Postupne sa sťahujem na adresu: http://akrim.underald.net/


Srbskom

9. july 2014 at 22:33 | Akrim |  Chorvátsko
Piaty deň sme prekročili maďarsko-srbskú hranicu. Prvýkrát v živote som na colnici musela ukazovať papiere. Ale všetko prebehlo v pohode, našťastie, ani nám nezhabali kempovací nožík, či tých 65 g bieleho prášku v krabičke od Orbitiek (bavíme sa samozrejme o soli.)

Je krásny deň, nikam sa neponáhľame, rozhodneme sa teda stráviť deň v Subotici. Poobzeráme si mesto, trochu sa aklimatizujeme (opäť začíname rozumieť nápisom okolo seba, ale zároveň čím ďalej, tým viac ich je v cyrilike) a keď sa deň preklopí do popoludnia a slnko trochu oslabne, pohneme sa zase ďalej, toť plán. Takže jeme, spravíme si fotku pri fontáne a zase jeme. Sa mi vidí, že sa na tomto výlete v jednom kuse iba napchávame (mami, tati, vážne si nemusíte robiť starosti, že umrieme od hladu). Dúfam, že sa nevrátim domov ako prasa pred zabíjačkou. M. podľa nejakého pochybného vzorca vyrátal, že by sme pri našom energetickom výdaji mali zožrať asi kilo potravy denne. A keďže sme nenažraní, po obede ideme ešte aj na koláčik a zmrzlinu. Pre porovnanie: V Maďarsku boli kopčeky veľké a lacné, v Srbsku sú polovičné za polovičnú cenu a na Slovensku poznáme zmrzku srbskej veľkosti za maďarskú cenu.

Subotica: červená radnica a námestie s cukrárňou s najlepšou limunádou

Pýtate sa, čo sme zase dokašľali? Lebo to by sme neboli my, keby sme niečo nedokonili. Okej, M. je v tom tentokrát nevinne, to ja šikulka šikovná som si stratila kľúč od zámku na bicykli. Presne tak, stratím si kľúč od vlastného bicykla. Vždy si dám asi tak 5 minút námahu dôkladne ho zamknúť, kým sa od neho vzdialim čo aj na meter. A potom veľmi inteligentne niekde vytratím kľúčik (hoci som si takmer istá, že som si ho dala do peňaženky, ktorú som za celý deň ani raz neotvorila). My sa celý deň bezstarostne špacírujeme hore-dole mestom, krížom-krážom sem a tam. A keď sa konečne vrátime k odparkovaným bicyklom - celý deň prebehol v pohode, no čo sa už len teraz môže stať? - nemám si ho ako odomknúť. Môžem lomcovať, koľko chcem, drží ako prikovaný. Dobré proti zlodejom, však? Skúšali sme to manikúrovými nožnicami, pinzetou, šrobovákom, kúskom drôtu... Ľudia si museli myslieť, že sme tí najneschopnejší zlodeji na planéte. Nožničkami som vnútrajšok zámky tak rozfranforcovala, že už by ju neotvoril ani originálny kľúč. Môj mozog odmietal vyrovnať sa s realitou, že mi nejaký debilný začarovaný zmenšujúci sa kľúč prepašovaný do muklovského sveta záhadne zmizol zo zatvorenej peňaženky, a pomaly som začínala byť zúfalá.

Vtedy sa pri nás pristavil týpek v montérkach, anglicko-srbsky sa ponúkol pomôcť a kamsi odbehol. Čakali sme a rozhliadali sa, neistí, či sa ešte vráti. Asi o 10 minút prišiel s kliešťami na železo a o ďalšie 2 sekundy sa zámok neškodne váľaľ na zemi ako skrútený had. Trochu sme z toho ostali vykoľajení. Stojíme tam, sme v riadnom prúseri a nemôžeme pokračovať ďalej, znenazdajky sa odniekiaľ vynorí chlap, ani nie o pár minút nabehne s pílou a vyslobodí môj bicykel. Sú len u nás ľudia takí ignorantskí, že si každý hľadí iba svoj vlastný biznis a nestará sa o druhých? Dofrasa, veď my nie sme naučení ani normálne si vypýtať pomoc. A veď nech neotravujeme... Neotravuj a nebudú ani teba otravovať.

Môj dokatovaný zámok. Vyberala som si ho špeciálne, aby mi ladil s rámom...

Viete, kde bolo super? V takej Baćke Topoli. Je tam jazero na kúpanie, pri ktorom stojí mlyn bez vrtule, pláž je upravená s lehátkami, mólami, šmykľavkami do vody a sprchami. Pochopiteľne sme strávili príjemný čas kúpaním. Vlastne kúpanie, alebo akýkoľvek, aj podradný druh umývania sa na ceste stane obľúbeným momentom.

V Baćke Topoli

V noci potom prišlo tornádo. Stanovali sme na poli na otvorenom priestranstve a plachta na stan asi objavila svoju novú túžbu byť šarkanom, lebo sa trepotala vo vetre ako zbláznená a snažila sa vzlietnuť. Zobudili sme sa o pol štvrtej na to, ako všetko vŕzga, plieska a vietor zavíja ako smečka vlkov. Bolo to znepokojivé.

V ten deň doobeda pršalo, bol to šiesty deň našej cesty. Zmokli sme, uschli a naobed došlapali posledných 70 km do Nového Sadu, prvého cieľa nášho výletu.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement