Postupne sa sťahujem na adresu: http://akrim.underald.net/


Na bicykloch cez Rumunsko - deň 1

17. september 2017 at 11:35 | Akrim |  Rumunsko
Príbeh sa začína vlastne ešte pred dňom 1, v piatok večer po robote. Ja som išla na vlak do Brucku, kam zároveň vyštartoval M. z domu s autom naloženým bicyklami. Okolo desiatej sa nám podarilo vyraziť odtiaľ na asi 6 hodinovú cestu do Temešváru. Tam sme plánovali nechať auto a s bicyklami sa presunúť vlakom do Bukurešti. Spiatočnú cestu si potom dáme na bicykloch a budeme dúfať, že nám zatiaľ neudrbú auto, ani kolesá, ani nič iné, bez čoho sa nepohneme. Plán sme mali len veľmi približný, lebo nikto na Couchsurfingu nebol schopný postrážiť nám vozítko. Tak ho budeme musieť zase nechať hniť niekde pred Tescom. To ale nebolo také jednoduché.

Nákupné centrum, ku ktorému sme sa chceli o štvrtej nadránom dostať, sa nachádzalo v rozbombardovanej zóne, kde zrovna opravovali cestu. Asi trikrát sme ho obišli a neboli v stave nájsť cestu k nemu. Pri tom sme tri razy museli prejsť cez najdivnejšie spravenú križovatku, akú som v živote videla a ani raz sa nám nepodarilo trafiť správny výjazd. Nakoniec sme sa úplne zničení dostali nejakými zadnými uličkami pre zásobovanie na parkovisko oproti tomu zablokovanému nákupnému centru. Z búdky vykukol nočný strážnik, ale nepovedal nič a my sme zaparkovali na ľudoprázdnom parkovisku pri herni a predajni autosúčiastok z druhej ruky. Dobre, aspoň je to strážené. Snáď nám auto nerozoberú na časti do second-handu. Vyložili a poskladali sme bicykle, zamkli auto, prekrižovali sa a išli hľadať stanicu.

Stanicu sme našli, dostali sme sa tam čiastočne cez jeden betónovými barikádami uzavretý bulvár s rozkopanou cestou. Okolo stanice sa povaľovala kopa bordelu, niečo z toho bol stavebný bordel - akurát rekonštruovali. Za ten čas, čo M. išiel zistiť, z ktorého nástupišťa nám ide vlak a ja som čakala vonku s bicyklami, som videla abnormálny počet absurdností. Bol tam ujko, ktorý niesol maľbu v zlatom ráme väčšiu ako človek. Jeden z taxikárov, ktorí postávali a fajčili pred stanicou, mi začal ponúkať svoju kávu v papierovom kelímku, ktorú zrovna pil. Neviem, možno by si potom vypýtal 5 lei. Potom došla jedna babka asi so svojou dcérou, ktorá ju viedla za ruku. Babka ťahala obrovský kufor a keď prišli ku schodom, dcéra babke akože pomáhala a ťahala ju za lakeť hore, ibaže babka vliekla kufrisko a ten jej nešiel vytiahnuť po schodoch. Dcéra miesto aby zobrala kufor babku stále vyťahovala na schody a babka zatiaľ bojovala s kufrom.

Rumunský vlak nesklamal. Pri ceste na záchod človek riskoval život, lebo musel prejsť okolo otvorených dverí z vozňa, ktoré dosť možno aj chýbali. Na hajzli, na ktorom som bola ja, mali len dieru v podlahe, kde sa mihali koľajnice.

Temešvár - Bukurešť je 600-kilometrová trasa, ktorá vlakom trvá nekonečných 14 hodín. To je priemerne takých 40 km/h. Vlak v jednom kuse trúbil, snáď pri každom priecestí. Pretože sme sa snažili trochu si zdriemnuť, vnímali sme to dosť citlivo. Po prvých 6 hodinách som si pripadala ako na tej ruskej ceste vlakom, ktorá trvá týždeň. Navyše sa vedľa v kupé rozbehla nejaká rumunská smažba. Stále tam niečo trieskalo, vyhrávali moldavské pesničky od srdca a hulákali nejaké zveri. Potom začali vyletovať veci z okna. Myslím, že som napriek všetkému naspala ďalšiu kapitolu. Neskôr sa odvedľa začal ozývať nejaký metál, najhoršie bolo, že sa snažili aj spievať. Alebo len napodobňovali tura.

Ďalšou zvláštnosťou bolo, že v povinne miestenkovom vlaku ľudia stáli. Videla som aj nejaké bicykle natrepané v chodbičke medzi kupé oddielmi, a my sme lopotne na debilnej rumunskej webstránke zháňali lístky a rezervácie na jediný vlak za deň, ktorý má dovolenú prepravu odmezdeného počtu bicyklov. Neviem, ako to tí ľudia robia, lebo k nám sa sprievodca vrátil a dodatočne chcel ešte raz vidieť lístky pre bicykle.

Pôvodný plán, že pôjdeme až do Bukurešti, sme nakoniec zavrhli. Nemali sme žiadny Couchsurfing a prídeme tam o desiatej večer, to je trochu blbá hodina na hľadanie kempišťa uprostred mesta. Rozhodli sme sa, že vystúpime jednu stanicu pred Bukurešťou, bolo to nejaké mestečko so stanicou prakticky v poli a do Bukurešti pôjdeme zajtra. Vlak tam stál asi pol minúty. Rýchlo sme vyhádzali veci z vlaku a ocitli sa v nejakej riti v tme na ošarpanom nástupišti. Boli sme polomŕtvi a chceli sme hlavne spať, ostatné nám bolo jedno. Zakempili sme sa za posledným domom a dospávali. Zajtra už začíname naozaj!


 

Be the first one to judge this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement