Vitaj čitateľ,
nenájdeš tu nič zvláštne, akurát silno alebo aspoň slabo osobné články, malú galériu
mojich DIY DIM výrobkov a zopár úryvkov z cestovného denníka. Maj sa počas pobytu
na mojom blogu aj po ňom dobre, prípadne ako sám uznáš za vhodné. Pac a pusu,
Akrim.


Cyklo po Poľsku 2

25. july 2017 at 22:56 | Akrim |  Poľsko
Ďalší deň cestujeme poľským zapadákovom, kde je rozbitá cesta a utekajú za nami psy. Mám hrozné dežavú a rozmýšľam, kedy sme sa zase ocitli v Bosne.


Bosna again?

Šialenec

Jednu z prestávok sme trávili v nejakej random dedine po ceste, ktorej meno už nikdy nikto nezrekonštruuje. Dvakrát sme si išli do miestneho pidiobchodu na nanuky a rozložili sa pri nejakej búdke so Svätým na dvoch povážne sa kývajúcich lavičkách. Stáli priamo na pražiacom slnku, takže som sa čoskoro premiestnila na schody tienené onou svätého búdkou. Jeden miestny dedulo mi prišiel pohroziť, že sa otáčam Panenke Márii chrbtom a to je asi podľa neho zle. Neviem, prečo by Panenke malo vadiť, keď mi tieni, ale hlavne, že to bol obrázok Ježiška v búdke. Dedka sme zahnali nemtudom blábolmi I dont speak coala, to väčšinou zaberá. Z toho dňa už nemám žiadne poznámky a ani sa naň špeciálne nepamätám, takže sa asi nestalo nič vážne. Určite sme veľa bicyklovali a žrali (aspoň si myslím, že sme veľa bicyklovali).

Poľské megapiškóty (cecky)

Dobíjame energie

Na obed sme boli v Reszeli, kde sme sa pýtali jedného ujka, či je v meste nejaká reštaurácia a on nám hovoril, že tam nič také nemajú, lebo sú chudobné mestečko. Dole v meste boli reštaurácie minimálne dve, keď nepočítam kebabo-picérky, takže neviem, či si dedek myslel, že smradľaví cyklisti sú zvyknutí na niečo fajnovejšie.

Ďalej je to proste len dobré bikovanie, v podstate nijaké prekážky, takže sme zvládli kus cesty. Kempovali sme pri Gierlodzi, aby sme ráno mohli ísť na Wolfsschanze a ani srnka netuší, ako to spravíme ďalej. Tu sa ukazuje naše úbohé plánovanie. Zisťujeme to, čo už sme vedeli a síce, že nestíhame. Máme vymyslené dlhú cestu a nijak ju nevieme vtesnať do toho týždňa a pol, čo nám zostáva. Okrem toho sme na tomto výlete vôbec nejakí strašne leniví, denne dávame len takých 70, alebo vlastne len 60 kilometrov. Neviem, čo celý čas robíme? Aha, žereme. Hm, vlastne jeme fakt dosť často, v skutočnosti stále niečo zobkáme. No ale čo je dôležité, už zase nestíhame. Poľsko nie je tak úplne malé a takýmto tempom sme proste v prdeli. Nakoniec sme vymysleli nejakú kombináciu s vlakom, ale furt nám to nevychádzalo, tak sme sa nato vykašľali a nechali to na zajtra.

Zajtra sme sa išli pozrieť na Wolfschanze. Bola to Hitlerova tajná vojenská základňa, ktorej pozostatkom sú ruiny rozstrúsené v lesoch. Nacisti pred svojím odchodom vyhodili bunkre do vzduchu, aby ich nemohli použiť Sovieti. Vo Vlčom Šanci bol na Führera spáchaný atentát, známy ako operácia Valkýra. Hlavný komplex budov oplotili, lesníci predávajú vstupenky a zrúcané objekty sú očíslované, to je celá snaha. Je to dosť zastrčené a prezentácia je chabá, chýbajú informačné tabule alebo aspoň smerové šipky, takže sme museli prenasledovať grupu nemeckých dôchodcov, ktorí si doviedli vlastného sprievodcu.

Wilczy Szaniec, viac obrazového matierálu tu

Pretože sme na tomto výlete zúfalo pomalí a vrhli sme sa do toho bez prípravy a celkom bez kondičky, polovicu Poľska musíme preskočiť. Nasadáme na vlak v Ketrzyne a mierime na juh, kde nás zaujímajú hlavne opustné stavby. Vo vlaku sme sedeli s nejakou babkou, s ktorou sme absolvovali prvú dlhšiu konverzáciu v poľskom jazyku. Záverom bolo, že my, vytrénovaní počúvaním Wiedźmina sme jej rozumeli a ona nám nie. Večer už sme boli v Lodži. Ako prvé sme si išli dať nanuk, ktorý sme si celý deň museli odopierať. Doteraz sme vždy mali možnosť dať si nejaký nanučík alebo dva a po dni v divočine a ďalšom dni vo vlaku sme sa už dlho k žiadnemu nedostali. Večer sme pokračovali von z mesta a za humnami si našli nejakú lúku pri rybníku, kde sme sa rozložili na noc.

Ďalší deň bol super, išli sme cez akýsi Stryków, kde je priamo v dedine vodná nádrž príjemne vybavená na rekreáciu. Piesková pláž, lavičky, lúka tienená stromami a keďže bolo asi 10 hodín, to všetko len a len pre nás. Seba aj bicykle sme vydrhli do žiarivého lesku a konečne sme prali!



Vyumývaní a vyvyvaľovaní na slnku sme sa pohli ďalej. Naším cieľom na tento deň boli Bratoszewice, prvý opustený zámok na zozname. Zámok postavili v 1921-22, pôvodný majiteľ ho teda mal vo vlastníctve len 24 rokov, lebo v 45. ho znárodnili a spravili tam roľnícku školu. V 1985. vyhorel a odvtedy chátra. Vraj sa nakoniec vrátil do rúk pôvodným vlastníkom, Rzewuskim, čo bola nejaká významná poľská šľachtická rodina. Hnojarská škola tam je doteraz, zámok sa nacháza v jej areáli a stále sa tam presúšali nejakí tínejdžri v maskáčoch. Strategicky sme sa rozložili na lavičkách v parku hneď naproti dvojitému vstupnému schodišťu, obohnanému ľahkým pletivom. Okná boli zatlčené, strop vyzeral čiastočne zborený. Laty na jednom z okien boli vytrhané a vychýlené, hm... A vyliezla odtiaľ mačka. Takže to bolo celkom jasné. Samozrejme keď sme sa odhodlali k činu, vyšiel práve zo školy nejaký učiteľ, takže prvý pokus sme rozpačito zahrali do stratena. Potom už sme sa tam šuchli a ocitli sa vo vstupnom átriu, ktoré sa po zosypaní strechy ocitlo vonku. Keď sme prelozili najbližšiu zaprášenú miestnosť, opäť sme sa vrátili do rozboreného átria. Po chvíli sme objavili cestu ďalej: bolo treba preliezť cez trosky spadnutej strechy, za navŕšenou kopou sutín sú dvere dovnútra do ďalších častí zámku. Je to dosť rozľahlé, nachádzame pozostatky kuchynských a sanitárnych priestorov, vchod do pivnice, ktorá je OBROVSKÁ a srdce zámku - presklené átrium s klavírom a oblúkovými oknami. Potom sme išli na poschodie. Drevené schody boli na jednom mieste preborené, ale šikovní urbexeri pred nami už očividne stihli cez kritický úsek nabúchať rebrík z dosiek, takže sme sa bez ťažkostí dostali. Zámok bol zaujímavý a páčil sa nám asi najviac zo všetkých, v ktorých sme za celý výlet boli. Foto



Bratoszewice, zámok

Takže odchádzame spokojní a už sme konečne trochu naštartovaní a konečne sme urazili nejaké kilometre. Chvíľu nám trvalo, než sme sa do toho zase dostali. Za ten rok sedenia na zadku v robote sme poriadne zleniveli.

Ako sa nám darilo ďalej si môžete prečítať zase nabudúce.
 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement