec bol riadny zabijak).

Aby tých rekordov nebolo málo, v rovnaký deň sme sa pustili zdolať ďalšie pohorie, hovoriac si, že "šak toto by nemal byť taký stupák". Tento odhad nám veľmi nevyšiel. Dostali sme sa na úroveň neuveriteľných 1384 m.n.m v priesmyku Koprivnica, kde už medzi nami a nebom nechýbalo vážne skoro nič. Vidieť hory, ale ich aj cítiť a prejsť každý kilometer vlastnými silami, to sa ráta a zanechá obrovský dojem.

Čo sme si mysleli, že bude len taký menší kopček... Nebol.

Všade, kam sme sa pohli, ľudia k nám boli dobrí, pomohli, poradili. Cítiť, že v dedinkách je ten život úplne iný, pomalší, pokojnejší, jednoduchší. A silno verím celým svojím srdcom, že dobrí ľudia sú všade na svete a ešte nevymreli. Len cez cestovné agentúry človek spozná akurát pracovníkov v cestovnom ruchu, platených za umelé úsmevy a naučené frázy, iba falošný obraz skutočného života.

Na jedných lazoch nás pán pozval do dvora, aby sme si odpočinuli na terase pri stole. Ponúkol nám doplniť si fľaše vodou z vodovodu a zavolal celú svoju rodinu pozdraviť nás. Všetko len tak. Po bosniansky sme nevedeli ani ceknúť, okrem pár slovíčok pochytených počas cesty pri objednávaní pljeskavíc, z ktorých polovica pomenúvala prílohy. Ale porozprávali sme sa. Ide to ľahko, keď sú ľudia otvorení a dobrosrdeční.

Poslednú noc v Bosne sme stanovali na horskej lúke vo výške 1199 m.n.m. Od posledného pásma vrchov medzi nami a morom nás delila vysoko položená kotlina. Bola to úžasná jazda v srdci hôr, na svahoch ležia staré malé cintoríny, pasú sa stáda kráv a oviec a na to všetko dozerajú vysoké štíty. Potom sa vám otvorí pohľad na jazero Buško a cesta sa skrúca dole v mnohých zátačkách a serpentínach ako had a s každou zákrutou odhaľuje nový dychberúci výhľad. Asi som sa zamilovala do hôr (netušila som, že som na hory) a mohla by som o tom písať ešte hodiny, ale kto by to potom čítal.


V Tomislavgrade sme sa zoznámili s jedným akčným ujkom, s ktorým sme si celkom fajn pokecali. Stretli sme sa s ním pred obchodom, kde sa nás spýtal, čo chceme a potom nám to kúpil. Vzápätí nás ešte zobral cez cestu do krčmi a predstavil svojim kamarátom asi takto: "Hej, toto sú slovenskí cyklisti!" Načo sa od osadenstva šenku ozvalo hlasné mrmlanie a súhlasné pokyvovanie hlavami. Časťo ľudia reagovali potešene, že sme k nim zavítali a boli zvedaví, odkiaľ prichádzame. S tým sa však trochu bije úbohý stav turizmu, žiadne značky, informácie, lavičky, nič. Na turistov tu vôbec nie sú pripravení.

A my sme to nejako zvládli. Bola to výzva, bola to skúška, ale aj veľká skúsenosť. Zažili sme si krušné chvíle, ale aj kopec úžasných, nezabudnuteľných momentov a ja som šťastná, že sme to nevzdali a vytrvali (a nešlapli na mínu, bála som sa ísť aj na záchod do kríčka).

Ja vám s tými kopcami nedám pokoj. Posledná noc pri Kuprese.

Za posledné feningy sme si na pumpe kúpili tri lacné čokolády (lebo Milka nám tesne nevyšla), mlsne ich zošrotovali hneď na mieste a dali zbohom Bosne a Hercegovine. Dobrodošli u Hrvatskoj! (Dočítate sa už čo nevidieť.)
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement