Postupne sa sťahujem na adresu: http://akrim.underald.net/


Cyklo po Poľsku 4

20. august 2017 at 17:45 | Akrim |  Poľsko
Na ďalší deň cesty sme sa dostali do Belcza Wielkieho, aby sme obzreli ďalší opustený palác. Bez väčších ťažkostí sme ho našli na kraji dediny. Brána k pozemku chýba a vchodové dvere sú pozývajúco otvorené, takže prístup je úplne bezproblémový. Časť strechy chýba, ostali trčať len holé trámy. Neskôr pri prehľadávaní internetu sme sa dozvedeli, že strechu minulý rok poškodil požiar, pravdepodobne nejakí vandali robili hovadiny.

Palác fungoval ako škola, v tomto prípade hnojárska, potom ako ústav pre mentálne postihnutých a potom ešte aj ako nápravno-výchovné zariadenie a to až do roku 1997. O tom svedčia napríklad relatívne nové záchody, miestnosť čo vyzerá ako telocvičňa, nápisy na dverách (napríklad dyrektor) a podobne. Najzaujímavejšia je však vstupná sieň s dvojitým schodiskom, ktoré už je v dnešných dňoch v zúfalom stave. Zábradlie a hocijaké dekoračné prvky chýbajú a väčšina dreveného obloženia tiež, takže pozostalo len holé schodisko. Všade sa povaľuje bordel a črepy z vybitých okien a dverí. Je tam ešte jedna veľkolepá sála s ozdobnými stropmi a orlicou nad krbom a zvyšok sú učebne a kancelárske miestnosti. Palác je pekný, preskúmať sa dá prízemie, pivnica, dve poschodia a nakukli sme aj do podkrovia, kde už je vidno sčernalé ohorené trámy a zničenú strechu. Za zámkom sú zanedbané jazierka, takže je to semenište komárov a pádili sme odtiaľ rýchlo het. Fotky


Vlastne sme chceli z Belcza prejsť rieku Odru a pokračovať do Glogowa, ale pri podrobnejšej inšpekcii sme zistili problém. Aj tu je realitou gajarsko-dürnkrutská situácia, že po rieku je z oboch strán asfaltová cesta, ale na druhú stranu sa nedá dostať. To by tam totiž najprv musel byť most. Tak sme sa aspoň umyli a oprali.

Chyba v matrixu

Alternatívna cesta k najbližšiemu mostu nám pridala 20 kilometrov, ešte tam boli aj nejaké blbé obchádzky cez kadejaké lazy, takže sme sa hodne, ale hodne dlho nedostali do obchodu. Boli sme už vyhladovaní a frustrovaní, lebo sme dnes ešte nemali svoje 4 nanuky. Nakoniec sme sa dorútili do Glogowa, doplnili hladinu cukru v prvom markete a išli hľadať Carefour. Tam sme nakúpili zásoby na tri dni, aj keď my ich určite zbaštíme do rána. Ešte krátky pobyt v meste a odporúčali sme sa, aby sme si našli nocovisko. Pri rozkladaní stanu sme skoro zomreli, lebo nás obklopilo také hejno komárov, že sa až zotmelo. Tak veľa malých skurwených vampov som ešte nevidela, to nie je normálne aby sa toho toľko naliahlo. Tak rýchlo som ešte stan postavený nemala. Keď sme sa schovali dnuká, okolo stanu sa v momente zhromaždila armáda krvisajov a bzučala na nás cez sieťku. Zostali sme uväznení v stane, ale to radšej budem zadržiavať šťanie, než sa nechať zožrať. Okrem toho sem z blízkeho kanála vanul žumpový smrad, no úchvatné. Neskôr sa zdvihol vietor a ochladilo sa. Pršalo a fučalo, samozrejme sfúklo bicykle, uvoľnila sa plachta a napršalo do stanu. Aspoň že zaliezli tie blbé komáre.

Ráno bola kosa ako v chladničke, my nemáme čo jesť, pred nami kopce a rozosratý plán, lebo sme včera prešli tak málo kvôli obchádzke. Ach ach. Cez deň je zima a fučí, na ceste ďalšia obchádzka, potom sme sa stratili... Zase sme pozadu.


Wroblin Glogowski. Bývala obec, ktorá leží v blízkosti medenej huty. Kvôli zamoreniu životného prostredia ťažbou medi bolo obyvateľstvo vysťahované, zostala len jedna rodina, ktorá tam žije dodnes. Obec oficiálne neexistuje. Stavby boli zrovnané so zemou, pozostala len malá kaplnka z roku 1810. Kostolík stojí opustený uprostred lúk a pomaly sa rozpadá. Vovnútri sú maľby a malý drevený chórus. Foto

V Chocianowe sme videli ďalší pekný zámoček s vežou. Strechu mal novú a boli pri ňom pristavené lešenia, ale z balkóna vyrastali stromy, takže ťažko povedať, v akom štádiu rozkladu alebo nebodaj rekonštrukcie sa nachádza.

Chocianow

Keď sme v reštaurácii pri neskorom obede bilancovali, došli sme nato, že nám to zase raz nevychádza a máme príliš veľa kilometrov na počet zostávajúcich dní. Vymysleli sme program, s ktorým by sa nám to mohlo podariť, ale to by sme si nemohli váľať šunky ako doteraz. Musíme skôr vstávať, spraviť za deň viac kilometrov, proste to čo vždy a nakoniec sa toho aj tak nedržíme. Ako sme pred troma rokmi dávali okolo 100 km každý deň?

Na noc sme skončili v nejakej maličkej dedinke. Oproti domom bola akási krytá čistinka medzi stromami s nízkou trávou, tak sme sa tam rozložili. Samozrejme nás čoskoro vymákli. Počuli sme psov a za chvíľu sa nedalo poprieť, že sa brechot približuje. Vysúkali sme sa zo stanu, aby sme to vybavili s miestnymi. Všetko sme im vysvetlili a oni sa čudovali, že sa nebojíme zostať tam na noc. Chlapec z domu oproti si všimol stan a bol zvedavý, tak ukecal babku, aby sa išli pozrieť. Chvíľu sme sa rozprávali a potom Kasper s babkou odišli. Netrvalo ale dlho a vrátili sa aj s Kasperovým tatkom, ktorý býva pár domov ďalej. Zase sme sa chvíľu bavili, ujko sa ešte viac divil, že sa nebojíme stanovať vonku a spomínal ďalších diviakov. Ach. Potom nám ponúkal teplý čaj, lebo sa fakt ozimilo. Keď sa zase vrátili s veľkou termoskou, doniesli plnú igelitku jedla. Bola tam nemecká čokoláda, nejaká saláma, jablká a kartón vajec. Čo budeme robiť s 10 vajcami? Ale to ľuďom nevysvetlíš. Poslušne sme si darčeky zobrali a poďakovali sa. Ujko povedal, vraj jeho žena hovorí, že máme ísť spať k nim do domu. To sme ale odmietli, že už máme rozložený tábor a už je neskoro. Dostali sme plnú termosku s čajom na ráno a popriali si dobrú noc, lebo Kasper musel vstávať ráno do školy.

Prinútili sme sa vstať skôr a vyrazili ráno pred deviatou. Začínajú kopčeky a potom neskôr už aj normálne kopce. Ignorujúc ďalší zákaz a obchádzku sme sa dostali do Żeliszówa k peknému, ale znivočenému evanjelickému kostolu. Táto okrúhla stavba z roku 1796 sa prestala používať v roku 1945 a odvtedy chátrala. Kostol má fakt parádny vnútrajšok, na internete sú fotky, ale my sme zase prišli neskoro. Nedávno sa začala rekonštrukcia a kostol je dobre zabezpečený pred vnikom. Tak sme aspoň uvarili vajcia, v ešuse sa to v pohode dá, ako sme konečne mali možnosť vyskúšať.

Żeliszów

Už sme chceli ísť do rite, keď sa objavil na obzore problém. M.-ovi niekde odletel šrób, ktorý drží nosič a nosič bez šróba veľmi nedržal, lebo na ňom bola pripevnená 15-kilová batožina. Tak sme chvíľu špekulovali a najjednoduchšie sa zdalo zobrať šrób z inokade, kde by chýbal menej - napríklad z držiaka na fľašu a ten neskôr dokúpiť, až sa dostaneme zase do civilizácie. Medzitým sa zjavil dedo na traktore, ktorý sa pýtal, aký máme problém, dokonca dobrou nemčinou. Chvíľu sme mu vysvetľovali, v čom je chyba a potom ešte, že nicht Deutschland, Slowakei. Potom sme ešte riešili, čo je to za šrób a nakoniec sa dohodli, že asi päťka. Dedo zaliezol do traktoru a šmátral vo vercajchu, ale päťku šrób tam nemal, tak sa išiel opýtať susedov. Tí tiež išli hľadať a prišli s kopou šróbov, ale všetky boli príliš hrubé. Tak zase odišli hľadať, cestou sa pýtali ďalších susedov, ktorí tiež išli hľadať a my sme mali pocit, že celá dedina okolo nás je zaangažovaná do zháňania šróbu. Nakoniec sused prišiel s krabičkou, v ktorej sa našiel aj šrób správnej veľkosti. Úspešne sme ho nainštalovali na chýbajúce miesto a začali sa chystať opäť na cestu. Za pár minút dobehol druhý sused, ktorý medzitým tiež našiel správny šrób. Poďakovali sme, zamávali a uháňali ďalej.

Pred nami začínal zvlnený terén a pomaly nás čakali kopce, ale nakoniec sme aj tak prešli asi 90km. Po ceste sme videli ďalší pekný (asi) opustený zámoček, aj keď sa tam pásli kozy. Vyzeral veľmi, veľmi lákavo, dvere boli pootvorené... Nemohli sme si ale dovoliť strácať veľa času a museli by sme preskakovať plot, takže sme tam nakoniec neliezli. V skutočnosti sme omáčky, keď dojde na ozajstný urbexing.

Wojczieszów

aj s jazierkom

Kempovali sme oproti nejakému cintorínu za hranicou mesta, lebo nám to už bolo jedno a boli sme unavení. Dúfajme, že nás ráno o piatej nezobudí správa cintorína.

Deň 14! Došli sme do Walbrzycha, ktorý už je čoby kameňom dohodil od českej hranice. Tam sme chceli tunel. Výlet bez poriadneho tunela, to by nebolo tak úplne ono, ibaže v takom Poľsku na tunely veľmi nie sú predpoklady. Ale jeden taký, opustený vlakový pre nás mali. Po dostupných cestách sme sa bez väčších ťažkostí dostali až k trati a popri nej k Tunelom pod Małym Wołowcem. Sú to dva jednokoľajové železničné tunely, z ktorých jeden prestali používať a zmizli aj koľaje a druhým normálne premávajú vlaky. Cez tunel sa v podstate dá prejsť suchou nohou. Našli sme tiež priechody, ktoré ho spájajú s vedľajším používaným tunelom. Na wikipédii sa spomína aj nejaký vetrací komín, ale také nič sme si nevšimli. Na druhej strane pokračuje bývalá trať ako poľná cesta k pár sto metrov vzdialenej stanici. Je tam ošarpaná, zatlčená staničná budova a tabuľa s odchodmi vlakov na nástupišti.

Tunel

Susedný funkčný tunel

Funkčná stanica

Podarilo sa nám hacknúť kopec cez tunel, takže sme si ušetrili tak zo desať kilometrov okolo hory. Ďalej nás čakal zjazd do Jedliny, a odtiaľ na Jugowice k podzemným štôlňam Włodarz. Vladár je taká ukážka zle odprezentovaného poľského dedičstva, podobne ako Wolfsschanze, aj keď je pravda, že sa tým začali seriózne zaoberať až pomerne nedávno. Ale keď v bufete ponúkajú klobásy, ktoré nakoniec nemajú, to proste človeka akurát naserie. Hlavne, že majú pekné tričká s logom Wlodarza.

Vladár je súčasťou Hitlerovho smelého projektu s krycím názvom Riese, ktorého cieľom mali byť obrovské podzemné priestory slúžiace ako hlavný stan, protiletecký bunker pre 20 000 ľudí, fabrika na stíhačky alebo ktovie čo ešte. Samozrejme to bolo nákladné a časom zapojili do prác väzňov z okolitých koncentračných táborov. V 45., keď do Poľska vstúpila Červená armáda, Nemci začali odvážať stroje, materiál a vybavenie a zastierať za sebou stopy. Výsledok je taký, že nikto poriadne nevie, čo tam Nemci vybudovali, čo tam potom robili Rusi a koľko toho stihli po sebe zničiť alebo ukryť. Doteraz bolo v horách objavených niekoľko väčších či menších podzemných objektov, ale nejaké neskôr zverejnené spisy naznačujú, že to možno nie je všetko. Vraj sa tam hovorí o číslach, podľa ktorých sa vykopalo oveľa viac horniny a minulo oveľa viac betónu, než koľko by zodpovedalo dĺžke známych tunelov, ale nikto nevie. Je okolo toho samozrejme veľa konšpirácií, napríklad oficiálne nemecké zdroje uvádzajú, že budovať sa začalo v 43., ale vraj existujú svedectvá baníkov z okolitých dedín, ktorých do hôr vozili už niekedy v 1937, aby po podpísaní mlčanlivosti pracovali na razení tunelov. 1 Sprievodca hovoril, že predpokladajú nejaké ďalšie priestory za jednou z hál, aj tam začali s nejakým skúšobným vrtom, ale im to zamietli zhora. To pre veľa ľudí implikuje, že tam je možno niečo, čo niekto nechce, aby bolo odkryté.

Samotné múzeum je ďalší vztýčený prostredník do ksichtu zahraničnému turistovi. Hneď prvá vec vnútri labyrintu, ktorú návštevníkovi ukážu, je premietacia miestnosť s nejakým poľským filmom, prirodzene bez tituliek. Neviem, prečo sa tieto blbé filmy tak rozmohli, keď aj tak platia sprievodcu čo robí výklad. Keby som chcela ísť do kina, idem do kina a nie do podzemia. Výklad ponúkajú samozrejme iba v poľskom jazyku, pritom polovica našej skupiny boli nemeckí motorkári. Hlavne že webstránku majú v češtine aj v angličtine. Chudáci Nemci mohli len obzerať, inak z toho mali hrubé gówno. Jedinou snahou bolo, keď sprievodca vysvetľoval, ako na horných etážach dolovali kameň, vyhĺbili diery, cez ktoré potom zhadzovali horninu dole do vozíkov a odsúvali ju von z tunela, čo preložil ako: "Steine bum bum".

Väčšina chodieb je zatopená, lebo vchody ukryli a zasypali a voda nemohla odtekať. Cez jeden taký úsek sme sa plavili na loďkách a skupina sa samozrejme podelila na germánsku a na slovanskú loďku. Poliaci, s ktorými sme boli v člnku, si celú cestu robili z Nemčúrov prdel, ako to sem prišli dokončiť. Niekto hovoril, ako sa všetci Nemci tvária, že ich rodiny sú nevinné a ich dedovia boli všetci traktoristi. Samozrejme nezabudli pripomenúť vtip, že dedo bol elektrikár a mal na prilbe dva blesky. Asi nie je žiadne prekvapenie, že Poliaci sú ešte stále urazení. Tak ako sa stále ešte väčšina dnešných Slovákov cítia byť ublížení Maďarmi, tak sa Poliaci cítia byť ukrivdení Nemcami.

Potom sme furt išli do kopca, potom zas furt z kopca, ako to býva, až bol večer, kúpili sme zásoby a išli spať.

Kopce


To be continued...


 

1 person judged this article.

Comments

1 Leri Goodness Leri Goodness | Web | 20. august 2017 at 17:57 | React

Velmi se mi zamlouvá Chocianow, tohle místo stojí za prozkoumání. Snad se tam někdy podívám :).

2 Akrim Akrim | Email | Web | 16. september 2017 at 18:07 | React

[1]: Neskôr som to googlila, mala by tam byť jedna pekná sála s krbom, inak asi len holé tehlové steny.

https://www.youtube.com/watch?v=4Z7DgXG6-30

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement