Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Horami Bosny

16. july 2014 at 21:15 | Akrim |  Chorvátsko
Okej. Vedeli sme, že Bosna je hornatá. Nemôžeme sa sťažovať, že by sme to netušili. Vymysleli sme si celkom schopnú trasu, fakt dobrú, čo tiež nebolo jednoduché, lebo tu nie sú cesty a tie, ktoré tu sú, vedú úplne inam, ako potrebujeme. Ale nevadí. Mali sme trasu.

Bez problémov sme prešli hranicu. Bez problémov sme prešli Bjeljinu a nanavigovali sa na správny smer. Cesta nateraz viedla údolím. Žiadne vražedné kopce, zatiaľ nie. Odbočili sme správne z hlavnej cesty na našu super skratku. Potiaľ všetko ól rajt.

Zrazu prídeme na neočakávanú križovatku, to nás - pochopiteľne - trochu rozhodilo. Tak pocitovo by som povedala, že máme ísť doprava... Ale veď opýtame sa miestnych, to je nápad! Nemôže škodiť, nie?

Tí čuráci nás poslali opačným smerom. Dúfam, že sa im už nikdy nepostaví, nakazia sa nejakými nechutnými pohlavnými chorobami a budú ich bolieť všetky zuby. Prelozili sme tie vrchy krížom-krážom cez všetky zaprdené lazy, cez samé serpentíny a smrtiace stúpania. Keď sme sa konečne dotrepali do Tuzly, zistili sme, že sme najazdili 97 km kopcami (nabudúce už budem dôverovať svojej ženskej inštitúcii).

Cintorín kdesi v horách.

Boli sme unavení, zničení, ohorení od slnka a nasratí. Prišli sme konečne tam a... Neviem. Nebolo to také, aké sme očakávali a na aké sme zvyknutí. Všetko je rozpadnuté, zanedbané, spustošené a špinavé, ale desne špinavé. Na každom kroku sa povaľujú tony odpadkov a nikoho to neštve. Je to tam jeden veľký bordel.

Jediné, čo sme si v súčasnom rozpoložení priali, bolo dobre sa najesť, o ďalšom rozhodneme neskôr. Po pravde sa ani jednému do žiadneho rozhodovania nechcelo. V tej chvíli nič nebolo dobre a my sme nevedeli, čo ďalej. Vo svojej hlbokej kríze sme nevedeli nájsť ani žiadnu blbú žrádelňu.

Túlali sme sa centrom, ktoré bolo akési pusté a kde ničoho nebolo, len neporiadku. Konečne sme našli vývesku, ktorá sľubovala samé dobroty, pljeskavice, gyrosy, palacinky, limunádu... Naša fantázia sa rozbehla doblba, už sme si pred sebou maľovali výbornú panskú večeru zakončenú sladoledom, ako sme si zvykli severnejšie v krajine hovoriacej rovnakým jazykom.

Rozdiel je však priepastný. Namiesto bohatej ponuky, ktorou sa podnik vystatoval, mali na výber len malé ćevapi a veľké ćevapi. A bezcukrová citronáda bola len slabou náhražkou výbornej a osviežujúcej srbskej limunády. Cítili sme sa podvedení. Navyše si ujko za to neuspokojujúce menu zapýtal nekresťanské peniaze. Boli sme veľmi hlboko sklamaní, všetko tam sa nám protivilo, a bezradní a stratení, čo vlastne budeme ďalej robiť. Prvýkrát za tento výlet som si želala byť doma. Dospeli sme do krízy, kedy M. navrhol cestu na sever do Chorvátska, naspäť do civilizácie.

Niekedy mám taký zvláštny pocit, akoby som to ani nebola ja. Ako keby som sa na seba, na svoj život, pozerala odkiaľsi zhora, pomimo a nemala nad udalosťami žiadnu moc. Je to akoby sa môj duch oddelil od tela a ja som videla samu seba ako postavičku v nejakom filme, ktorý sa ma netýka. Presne tak som sa cítila. Unavená, apatická a prázdna. Btw...z Tuzly nemáme jednu jedinkú fotku, proste nič, čo by stálo aspoň za starú deravú bačkoru.

Ale výhľady boli parádne!

Blížil sa večer a my sme sa naozaj museli nejako rozhodnúť, ale môj duch opustil telo a mne sa nechcelo nič, vôbec nič, len zostať tam sedieť na tej stoličke blbej čevapčarne kľudne aj do konca vekov. Domov bolo ďaleko, do Chorvátska bolo ďaleko a my sme netušili, kde v tejto nehostinnej krajine zložíme hlavu. Držať sa pôvodného plánu a ráno to všetko premyslieť s čistou hlavou? Zatiaľ nám nezostávalo iné. Tak sme sa vydali hľadať Modraćko jazero.

Poučení a vyškolení sme sa pýtali asi tristo ľudí na cestu. Pre istotu. A dostali asi tristo rôznych odpovedí. Podľa niektorých to bolo ešte veeeľmi ďaleko, aj 30 kilometrov! (je to asi desať), podľa iných treba vyjsť len taký drobný kopček (nepravda, je to riadne hovädo a treba ich takých prejsť asi desať), je tam fajnová čistá voda na kúpanie (je tam kopa bordelu tak ako všade) a podobne.

Konečne sme sa tam doterigali, celú večnosť hľadali prístup k vode a až po ďalších desiatich rozhovoroch s miestnymi rybármi konečne našli miesto, kde by sa dalo okúpať. Že sme boli obklopení horami odpadkov a všade sa povaľovalo rozbité sklo už ani nespomínam. Bicykle sme zvalili do trávy a stan postavili na malinkom štvorčeku zeme na akomsi útese. Bol to hrozný deň. Ako bonus nás v noci budil nejaký besný pes, ktorý štekal, až sa išiel zadrhnúť.

Modraćko jezero. Nedajte sa zmiasť, je to špinavá stoka. (Photo by M@trixX)

A ráno opäť vyšlo slnko, kreténsky pes konečne sklapol a život a išiel ďalej. Jediným logickým riešením bolo pokračovať v ceste podľa pôvodného plánu. Povedali sme si, že tomu dáme ešte šancu a päť dní v Bosne zvládneme. Podarí sa nám to? (Na tomto mieste môžete oficiálne uzatvárať stávky.)
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Kory Kory | Web | 13. june 2016 at 21:52 | React

To je TAK skvělý! Já chci taky! (Teda, tohle nezní až tak pozitivně, ale... prostě na kole do Srbska a do Bosny a tak... OMGOMG!!! Asi bych to nedávala, ale stejně chci taky.)  
Jinak, podle obrázků na pozadí vyhlížíš hrozně sympaticky :)

2 Akrim Akrim | Email | Web | 17. june 2016 at 23:45 | React

[1]: Ďakujem. Tu ťa môžem len povzbudiť, smelo do toho! Možno by si sama bola prekvapená, ako by si to s prehľadom dávala. :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement